Napriek dôstojnému prijatiu si v Pekingu dávali veľký pozor, aby ani najmenším gestom nevzbudili dojem, že by boli pripravení Washingtonu v zásadných otázkach ustupovať.
Naopak, presne kalibrovali pripravenosť na spoluprácu tam, kde to považujú za výhodné, s neústupnosťou v základných záujmoch a nezáväznosťou všade inde. Čína pritom sama hľadá svoju pozíciu medzi končiacou globálnou americkou hegemóniou, z ktorej ekonomicky profitovala, a nastupujúcou multipolaritou.
Obe krajiny sú ekonomickými superveľmocami a podľa nominálneho produktu sú USA stále ešte najväčšou svetovou ekonomikou, podľa parity kúpnej sily ich Čína už predbehla (čínskych 20 percent oproti americkým 15 percentám svetového produktu).
Čína nemá významnejšieho obchodného partnera, ako sú USA, a s nikým nedosahuje väčší prebytok obchodnej bilancie. Pre USA je Čína tretím najvýznamnejším obchodným partnerom po Mexiku a Kanade a majú s ňou rekordný schodok obchodnej bilancie.
Čína demonštruje vzťahy postavené na reciprocite
Trump sa vlani pokúšal znížiť schodok aj závislosť od Číny. Ale so svojimi agresívnymi krokmi na rozdiel od iných u Číňanov neuspel. Keď chcel na jar znásobiť clá na dovozy z Číny, odpovedali mu z Pekingu recipročne a radšej to nechal tak. Keď na jeseň uvalil sankcie na stovky čínskych firiem, Peking pohrozil sankciami na vývoz strategických surovín do USA a Trump musel opäť ustúpiť.
Nepoučený vyhlásil pred pár týždňami sankcie na čínske ropné firmy obchodujúce s Iránom. Z Pekingu mu opäť odkázali, že to nenechajú len tak. Ak sa Trump domnieval, že podobnými krokmi dostane Čínu pod tlak, dosiahol pravý opak. Pod tlak sa nakoniec vždy dostal sám a navyše stratil vierohodnosť.
Napriek tomu v Pekingu vedia, že s Trumpom treba rokovať. Ich vzťah s USA je ich najdôležitejším bilaterálnym vzťahom. Číne prináša obrovské zisky, ale aj riziká. Prezident Si Ťin-pching vyjadril hneď úvodom návštevy jednu nádej a jedno varovanie. Ukázal znalosť americkej geopolitickej debaty, keď verejne vyjadril očakávanie, že sa obe veľmoci môžu vyhnúť Thukydidovej pasci.
O antickom historikovi peloponézskej vojny sa dnes v USA veľa hovorí. Pred dva a pol tisíca rokmi vysvetlil, že celogrécku vojnu spustila obava Sparty z nastupujúcej moci Atén, pričom niekoľko desaťročí vojen Grékov vyčerpalo a otvorilo dvere perzskej hegemónii. Išlo aj o odkaz na tézu knihy o Thukydidovej pasci od amerického politológa Grahama Allisona, ktorá sa v Číne stretla so značným rešpektom.
Preložené do dnešných pojmov: nepovedie mocenský vzostup Číny k vojne s USA?
Otázka Taiwanu ako indikátor čínsko-amerických vzťahov
Na následných rokovaniach pridal Si Ťin-pching jednoznačné varovanie: ruky preč do Taiwanu. Hovorkyňa ministerstva zahraničných vecí dala následne vedieť, že za najdôležitejšiu otázku čínsko-amerických vzťahov považujú v Pekingu práve Taiwan. Na sieti X napísala, že pokiaľ sa s touto otázkou naloží správne, čínsko-americký vzťah bude stabilný, ale inak dôjde ku konfliktu, ktorý všetko ohrozí. Týmto spôsobom podľa všetkého prehovoril aj čínsky prezident k svojmu hosťovi.
Aj toto varovanie je thukydidovské. Peloponézska vojna nezačína aténsko-spartským stretom, ale sporom medzi ich spojencami o mesto, ktoré si obe strany nárokujú.
