Zvolenie Donalda Trumpa prezidentom v roku 2016 okrem iného znamenalo obžalobu vtedajšieho hlavného prúdu americkej intelektuálnej debaty. Otázky, ktoré Trump otvoril a na ktorých zvíťazil, komentátori a experti na ľavici aj na pravici neotvárali. Pokiaľ má byť ich úlohou zabezpečovať obeh myšlienok a skúsenosti v spoločnosti, tak v tom úplne zlyhali. Opakovali staré mantry a nevšimli si, že už nikoho neoslovujú.
Keď sa mladšia generácia Američanov premýšľajúc o kultúre a politike začala obzerať v posttrumpovských ruinách, hľadali v generácii otcov niekoho, kto to všetko včas videl a dal tomu výraz. Pretože celý doterajší slovník a optika museli do šrotu. Keď sa nechcete pripojiť ani k hysterickému "odboju", ani nasadnúť do Trumpovho vlaku, ani prepadnúť nihilizmu, hľadáte niekoho, kto aspoň videl. A kto mal už dávno k súčasným elitám podobný odstup, aký máte dnes vy. Pričom vás v tej chvíli ani veľmi nezaujíma, či bol na pravici, alebo na ľavici.
Krátko po voľbách obletel internet citát filozofa Richarda Rortyho. Zomrel v roku 2007, ale už v roku 1998 opísal, ako sa môže dostať k moci niekto ako Trump:
"Odborárom a neorganizovaným nekvalifikovaným robotníkom skôr alebo neskôr dôjde, že vláda sa ani nesnaží zastaviť pokles miezd a export pracovných miest. Približne v tom istom čase im dôjde, že biele goliere z predmestia, ktoré sa samé boja prepustenia, nehodlajú platiť dane na sociálnu podporu pre kohokoľvek iného. V tej chvíli niečo praskne. Voliči, ktorí nie sú z predmestia, dospejú k názoru, že systém zlyhal, a začnú sa obzerať po silnom vodcovi. Po niekom, kto sa postará o to, aby samoľúbi byrokrati, chytrí právnici, preplatení obchodníci s dlhopismi a postmoderní profesori prestali mať navrch."
Rorty bol človek ľavice, to roztváranie nožníc videl na prvom mieste ako dôsledok fungovania globalizovaného kapitalizmu. Ale ľavici vytýkal, že opustila pragmatickú a triednu politiku a dala sa na postmodernizmus. Že rezignovala na americké inštitúcie a rozhodla sa bojovať na poli kultúry. Práve tie skupiny, na ktorých jej toľko záležalo, utrpia najväčšiu ujmu, prorokoval:
"Jedna z vecí, ktoré sa s vysokou pravdepodobnosťou stanú, bude, že všetko to, čo za posledných štyridsať rokov získali čierni a hnedí Američania a homosexuáli, bude zmazané. Hravé opovrhnutie ženami sa zase vráti do módy. Na pracoviskách bude zase možné počuť slová ako 'neger' a 'židák'. Všetok ten sadizmus, ktorý sa akademická ľavica snažila urobiť pre svojich študentov neprijateľným, sa vráti naspäť ako povodeň. Zášť, ktorú menej vzdelaní Američania cítia voči vysokoškolákom za to, že im diktujú spôsoby, si nájde svoj priestor."
Nie je ťažké v tom spoznať Trumpa s jeho politickou nekorektnosťou a občasnou nostalgiou po dobách, keď bolo možné nepriateľských demonštrantov na mítingu zmlátiť. A nie je ťažké zaznamenať ľavicovú fixáciu postavením menšín a všadeprítomný rasizmus. Ale to, že ich budúce poníženie v zásade kladie za vinu akademickej ľavici, to bolo nové. Ale väčšina Rortyho diel bola náročná, akademická filozofia, a nezdá sa, že by to vzbudilo trvalejšiu renesanciu záujmu o neho.
Pred pár dňami, 20. septembra, zomrel Angelo Codevilla, intelektuál, ktorý zastával úplne iné východiská ako Rorty. Bol to Američan talianskeho pôvodu, ktorý sa prisťahoval v 50. rokoch až ako tínedžer, ale bol väčší vyznávač amerických tradícií a výnimočnosti než väčšina Američanov. Jeho názory možno smelo opísať ako reakčné. Nie že by takíto ľudia v Amerike neboli, ale existovali na okraji spoločenského života, vykázaní z mainstreamových inštitúcií a občas doháňaní k obskúrnym spojenectvám.
Codevilla naproti tomu v 70. rokoch pôsobil v srdci establišmentu – bol vysokým úradníkom senátneho výboru pre spravodajské služby – a bol účastníkom najdôležitejších zahraničnopolitických diskusií a krokov svojej doby. Nemožno ho teda označiť za nepraktického diletanta. Neskôr učil na Boston University a na Stanforde, okrem iného prekladal Machiavelliho.
