Keďže na Slovensku našiel maďarský premiér protislovenského spojenca, tieto ťahy môžu intoxikovať domáce politické pomery spôsobom, na ktorý sme už aj zabudli – ešte z čias Jána Slotu a sporov o dvojaké občianstvo.

Pozoruhodný je však príklon bruselských salónov, ktoré dokážu z podobných typov politikov vytvoriť hviezdy.

Vzorec nového liberála

Sledujeme tu čosi ako vzorec, ktorý sa začína opakovať až nebezpečne často, respektíve stáva sa novou normou. Nacionalizmus, ktorý bol v západných salónoch odsudzovaný ako zlo samo osebe, je po novom v tej najvýraznejšej forme buď tolerovaný (Magyar), alebo dokonca oslavovaný (banderovci, Zelenskyj a vojenská jednotka Azov na Ukrajine).

Na Ukrajine Západ prinajmenšom prehliadal, ba dokonca podporoval démonov, o ktorých sme si mysleli, že sú v našej časti sveta dávno vyhubení – banderovcov. Zrazu sme boli svedkami, ako je napríklad vojenská jednotka Azov – do roku 2022 západnými liberálmi deklarovaná ako bezpečnostná hrozba – premaľovaná za hrdinov v boji Západu proti Rusku.

To, že tieto spolky nemali západné hodnoty a ich politická vízia je na míle vzdialená od nás, dotyčných hujerov neznepokojovala. Podstatné bolo poraziť Rusko, a preto sa na Ukrajine podporovali kruhy, ktoré boli ochotné celý národ do tejto katastrofy vohnať.

Katastrofa je to však pre Ukrajinu, nie pre Západ. Ten sa teší, že je nejaký národ ochotný zničiť sám seba v mene oslabovania Ruska.

Podobný vzorec sledujeme v Maďarsku. Péter Magyar mal byť novou nádejou, ktorá konečne dokáže poraziť Viktora Orbána, toho bájneho rebela z Budapešti, skorumpovaného autoritára a posledného európskeho štátnika, ktorý sa dokázal nahlas vzoprieť proti mnohým nezmyselným politikám bruselského centra moci odtrhnutého od reality. Orbán musel byť zlomený, ako sa to vraj pri „autoritárskych režimoch“ patrí.

Bruselský sojuz si dal dole rukavice

Pri podpore Magyara a v mene záchrany demokracie mali a smeli byť použité všetky prostriedky, ktoré sú v demokratických režimoch neprijateľné. Napríklad aj zneužitie tajných služieb európskych „spojencov“ a zasahovanie cudzích západných rozviedok do maďarských volieb, ako sme to sledovali v posledných týždňoch pred maďarskými voľbami.

Bruselský sojuz si vyvolil nového miestodržiteľa pre Budapešť. Hoci sa na Magyarových mítingoch skandovalo „Európa, Európa“, tento politik nezvíťazil vďaka tomu, že odmietol Orbánovu skepsu voči úniovým bludom, ale naopak, prevzal Orbánovu kampaň a pritvrdil v nej (migrácia, klíma).

Mocenské vákuum, ktoré si Orbán okolo seba vytvoril, a arogancia moci spojená s korupčnými praktikami si vyžiadali zmenu a európski lídri vedeli, kto ju dokáže stelesniť. Lenže bude Magyar naozaj ich koňom? To je dnes hlavná otázka, ktorá visí nad Európou (keď už sme tie voľby označili za najdôležitejšie európske voľby tohto roka).

Magyar je v mnohých témach tvrdší ako jeho predchodca (slovami maďarského novinára Arpáda Soltésza je to „ultramaďarský turbonacionalista“), čiže podľa bruselskej progresívnej eschatológie by mal stelesňovať diabla na zemi. Aspoň tak označovali tieto najväčšie zlá doposiaľ.

Nové verzie hujerfavoritov

Čo v dnešných časoch rozhoduje o tom, že sa stanete obľúbencom a favoritom Bruselu a progresívnych komentátorov, hoci ste tvrdý nacionalista?

Súčasťou Magyarovej osobnostnej výbavy je hlboká nenávisť voči Rusku. Teda nie ten „orbánovský“ politický odpor voči komunistickému režimu, s ktorým sa expremiér ešte za mlada vypracoval do politiky ako mládežnícky líder disentu, ale autentická nenávisť, ktorá spoľahlivo zabraňuje hľadať akékoľvek riešenie konfliktu s Ruskom.

Presne to potrebuje Brusel. Ten síce nemá víziu, čo s tým ďalej – keďže aj tým najpomalším je dnes už jasné, že vojnu sme prehrali –, ale je rád, že v Maďarsku už nemá rebela, ktorý by spochybňoval najhlúpejšie európske politiky.

