Verejné zdravotníctvo je dlhodobo systematicky neriešeným problémom, ktorý ohrozuje nielen verejné financie, ale aj zdravie obyvateľov Slovenskej republiky. Ochrana verejného zdravia je pritom absolútnou nevyhnutnosťou, ktorej musí štát venovať zvýšenú pozornosť a dbať na jej zabezpečenie.
Slovenská ústava garantuje každému právo na ochranu zdravia (čl. 40). Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Uvedený článok ústavy deklaruje pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na jeho ochranu. V tomto smere však štát zlyháva, v dôsledku čoho vznikol priestor na vyberanie lekárskych poplatkov za rôzne služby a v rôznych sumách.
Zákon totiž jednoznačne nedefinuje, čo všetko spadá pod bezplatnú starostlivosť a čo nie, a rovnako nedefinuje ani to, za čo môžu lekári vyberať poplatky a v akej výške.
Práve nezrozumiteľná a nedostatočná zákonná úprava vytvorila priestor na vyberanie často nelegálnych poplatkov od pacientov, ktorých intenzita a výška nadobúdajú nebezpečný rozmer.
Mimoriadna správa verejného ochrancu práv a nelegálne poplatky
Na prehlbujúci sa rozdiel medzi ústavou garantovaným právom na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a praxou lekárov upozornil vo svojej mimoriadnej správe aj verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský.
Ombudsman v správe hovorí o skutočnostiach nasvedčujúcich závažnému porušovaniu základných práv a slobôd v oblasti poplatkov v zdravotníctve, na ktoré ho upozornili viaceré podnety od pacientov.
Správa obsahuje zistenia, že „poskytovatelia zdravotnej starostlivosti požadovali od pacientov – poistencov priame úhrady bez opory v právnej úprave, za položky obsahovo nejasné, nejednotne označené alebo také, ktoré sa prekrývali s výkonmi a službami už hradenými z verejného zdravotného poistenia“.
Zo strany regulátora totiž neexistuje jednotné usmernenie, čo je dovolený poplatok a čo nie. Ministerstvo zdravotníctva má podľa Dobrovodského v kompetencii oceňovanie týchto výkonov a, pokiaľ ide o vyberanie poplatkov, to spadá pod vyšší územný celok.
Systémové zlyhanie štátu, ktoré stojí stovky miliónov eur
Dobrovodský o týchto zisteniach hovorí ako o „systémovom jave“, ku ktorému prispieva aj nedostatočná kontrola verejnej moci.
Napriek tomu, že problém nezákonných poplatkov u lekárov je všeobecne známy, štát podľa Dobrovodského nereaguje na túto nelegálnu činnosť a iba sa „prizerá tomu, že ľudia sa nevedia ani len dostať k bezplatnej starostlivosti“.
Ombudsman dodáva, že poplatky môžu existovať v zákonnej forme, no nemôže fungovať súčasný „divoký stav“, v ktorom v dôsledku nedostatočnej právnej úpravy nikto nevie, či si daný poplatok lekár môže účtovať a v akej výške. Ako príklad uvádza poplatky za „energetickú náročnosť ambulancie“ alebo „objednanie na konkrétny čas“. Takéto poplatky sú pritom nezákonné.
Dobrovodský v správe pripomína, že ambulancie a zdravotnícke zariadenia vyberú od pacientov ročne pol miliardy eur, a to bez opory v zákone. Šéf Najvyššieho kontrolného úradu Ľubomír Andrassy pritom verejne hovorí o sume až 2,5 miliardy eur.
Výber takýchto poplatkov regulátor podľa Dobrovodského toleruje a „štátu to v tichosti vyhovuje“, pretože má pokoj od nahnevaných občanov a kontrolnú právomoc presunul na vyššie územné celky (VÚC). Tie však na dostatočnú kontrolu nemajú peniaze, pretože im ich štát neposkytol. Vytvoril sa tak stav, v ktorom síce samosprávne kraje dostávajú stovky podnetov, ale nedokážu ich dostatočne skontrolovať.
Nedostatočnú úpravu kontroly približuje ombudsman na konkrétnom príklade, ktorý jeho úrad získal do protokolu kontroly na základe vyjadrenia VÚC. Spomína prípad uloženia pokuty lekárovi, ktorý „sa im tak trochu vysmial, že veď on si tú pokutu vyberie späť na poplatkoch“.
Finančná správa nevie efektívne postihovať nezákonnosť
Verejný ochranca práv upozorňuje aj na ďalší problém pri nelegálnych poplatkoch. Stovky miliónov eur v sivej ekonomike nie sú podľa jeho slov zdaňované a štát tak prichádza o obrovské príjmy.
Dobrovodský poukazuje na problém aj v prípade Finančnej správy SR, ktorá sa na jeho otázky ohľadom prešetrovania a postihovania vyberania nezákonných poplatkov vyjadrila v tom zmysle, že súčasne nastavený systém nedokáže efektívne postihovať túto činnosť.