Po republike
V roku 2010 napísal článok Americká vládnuca trieda a nebezpečenstvo revolúcie, na ktorom by dnes asi nemusel zmeniť jediné slovo – tiež ho viacmenej zrekapituloval v predvečer Trumpovho víťazstva v septembri 2016 s titulkom Po republike. Ako titulok napovedá, mal za to, že Spojené štáty už nie sú republika, ako ju otcovia zakladatelia zamýšľali, ale impérium. Ten termín sa celkom vžil a používajú ho kritici americkej zahraničnej politiky na ľavici aj na pravici. Ale nielen oni. Majú tým na mysli rast moci exekutívy a úradov na úkor legislatívy a lokálnej demokracie. Analógia so starým Rímom je zámerná – cisárstvo si tiež zachovalo veľa formálnych prvkov republiky.
Codevilla nie je ľavičiar, a tak tú neblahú historickú výhybku nevidí v 60. rokoch. Ide ďalej do minulosti, až k progresivistom Woodrowa Wilsona a potom do doby New Dealu, keď sa začala presúvať právomoc do rôznych vládnych agentúr, ktorým Kongres dával bianko šeky na to, ako budú hospodáriť a aké predpisy sa silou zákona budú vydávať. Dnes sa kongresmani nenamáhajú predstierať, že čítajú zákony, ktoré schvaľujú, ani že ich zaujíma, či sú v súlade s ústavou, alebo nie.
Toto rozrastanie štátu sa stalo základom vzniku novej vládnucej triedy. Tá má niekoľko znakov. Spája ju presvedčenie, že obyčajným Američanom sa nedá veriť a sú to zaostalí ignoranti. Vládnuca trieda ich musí formovať, viesť, a to k iným ideálom ako tým stelesneným americkou ústavou, prerábať ich k obrazu svojmu. Vládnucu triedu totiž spája to, že si je istá tým, že jej vzdelanie z nej robí majiteľa "vedeckej" pravdy. Už Wilson túžil "urobiť mladých mužov tak odlišných od ich otcov, ako sa to len dá"; a tá istá línia sa tiahne snahou zbaviť čo najviac práv rodičov a dať štátu do rúk čo najväčšiu moc formovať deti.
Ekonomicky spája vládnucu triedu závislosť na vláde – či už pracuje vo verejnom sektore, alebo v súkromnom. Pretože uspokojovať priority zhmotnené v štátnych predpisoch je istejšou cestou k zárobku než ponúkať na trhu tovar a služby, o ktoré ľudia stoja. Organizovaná republikánska strana je v zásade zoskupenie ľudí s istými menšinovými charakteristikami, ktorí sa uchádzajú o miesto pri tomto stole. A celá táto trieda je inštitucionálne skorumpovaná a oveľa menej kompetentná a meritokratická, než o sebe tvrdí (Codevilla koniec koncov písal počas veľkej finančnej krízy).
Ľudí v opozícii označuje Codevilla pojmom "strana vidieka" a ich slabosť spočíva v tom, že nie sú zďaleka tak homogénni ako vládnuca trieda – sú kultúrne a názorovo rôznorodí. Tiež boli systematicky pripravení o možnosť kultivovať cnosti samosprávy – Codevilla napríklad vypočítava, že v roku 1940 mali Američania príležitosť zasadať v 117-tisícoch školských rád, zatiaľ čo dnes môže dvojnásobný počet obyvateľov ovplyvňovať vzdelanie svojich detí len v 15 000 okrskoch. Téza o nevhodnosti prostých ľudí pre demokraciu sa tak stáva samonapĺňajúcim sa proroctvom.
Zo súčasných autorov asi najviac Codevilla žije v písaní Christophera Caldwella. Ten vo svojej tohtoročnej knihe Doba nárokov (The Age of Entitlement) ponúkol pohľad na dedičstvo zákona o občianskych právach, schváleného v 60. rokoch: polovica Ameriky ho pochopila ako potvrdenie rovnosti čoby rovnakých príležitostí, druhá polovica ako prísľub rovných výsledkov. Keď sa tieto v priebehu pár rokov nedostavili, prišli černošské nepokoje a radikáli. Právnici a sudcovia potom systematicky, strategickými súdnymi spormi, vynachádzali ďalšie a ďalšie skupinové práva a nároky. Žili tak vedľa seba dve Ameriky, každá so svojou vlastnou ústavou. Reagan hral podľa Caldwella zvláštnu hru: tú tradičnú Ameriku rovnakých príležitostí uisťoval, že je na jej strane, ale tú druhú ústavu rovných nárokov nezrušil. Kŕmil ju za cenu rozpočtových deficitov. Zvolenie Trumpa bol podľa neho pokus, možno posledný, tej tradicionalistickej Ameriky o vzburu.
S Caldwellovou knihou sú dva problémy. Jednak vás napadne, ako môže dochádzať k analogickému vývoju v iných krajinách, ktoré nemajú ani americký zákon o občianskych právach, ani americkú justíciu, ani Reagana. A jednak z celej knihy vyplýva, že s černochmi je osobitný problém, ale Caldwell nikdy nepovie naplno aký a prečo. Avšak keby povedal to, čo si myslíte, že si myslia, asi by sa jeho život veľmi zmenil k horšiemu.
