Ústava Juhoafrickej republiky z roku 1996 patrí medzi najprogresívnejšie na svete. Je to dokument vytvorený v prostredí nádeje a túžby po skončení apartheidu, ktorý zaručuje nezvyčajne široký a nejasne formulovaný rozsah ľudských práv a ochrany, aby sa dúhový národ [Južná Afrika je mimoriadne etnicky, jazykovo, kultúrne a nábožensky rozmanitá krajina, pozn. red.] stal najviac rovnostárskym a rovnoprávnym na svete.
Slová však nemôžu prevážiť nad ekonomickou realitou, a tak ako v prípade mnohých podobných dokumentov ústava, ktorá sľubovala rovnosť pre všetkých Juhoafričanov, mimoriadne zlyhala pri dosahovaní svojich cieľov. Tridsať rokov po skončení vlády bielej menšiny krajinu naďalej sužujú nerovnosť, chudoba, kriminalita a rasové nezhody.
Jednou z oblastí, v ktorých mala ústava veľký vplyv, je prisťahovalectvo. V príbehu, ktorý poznajú aj občania európskych demokracií, sa juhoafrický imigračný systém stal neprehľadnou spleťou práv a protinárokov, ktorých presadzovanie je takmer nemožné.
Až do minulého mesiaca mali migranti, ktorým bol odmietnutý azyl, funkčné právo podávať nekonečné nové žiadosti, keď sa ich pôvodná žiadosť zamietla, čo v skutočnosti znemožňovalo deportácie a odsuny. V roku 2019 napríklad juhoafrický najvyšší súd rozhodol, že deportácia sa nemôže uskutočniť, ak bola podaná žiadosť o azyl, aj keď sa tak stalo až po vydaní rozhodnutia o deportácii. To znamenalo, že v mnohých prípadoch sa vyhostenie osôb z Južnej Afriky stalo právne takmer nemožným.
Tento veľmi uvoľnený imigračný režim spolu s relatívnou stabilitou a prosperitou Južnej Afriky v porovnaní so zvyškom kontinentu – napriek poklesu reálneho HDP na obyvateľa a pretrvávajúcej vysokej chudobe – viedol k bezprecedentnému nárastu migrácie do krajiny. Za posledných desať rokov prisťahovalectvo podľa oficiálnych údajov prispelo k nárastu počtu obyvateľov o takmer tri milióny [podľa posledného sčítania obyvateľstva v roku 2022 mala JAR 62 miliónov obyvateľov, odhady na rok 2026 hovoria o 65,5 milióna ľuďoch, pozn. red.].
Tieto oficiálne údaje sú však široko spochybňované a Južná Afrika sa teraz zmieta vo vnútropolitických nepokojoch týkajúcich sa miery prisťahovalectva.
Eskalácia
Začiatkom júna tohto roka sa varovanie šírilo rýchlejšie ako akékoľvek oficiálne oznámenie: podľa niektorých protiimigračných aktivistov mali cudzinci bez dokladov opustiť Južnú Afriku už do 30. júna. V mestských štvrtiach, klinikách, na stanovištiach taxíkov a v skupinách na WhatsAppe sa tento dátum stal akýmsi konečným termínom a hrozbou. Pre aktivistov, ktorí sú hlboko znepokojení imigráciou, je ultimátum momentom konfrontácie s vládou, ktorá sa pripravovala roky.
Zjednodušene povedané, protiimigrační aktivisti spochybňujú vládne údaje, ktoré trvajú na tom, že čistá vnútorná migrácia za posledné desaťročie sa pohybuje v nízkom jednocifernom počte miliónov. Tieto skupiny, z ktorých najvýznamnejšie sú March for March a oveľa militantnejšia organizácia s názvom Operation Dudula [v preklade znamená „vytlačiť“, pozn. red.], tvrdia, že skutočné číslo sa pohybuje v desiatkach miliónov a že vláda jednoducho neeviduje čísla a stratila kontrolu nad systémom.
Systém nie je všetko, nad čím kabinet krajiny stratil kontrolu. V prvom štvrťroku tohto roka dosiahla nezamestnanosť v Južnej Afrike podľa oficiálnych údajov závratných 32 percent, pričom sa do tohto čísla nezapočítavajú milióny Juhoafričanov, ktorí si „aktívne nehľadajú prácu“.
Imigrácia sa stala zástupným znakom hlbšej frustrácie: nezamestnanosti, zlých verejných služieb, kolabujúcich komunálnych systémov, kriminality a pocitu, najmä v chudobnejších komunitách, že štát je neprítomný, až kým sa hnev nevyleje na verejnosť.
V tomto kontexte sa do celého procesu vkladá aj nečestné konanie. Organizácia Operation Dudula čelí obvineniam z toho, že pri kontrole migrantov postupuje v štýle „samosúdov“, pričom aktivisti zastavujú na uliciach podozrivých migrantov a žiadajú od nich doklady.
Ešte horšie je, že sa rozmohlo násilie: koncom mája Mozambik oznámil, že päť jeho občanov bolo zabitých pri „xenofóbnych útokoch“ v Mossel Bay na južnom pobreží. Juhoafrická polícia uviedla, že zahynuli dvaja Mozambičania a jeden Juhoafričan.
Pred dvomi týždňami v provincii zaznamenali úradníci v Západnom Kapsku výbuch násilia proti migrantom, pričom imigranti v Overbergu „utekali do hôr a na kopce“, aby unikli rozzúreným davom.