Čína sa hlási k statusu quo, keď Peking aj Tchaj-pej tvrdia, že ostrov aj pevnina sú jedným štátom, ale medzi sebou sa nezhodnú, kto je jeho predstaviteľom. Číne zatiaľ stačí, že takmer všetky štáty sveta v tomto ohľade uznávajú vládu v Pekingu. Na vyhlásenie nezávislosti ostrova by zrejme reagovala vojensky, ale o vojnu naozaj nestojí. Na kroky, ktoré by k vyhláseniu mohli viesť, bude zrejme reagovať oveľa dôraznejšie než v minulosti. To sa týka tak dodávok zbraní Taiwanu, ako aj stretávania najvyšších predstaviteľov štátov uznávajúcich Čínu s taiwanskými predstaviteľmi, z čoho si v posledných rokoch urobili biznis napríklad niektorí českí politici.
Donald Trump dal v každom prípade pri návrate domov vedieť, že si ešte musí rozmyslieť štrnásťmiliardovú dodávku amerických zbraní na Taiwan. Nie je však zrejmé, čo by za jej zrušenie od Číňanov mohol dostať. Celkom určite mu nebudú pomáhať s Iránom, ako si hocikto vo Washingtone predstavoval. Čína síce má záujem, aby bol v Perzskom zálive pokoj, pretože takmer polovica jej dovozu ropy pochádza z tankerov plávajúcich Hormuzským prielivom. Zodpovednosť však pripisuje Washingtonu a rozhodne nebude tlačiť Irán do kapitulácie, ktorú si predstavujú USA. Navyše sa s Iránom dohodla, že čínske lode môžu úžinou preplávať.
Dohody, ktoré preverí čas
Je možné, že odmenou Trumpovi za ústretovosť na Taiwane budú čínske nákupy sóje, hovädzieho či boeingov, hoci nižšie, ako sa očakávalo. Trump ich triumfálne oznámil, ale jeho čínski partneri sa k týmto nákupom zatiaľ nehlásia. Zároveň nie je zrejmé, či sa obe vlády dohodli na spoločnom postupe proti zneužívaniu čínskych chemických produktov, z ktorých mexické gangy vyrábajú fentanylové drogy pre americký trh. Rovnako sa ešte uvidí, aký priestor na čínskom trhu budú v budúcnosti mať americké technologické firmy ako Tesla, Apple či Nvidia, ktorých šéfovia Trumpa sprevádzali.
V Pekingu zatiaľ nemajú dôvod Trumpovi v čomkoľvek veriť a počkajú si na ďalší vývoj. Svoju opatrnosť a neústupnosť dali najavo aj prístupom k ministrovi zahraničia Marcovi Rubiovi. Keď sa ako senátor staval na čelo rôznych protičínskych ťažení, zaradili ho v Pekingu na sankčný zoznam. Ako člena Trumpovej delegácie ho do Číny na rokovania pustili bez toho, že by ho však zo zoznamu odstránili. Administratívny rozpor vyriešili zmenou čínskeho prepisu Rubiovho mena, jeho prvú slabiku prepísali odlišným, ale rovnako znejúcim znakom.
Nástup multipolarity
Čína našľapuje opatrne aj preto, že je v neľahkej situácii nielen s Taiwanom. Víta síce koniec americkej hegemónie, ale v posledných desaťročiach nikto toľko nezarobil na liberálnom ekonomickom poriadku, ktorý USA od druhej svetovej vojny svetu vnucovali.
Nastupujúca multipolarita dáva Číne rozhodujúcu úlohu, ale zároveň jej chýbajú jasné ekonomické pravidlá. Liberálny ekonomický poriadok, ktorý vedie k všestrannej závislosti každého od každého, je ťažko zlučiteľný s multipolaritou, kde si každý stráži svoju zraniteľnosť od ostatných.
O nastupujúcich ekonomických pravidlách vieme len to, že bez amerického hegemóna budú iné a pre Čínu zrejme menej výhodné, najmä keď napriek svojej váhe nebude v pozícii, aby ich sama stanovila a vynucovala.