Tu by sme teda mohli nájsť hlavné kritérium na otázku položenú vyššie, ako sa to stane, že aj nacionalistu Brusel vyhodnotí ako svojho koňa. Podstatná je protiruská hystéria, ktorá spoľahlivo zabezpečí, že Európa zotrvá v konflikte s Ruskom až po efektívne politické vyhubenie Ukrajiny.

To je dnes stratégia, podľa ktorej sa pomenovávajú veci a vzťahy, alegoricky sa určuje „dobro alebo zlo“, a na základe tohto vzorca dotyčného štátnika potom predstavia publiku aj komsomolské médiá.

Rehabilitovanie nacionalizmu a prevracanie liberalizmu

Podobne, ako sa rehabilitoval nebezpečný nacionalizmus na Ukrajine, deje sa to aj v Maďarsku. Nové druhy nenávisti, ktoré hystericky ovládajú našu politiku, kompletne obracajú chápanie liberálneho „západniarstva“, kde nezostáva kameň na kameni.

Ako dlho však Magyar v maďarských podmienkach vydrží plniť bruselské rozkazy, ktoré idú proti logike a proti vôli maďarských voličov?

S istou dávkou nadnesenosti by sme mohli povedať, že cestu k Orbánovi má Magyar ešte kratšiu, ako ju mal sám Orbán. Ten sa z mladého vidieckeho liberála študujúceho za Sorosove peniaze vypracoval na „iliberálneho“ lídra, pretože sa Maďarsku prispôsobil.

Konzervatívny nacionalista Magyar je však už dnes presným opakom mladého Orbána.

Z európskych salónov nám dlhé roky zdôrazňovali, že Orbán vybudoval v Maďarsku autoritársky režim, ktorým dokáže ovládať krajinu ako mocipán. Tento systém dnes dostal do rúk Magyar – s bonusom ústavnej väčšiny. Jeho tábor v súčasnosti vládne s inštitucionálnou dominanciou, aká bola pri jeho predchodcovi kritizovaná. Buď v Bruseli dúfajú, že si ju dobrovoľne zoseká (čo by bolo asi prvýkrát v dejinách), alebo ju budú vedieť využiť. Magyar môže postupovať rýchlo a agresívne.

Hádam nás teraz nebudú z Bruselu presviedčať, že ide o vzor liberálnej demokracie. A možno aj budú. O tom sa zrejme rozhodne na podobných stretnutiach, ako bolo to s von der Leyenovou v stredu.

Faktom je, že ak sa má Magyar presadiť s bruselskými notami o Ukrajine, klíme a migrácii v krajine, ako je Maďarsko – bez toho, že by ho vlastný ľud hneď za rohom vypískal –, autoritárske prostredie a metódy jeho predchodcu sa mu celkom určite zídu. Na budovateľské ciele „demokracie, jednoty a západných hodnôt“.

Magyar sa nachádza medzi dvomi mlynskými kameňmi. Na jeden strane má svoje presvedčenie a ľudí, ktorí ho zaň volili, a na druhej strane diktát z nevoleného antidemokratického centra moci. Bude teda musieť postupovať extrémne opatrne, aby sa o oba kamene nedoudieral.

Môžeme očakávať, že zruší maďarské veto na financovanie Ukrajiny, aby stabilizoval vzťahy s Bruselom a zabezpečil si prístup k miliardám eur z eurofondov, ktoré im EÚ zadržiava pre spory o „právny štát“ (bruselský eufemizmus pre politickú neposlušnosť). Magyarove reči o „mimoriadne konštruktívnych“ rokovaniach s von der Leyenovou čosi napovedajú.

Lenže bude Bruselu stačiť, že Maďarsko už nebude blokovať hlavné európske politiky voči Ukrajine a Rusku?

To je silne otázne. Faktom je, že v EÚ je viacero krajín, ktorým sa ďalšie financovanie prehratej vojny na Ukrajine zdá ako pochabý „plán“ a páčilo by sa im prehodnotenie prístupu, kde by sa vzali do úvahy aj nejaké elementárne kritériá rozumu.

Okrem Bratislavy tento prístup silnie v Holandsku, Rakúsku, Belgicku či dokonca v Poľsku. Doteraz však mlčali v kúte, nahlas za nich hovoril Viktor Orbán. Teraz môžeme očakávať dve možnosti: buď natrvalo stíchnu, alebo sa, naopak, preberú a hlásnu trúbu prevezmú za Orbána.

Postoj Magyara v tom môže zohrať zásadnú rolu. Brusel preto nebude riskovať a pri Ukrajine mu nebude chcieť ponechať žiadne zadné vrátka. Nezabúdajme, že európska politika voči Ukrajine je natoľko pochabá, že sa dokáže rozsypať pod prvými nárokmi na rozumné zdôvodnenie.