Koncom januára bol čerstvo zosadený Dodik a jeho náhradníčka Ana Trišić-Babićová na podobnej návšteve, v rámci ktorej im Netanjahu poďakoval za tvrdý postoj voči antisemitizmu. Dodikova predchodkyňa na poste „hlavy štátu“ Cvijanovićová sa medzitým stala členkou celokrajinskej prezidentskej rady.

Dodik a jeho podporovatelia usilovali o oslabenie akéhosi chorvátsko-moslimského zovretia už v roku 2021, keď predstavili plán osamostatnenia súdnej hierarchie, armády a daňového systému.

Súčasná 37. vláda Izraela podľa bosnianskosrbského lídra považuje Daytonskú zmluvu za nulitnú. Paradoxne však ide o dokument, ktorý garantuje federálne rozdelenie Bosny na etnické celky s cieľom predchádzania ďalšej etnonáboženskej vojne.

Slabnúcu stabilitu traumatizovanej krajiny vyjadruje aj skutočnosť, že okrem Dodika a jeho následníkov [súčasným prezidentom Republiky srbskej je od 17. februára 2026 jeho spolustraník Siniša Karan, pozn. red.] vyzval na prehodnotenie zmluvy aj líder bosnianskych Chorvátov Dragan Čović. Ten sa vo februári v Mostare stretol s veľvyslancom Francúzska, ktorému naznačil chorvátske požiadavky.

Predsedovi Chorvátskej demokratickej únie Françoisovi Delmasovi vysvetlil, že v rámci Federácie Bosna a Hercegovina [jedna z dvoch častí Bosny, druhou je Republika srbská, pozn. red.] majú jeho súkmeňovci údajne menšie práva oproti Bosniakom (moslimom). Avizoval aj návštevu Bruselu a Washingtonu s cieľom prehodnotenia zmluvy z roku 1995.

Spojené bosnianske emiráty?

Etnicko-náboženský chaos, ktorý je výsledkom dvoch tisícročí mocenských sporov, sa prejavil aj v samotnej organizácii Bosny. Republika Bosna a Hercegovina a Chorvátska republika Herceg-Bosna sa v priebehu vojny v Juhoslávii zjednotili do Federácie Bosna a Hercegovina, kým Republika srbská vystupovala samostatne.

Keďže je srbská časť oproti tej chorvátskej slabšie inkorporovaná, bude pre Dodikových spojencov z radov Aliancie nezávislých sociálnych demokratov jednoduchšie odtrhnúť aj územie – hoci by to opäť oživilo spomienky na zúrivé 90. roky vojny a etnických čistiek.

Vzorec rozdelenia krajiny, v ktorej kedykoľvek hrozí občianska vojna, na menšie celky oddelené bezpečnostnými zónami je však známy z podobne násilného regiónu sveta. Práve na Blízkom východe sa ho snaží spopularizovať Izrael, pričom ho tamojší akademici nazývajú modelom Emirátov.

Spojené arabské emiráty boli v minulosti drobnými štátmi, ktoré medzi sebou i proti veľmociam viedli nekonečné vojny, až sa jedného dňa zhodli na tom, že spojiť sa do voľnej federácie bude prospešné pre všetkých zúčastnených. Dnes sú jednou z najbohatších a najmocnejších krajín Perzského zálivu, pričom v zástupných vojnách čelili omnoho väčšej Saudskej Arábii a v americko-izraelskej vojne boli proti Iránu.

Tel Aviv tento vzorec trieštenia používa najmä s cieľom oslabenia potenciálnych vyzývateľov na ceste k postu veľmoci Blízkeho východu. Ako jeden z prvých ho spopularizoval politológ Mordechai Kedar pod názvom „osemštátne riešenie“ [po vzore dvojštátneho izraelsko-palestínskeho riešenia nekonečnej vojny, pozn. red.].

Palestínske klany

Tento vzorec ôsmich emirátov navrhoval profesor pre potenciálnu organizáciu palestínskeho štátu, pričom práve Emiráty, Kuvajt, Katar a Saudskú Arábiu označil ako príklady fungujúcich štátov. Jedným z faktorov fungujúcej vlády v týchto krajinách je podľa neho zjednotená vládnuca kasta, a to vo forme monarchie.

Naopak, Libanon, Sýriu či Irak kategorizoval ako „zlyhávajúce“ štáty, a to preto, že sú „konglomerátmi klanov, kmeňov a náboženských skupín násilne vtlačených do jedného štátu“. Toto násilné zlepenie rôznych národov či národností zároveň považuje za faktor zlyhania Sudánu – čo sa však dá aplikovať na väčšinu afrických krajín s postkoloniálnymi hranicami.

Hoci by výsledkom rozdelenia palestínskeho územia na klanové emiráty bolo, že by Tel Aviv nemal vyzývateľa a stal by sa hegemónom, utíšilo by to vnútroštátne pnutia medzi náboženskými a politickými skupinami, ktoré často vstupujú do klanových konfliktov. Medzi predjordánskym klanom al-Džábarí a hnutím Fatah dnes vládne krehká rovnováha, čo sa nedá povedať o kmeni Tarabín a hnutí Hamas v Gaze.

Práve Palestína slúži ako modelový príklad na vyššie uvedené izraelské úvahy. Kým Palestínska samospráva ako hlavný reprezentant národa potomkov arabských vysídlencov a jej arabskí podporovatelia trvajú na existencii dvoch štátov, Tel Aviv sa v priebehu vojny obrátil na klanové milície (dnes zosnulého) Jásira abú Šabába, ktorý bojoval proti Hamasu.

Abú Šabáb a ďalší vodcovia klanových milícií by sa podľa Kedarovho plánu nemuseli len zapájať do prestreliek s islamistami v Gaze, ale mohli by ju aj rozdeliť na miništáty so širokou samosprávou – ktorú by teoreticky zastrešovala Palestínska samospráva.

Podobný vzorec by však podľa návrhu britského exministra obrany lorda Petra Carringtona a portugalského zástupcu pri Rade Európy Josého Cutileira z roku 1992 mohol byť prinajmenšom rovnako životaschopný ako súčasný daytonský model.

Srbov na Balkáne a Židov v Izraeli spája aj istá úroveň nevraživosti voči moslimom – na tom trvajú najmä Dodikovi spojenci a srbský prezident Aleksandar Vučić. Rovnako je však pravdepodobné, že Netanjahuova vláda viac než ochotne exportuje model Emirátov ďaleko za hranice Blízkeho východu.