Vyššie územné celky síce finančnej správe nahlasujú jednotlivé podozrenia, no tá ich nevie preskúmať, pretože o poplatku často neexistuje doklad (pokladničný blok). Svedectvo pacienta jej nestačí a posielanie kontrolórov k tak vysokému počtu prípadov a následne dokazovať vinu konkrétnych ľudí je jednoducho neefektívne.
Systém núti pacientov vyberať si medzi zdravím a peniazmi
Pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ombudsman pripomína, že nejde o „voľný trh“, na ktorom sa človek dokáže rozhodnúť, či si niečo kúpi alebo nie. Pri ochorení sa pacient „ocitá v stave odkázanosti“, keď je nútený postarať sa o svoje zdravie, a dostáva sa do situácie, v ktorej sa rozhoduje medzi platením poplatkov a ochranou svojho zdravia.
Prístup štátu, pri ktorom sa pacient musí rozhodnúť, či vôbec vyhľadá lekársku starostlivosť a či si ju bude môcť vzhľadom na poplatky vôbec dovoliť, je podľa Dobrovodského neprijateľný. Verejný ochranca práv v tomto smere dodáva, že „regulátor sa musí zobudiť a musí čo najskôr zakročiť, lebo ruka trhu v tejto oblasti zlyháva“.
Zamedzovanie prístupu k zdravotnej starostlivosti v dôsledku vyžadovania nezákonných poplatkov je problém, ktorý bude štát v konečnom dôsledku stáť množstvo peňazí.
Podľa Dobrovodského hrozí, že ľudia pre poplatky nebudú chodiť na preventívne prehliadky a starostlivosť vyhľadajú až pri rozvinutí chronických ochorení, ktorých liečba si vyžaduje oveľa viac zdrojov, ako keď sa choroba zachytí v jej počiatku.
Správa verejného ochrancu práv obsahuje konkrétne prípady ľudí, ktorí sa sťažujú na nemožnosť zaplatiť vysoké poplatky napríklad z dôvodu nízkeho dôchodku (penzia 760 eur a 112 eur za poplatky u lekára), alebo na poplatky, ktoré predtým u konkrétneho lekára neexistovali a odrazu ich začal od pacienta vyžadovať.
Ombudsman pritom špecificky hovorí, že „nepoukazuje na zlyhania lekárov ani ich neodsudzuje“, ale jeho správa sa zameriava na štát a jeho orgány, ktoré svojou nečinnosťou a tolerovaním súčasného stavu umožnili rozmach nelegálnych poplatkov na úkor zdravia občanov.
Štát ticho toleruje ohrozovanie zdravia pacientov
Celý problém pritom podľa zistení ombudsmana spočíva v nedostatočne presnej zákonnej úprave, ktorá umožňuje fungovanie čierneho trhu. Ten týmto spôsobom funguje už 10 rokov a štát to ticho toleruje.
Právna úprava a kontrolné mechanizmy v Slovenskej republike sú podľa Dobrovodského „tak zle nastavené, že sú spôsobilé zasiahnuť do práva občana na ochranu jeho zdravia na základe zdravotného poistenia. To je záver, za ktorým si stojíme aj o polnoci, keď nás niekto zobudí. S mojimi expertmi to máme vydokladované“.
Svoju mimoriadnu správu Dobrovodský odovzdá parlamentu, aby sa ňou poslanci zaoberali. Podľa jeho názoru existujú dve možnosti: „dať generálny zákaz spoplatňovania úkonov vo vzťahu k lekárovi, samozrejme za jasne stanovených podmienok, alebo druhý variant – pripustiť určitú spoluúčasť na liečbe s jasne stanovenými limitmi pre zraniteľné osoby“.
Zistenia verejného ochrancu práv sú skutočne zarážajúce. Štát má ticho tolerovať nezákonné poplatky, ktoré ročne dokážu z vreciek pacientov vytiahnuť stovky miliónov nezdanených eur. V čase konsolidácie ide o neuveriteľnú sumu, ktorá je prehliadaná a ktorá by mohla výrazne a pravidelne prispievať do štátneho rozpočtu.
Obraz zlyhávajúceho štátu v oblasti zdravotníctva nie je žiadnym prekvapením. Papierovo existuje kontrola, sankcia aj ochrana pacienta.
Praktické skúsenosti sú však také, že pacient buď zaplatí, alebo starostlivosť nedostane. Ak sa bude sťažovať, existuje odôvodnená obava, že stratí lekára. Svoje práva môže vymáhať aj súdnou cestou, no to znamená roky sporov, počas ktorých sa vzdá peňazí, energie a času, ktoré by mal venovať liečbe.
Dobrovodského veta, že „človek má bojovať s chorobou a nie so systémom“, je presným jadrom problému.
Štát nesmie nútiť pacienta, aby sa stal právnikom, kontrolórom či daňovým informátorom len preto, aby dostal to, čo mu má garantovať verejné zdravotné poistenie a slovenská ústava.
Súčasná vládna moc si zakladá na sociálnej politike, no zároveň toleruje trh bez pravidiel tam, kde človek často potrebuje najväčšiu pomoc. Prizerá sa ticho a prizerá sa už roky.