Ústava Juhoafrickej republiky z roku 1996 patrí medzi najprogresívnejšie na svete. Je to dokument vytvorený v prostredí nádeje a túžby po skončení apartheidu, ktorý zaručuje nezvyčajne široký a nejasne formulovaný rozsah ľudských práv a ochrany, aby sa dúhový národ [Južná Afrika je mimoriadne etnicky, jazykovo, kultúrne a nábožensky rozmanitá krajina, pozn. red.] stal najviac rovnostárskym a rovnoprávnym na svete.

Slová však nemôžu prevážiť nad ekonomickou realitou, a tak ako v prípade mnohých podobných dokumentov ústava, ktorá sľubovala rovnosť pre všetkých Juhoafričanov, mimoriadne zlyhala pri dosahovaní svojich cieľov. Tridsať rokov po skončení vlády bielej menšiny krajinu naďalej sužujú nerovnosť, chudoba, kriminalita a rasové nezhody.

Jednou z oblastí, v ktorých mala ústava veľký vplyv, je prisťahovalectvo. V príbehu, ktorý poznajú aj občania európskych demokracií, sa juhoafrický imigračný systém stal neprehľadnou spleťou práv a protinárokov, ktorých presadzovanie je takmer nemožné.

Až do minulého mesiaca mali migranti, ktorým bol odmietnutý azyl, funkčné právo podávať nekonečné nové žiadosti, keď sa ich pôvodná žiadosť zamietla, čo v skutočnosti znemožňovalo deportácie a odsuny. V roku 2019 napríklad juhoafrický najvyšší súd rozhodol, že deportácia sa nemôže uskutočniť, ak bola podaná žiadosť o azyl, aj keď sa tak stalo až po vydaní rozhodnutia o deportácii. To znamenalo, že v mnohých prípadoch sa vyhostenie osôb z Južnej Afriky stalo právne takmer nemožným.