Útek na juh, nie na sever
Čo je teda príčinou imigračných problémov v Južnej Afrike? Zdá sa, že odpoveďou je predovšetkým to, že napriek svojim ťažkým hospodárskym problémom je republika stále oveľa bohatšou krajinou ako mnohé susedné krajiny.
Mozambik, z ktorého pochádza neprimerane veľký počet migrantov, trpí – podobne ako mnohé africké štáty – islamským povstaním v štýle ISIS na severe krajiny a extrémnou chudobou. Južná Afrika je jednoducho bližšie než akýkoľvek európsky štát, a preto znáša veľkú časť ťarchy tejto krízy. Podobne aj hospodársky kolaps Zimbabwe prinútil mnohých jeho občanov vydať sa na juh, čím sa tento štát stal hlavnou krajinou pôvodu utečencov a migrantov v Južnej Afrike.
Remigrácia a politická reakcia
Podobne ako v Európe, aj v Juhoafrickej republike vyzývajú extrémnejší aktivisti na program vyhostenia a
„remigrácie“, ktorého cieľom je vyvinúť tlak na vládu, aby konala. Koalícia pod vedením ANC, ktorá zostáva pevne ľavicová, zo svojej strany uznáva problém bez toho, aby navrhla konkrétne opatrenia.
Prezident Cyril Ramaphosa sa v televíznom prejave 7. júna pokúsil upokojiť krajinu a snažil sa – spôsobom, ktorý mnohí Európania určite poznajú – nájsť rovnováhu medzi politickou realitou a ideologickými požiadavkami.
Vo svojom prejave uznal, že mnohí Juhoafričania kladú „ťažké, ale legitímne otázky“ týkajúce sa pracovných miest, služieb, kriminality a hraníc. Pripustil „nedostatky“ v riadení migrácie, presadzovaní práva a boji proti korupcii. Zároveň varoval, že „zodpovednosť za presadzovanie imigračných zákonov je výlučne na štáte“ a že žiadna súkromná skupina nesmie zastavovať ľudí na ulici a požadovať od nich doklad o štátnej príslušnosti.
Zároveň uviedol – čo vyvolalo kontroverzie –, že Úrad pre správu hraníc za posledný rok zastavil viac ako 450-tisíc ľudí, ktorí sa pokúšali nelegálne vstúpiť do krajiny. Protimigrační aktivisti v Južnej Afrike však poukázali na tieto čísla ako na dôkaz, že oficiálne údaje sú nezmyselné. Hovoria, že vláda zaznamenáva len niekoľko miliónov migrantov, ktorí vstúpili za desať rokov do krajiny, napriek tomu tvrdí, že za jeden rok zabránila vstupu takmer pol milióna ľuďom. Podľa aktivistov to nedáva zmysel, ak sú oficiálne údaje správne.
Zdravotná starostlivosť ako ohnisko napätia
Podobne ako je v Európe jedným z hlavných dôvodov obáv z prisťahovalectva tlak na verejné služby, v Juhoafrickej republike je tento problém extrémnejší vzhľadom na už aj tak napätý charakter štátu.
Spravodajstvo agentúry AP z konca roka 2025 opisuje, ako členovia skupiny Dudula blokujú cudzincov na verejných klinikách, požadujú doklady totožnosti a odmietajú tehotné ženy a chorých pacientov. Najvyšší súd v Johannesburgu rozhodol, že takéto konanie je nezákonné, a vláda uviedla, že zdravotná starostlivosť je podľa zákona dostupná všetkým vrátane cudzincov. Zábery brán kliník, ktoré strážili aktivisti, sa však ukázali ako politicky silná karta, pretože verejné nemocnice a kliniky sú skutočne preplnené, majú nedostatok zdrojov a často sú zle spravované.
Pokiaľ ide o termín 30. júna, zdá sa, že nikomu nie je úplne jasné, čo vlastne znamená. Skupiny migrantov sa obávajú, že ide o dátum, po ktorom sa zintenzívnia útoky na jednotlivých migrantov. Ramaphosova vláda medzitým trvá na tom, že kontroly na hraniciach sprísňuje, pričom Juhoafričania nemajú veľkú dôveru, že sa tak skutočne deje.
Všetko sa to až nápadne podobá na debaty o prisťahovalectve v Európe, aj keď sú extrémnejšie. Na jednej strane stojí štát s dobrými úmyslami a naivitou, ktorý roky predpokladal, že preferencie obyvateľstva vyjadrené pri volebných urnách v prospech „solidarity a ľudských práv“ znamenajú, že nekonečná migrácia sa bude tolerovať. Tento štát sa teraz – podobne ako mnohé iné krajiny v Európe – zdá paralyzovaný a takmer nedôverčivý voči postojom vlastných občanov, pričom mnohých z nich považuje za extrémistov a zloduchov a zároveň uznáva oprávnenosť ich obáv.
Na druhej strane je obyvateľstvo Juhoafrickej republiky, ktoré je čoraz viac rozčarované z politického usporiadania po skončení apartheidu, v ktorom ANC už tri desaťročia dominuje krajine, zatiaľ čo príjmy stagnujú a nezamestnanosť stúpa.
Podobne ako v Európe radikáli na oboch stranách vyčkávajú v zálohe a zbierajú zvyšky stredoľavého politického konsenzu, ktorý už zrejme nedokáže udržať na uzde hnev vlastných voličov.
Kde sa to skončí, zrejme nikto nevie. Jedno je však isté: v Južnej Afrike nikto nemôže tvrdiť, že odpor voči prisťahovalectvu má rasistický, protiafrický nádych. Ide tam predovšetkým o zdroje. Rovnako ako v Európe – napriek tomu, že niektorí politici radi tvrdia opak.