Vzbura elít
Z tých, ktorí videli ďaleko, snáď najväčšmi sa rozšíril Christopher Lasch. Medzi ľuďmi označovanými ako "postľavica", ale ani medzi "postliberálmi" sa asi žiadna kniha z roku 1995 nečíta toľko ako Laschova Vzbura elít, ktorá vyšla rok po jeho smrti. Lasch, ktorý tiež začínal na ľavici, bol vo svojej opozícii jej "kultúrnemu obratu" a boju za odstránenie všetkých obmedzení systematickejší než Rorty. "Príslušníci robotníckej triedy a nižších stredných vrstiev chápu to, čo vyššie vrstvy nie – že to, do akej miery je človek schopný mať kontrolu nad spoločenským vývojom, nad prírodou, nad ľudským telom a nad tragickými stránkami ľudského života a dejín, má svoje dané medze," písal. Pretože veria v meritokraciu, "majú chabé pochopenie pre akúkoľvek vďačnosť voči predkom alebo záväzky zdedené z minulosti. Považujú sa za elitu, ktorá vďačí za svoje postavenie výhradne vlastnému úsiliu". A potom vypočítava, ako sa elity izolovali od sociálnej situácie – posielajú deti do súkromných škôl, žijú v enklávach chránených súkromnými bezpečnostnými službami. Načrtol tak to, čo v roku 2012 podrobne opísal Charles Murray v knihe Coming Apart.
"Nielen že nechápu, prečo by mali platiť za služby, ktoré už nepoužívajú. Mnoho z nich už sa nepovažuje v žiadnom podstatnom zmysle za Američanov, ktorí sú v dobrom aj v zlom nejako zainvestovaní do osudu Ameriky. Vďaka väzbám na medzinárodnú kultúru práce aj voľného času sú mnohí členovia elity hlboko ľahostajní k perspektíve národného úpadku," pomenúva Lasch tému, ktorá sa v mainstreame začala otvárať nesmelo po finančnej kríze a potom silnejšie s príchodom brexitu a Trumpa.
Ale Lasch rezonuje nielen v takýchto priamočiaro politických pasážach. V roku 1979 vydal knihu Kultúra narcizmu (vyšlo po česky v roku 2016), ktorá popisuje psychológiu ľudského typu, ktorý sa vtedy mohol zdať marginálny, ale dnes, v ére masového blúznenia sprostredkovaného sociálnymi sieťami, sa javí ako rozhodujúca spoločenská sila. "Nový narcista nie je sužovaný vinou, ale úzkosťou. Nesnaží sa vnútiť ostatným svoje istoty, ale nájsť v živote zmysel. Je oslobodený od predsudkov minulosti natoľko, že pochybuje aj o realite svojej vlastnej existencie. Je síce na povrchu uvoľnený a tolerantný (…), ale vzdáva sa bezpečia skupinovej lojality a pozerá sa na všetkých ako na rivalov v získavaní výhod od paternalistického štátu. Jeho postoje k sexu nie sú puritánske, ale permisívne, ale oslobodenie od starodávnych tabu mu sexuálny mier neprináša. (…) vychvaľuje kooperáciu a tímovú prácu, a pritom v sebe chová hlboko antisociálne impulzy. Chváli rešpekt k pravidlám a reguláciám v tajnom presvedčení, že pre neho neplatia."
Niet divu, že táto pasáž je často citovaná v ére, keď sa progresívne deti dožadujú pozornosti byrokratov a manažérov kvôli stále chimérickejším ústrkom a keď sme na sociálnych sieťach svedkami zúfalého dožadovania sa uznania aj krutých súbojov o štatút privilegovanej obeti. A niet divu, že ľudia roky vedení spoločnosťou ku konformizmu sa potom zrazu vzbúria a kedysi banálne otázky, či sú zaočkovaní, považujú za frontálny útok na svoju autonómiu a dôstojnosť.
Načo to je, pripomínať si, čo niekedy niekto zaujímavé povedal? Možno nato, že si človek uvedomí, že má zmysel sa snažiť porozumieť tomu, čo sa v spoločnosti deje, že to je s použitím schopností bežných smrteľníkov možné. A za to potom človek môže zakúsiť aj rešpekt k tým, čo žili pred nami.
A na tie myšlienky nie je neskoro. Aj medzi ľuďmi, ktorí napríklad nečítajú, sa šíria akoby osmózou, pretože zodpovedajú potrebe po výstižnom pomenovaní. Od popových hviezd očakávame, že budú buď tárať hlúposti, alebo opakovať nejaké konvenčné frázy, ktoré ich naučia PR manažéri.
Aké je to potom prekvapenie, keď speváčka Lana Del Rey povie niečo také, ako tento rok v januári v rozhovore pre BBS: "To šialenstvo s Trumpom… Akokoľvek to bolo zlé, bolo potrebné, aby sa to stalo. Potrebovali sme reflexiu najväčšieho problému nášho sveta, a to nie je zmena klímy, ale sociopatia a narcizmus. Zvlášť v Amerike. Nie je to kapitalizmus, je to narcizmus."
Text vyšiel na Echu. Vychádza so súhlasom redakcie.