Intelektuálna neukotvenosť

Kariéra Alana Greenspana je príbehom nebývalého vzostupu ekonomického technokrata. Narodil sa v New Yorku, študoval ekonómiu, hral na klarinete a saxofóne a mladistvé nadšenie pre hudbu postupne vymenil za makroekonómiu, štatistiku a filozofiu voľného trhu.

Blízko mal k Ayn Randovej a k jej objektivizmu, teda k myšlienkovému prúdu zdôrazňujúcemu individualizmus, racionalitu a trh. Ako šéf Fedu sa však z teoretického obhajcu trhu premenil skôr na pragmatika. Nebol dogmatikom jednej školy. Bol eklektikom, mužom, ktorý miešal rôzne ekonomické prístupy podľa situácie, niekedy až do tej miery, že mu to kritici vyčítali ako intelektuálnu neukotvenosť.

Na čelo Fedu nastúpil v auguste 1987, len niekoľko týždňov pred „čiernym pondelkom“, teda krachom akciového trhu v októbri toho istého roka. Práve vtedy sa z Greenspana stal centrálny bankár svetového formátu.

Fed rýchlo uistil trhy, že dodá potrebnú likviditu, a tým prispel k stabilizácii systému. V nasledujúcich rokoch previedol americkú ekonomiku ázijskou finančnou krízou, spľasnutím technologickej bubliny aj šokom po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Fed pripomína, že Greenspan počas svojho mandátu čelil dvom recesiám, ázijskej kríze aj útokom z 11. septembra a že býva spájaný s infláciou.

Éra veľkej moderácie

Práve tu sa nachádza prvá časť jeho odkazu. Greenspanova éra bola érou takzvanej veľkej moderácie (Great Moderation), teda obdobia relatívne nízkej inflácie, nižšej volatility hospodárskeho cyklu a výrazného rastu finančných trhov.

Spojené štáty sa v 90. rokoch stali vzorom dynamickej ekonomiky: technologické inovácie, rast produktivity, nízka inflácia, nízka nezamestnanosť. Greenspan na tejto ére nemal výlučnú zásluhu, ale bol jej symbolom. Jeho Fed pôsobil ako inštitúcia, ktorá dokáže ekonomiku jemne ladiť, brzdiť prehrievanie a v kríze zase dodať likviditu.

Problematickejší odkaz

Druhá časť jeho odkazu je však oveľa problematickejšia. Greenspan totiž nebol len mužom veľkej moderácie, ale aj jedným z mužov éry finančných bublín. V roku 1996 predniesol slávnu formuláciu o „iracionálnej bujnosti“ trhov. Varoval tým pred prehnaným optimizmom investorov.

Lenže ani on, ani Fed technologickú bublinu nezastavili. Po jej spľasnutí nasledovalo výrazné uvoľnenie menovej politiky, ktoré podľa kritikov prispelo k nafúknutiu realitnej bubliny. A po roku 2008 sa Greenspan, niekdajší záchranca sveta, premenil v očiach časti verejnosti na jedného zo spoluvinníkov najväčšej finančnej krízy od 30. rokov minulého storočia.

Tento súd je však príliš jednoduchý. Robert Solow, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu, v rozhovore, ktorý som s ním viedol, pripustil, že Greenspan prispel k viere vo vnútornú stabilitu finančných trhov. Súčasne však dodal, že väčšina jeho zásahov ako šéfa centrálnej banky bola „celkom dobrá“ a že po bitke je každý generálom. Keby začal vtedajší šéf Fedu bublinu dusiť skôr, mohli by ho dnes rovnako obviňovať, že spôsobil recesiu už v roku 2006.

Dilema centrálnych bánk

Greenspanov život preto pripomína zásadnú dilemu modernej centrálnej banky. Má centrálna banka iba strážiť infláciu alebo aj ceny aktív? Má zasahovať proti bublinám, keď ešte nie je isté, či naozaj ide o bubliny? Má chrániť finančný systém pred kolapsom, aj keď tým v investoroch posilňuje vieru, že ich v kríze vždy niekto zachráni?

Takzvaný „Greenspan put“, teda predstava, že Fed pri páde trhov príde na pomoc, sa stal jedným z najvplyvnejších nepísaných pravidiel moderných financií. Pomáhal stabilizovať trhy, ale súčasne podporoval morálny hazard.

Pre Európu je Greenspanov príbeh poučný aj dnes. Ukazuje, že centrálny bankár nie je len úradník nastavujúci sadzby. V určitej dobe sa môže stať garantom dôvery, psychológom trhu aj politickou protiváhou vládnej moci. Zároveň však platí, že aj najmocnejší centrálny bankár sveta pracuje s neúplnými informáciami, s modelmi, ktoré sa môžu mýliť, a s ekonomikou, ktorá sa často vyvíja inak, než naznačuje učebnica.

Greenspan zostane v dejinách ako muž paradoxu. Libertarián, ktorý riadil najmocnejšiu centrálnu banku sveta. Kritik prehnaných štátnych zásahov, ktorý opakovane zachraňoval trhy likviditou. Strážca nízkej inflácie, ktorého éra sa skončila finančnou krízou. Ekonomický „Maestro“, ktorý dokázal trhy upokojiť jedinou vetou, ale aj muž, ktorý sa sám musel po kríze vyrovnávať s otázkou, či jeho viera v schopnosť finančných trhov korigovať samy seba nebola príliš silná.

Alan Greenspan nezanecháva jednoznačný odkaz. Zanecháva veľký odkaz. A v ekonómii platí, že veľké odkazy nebývajú bez rozporov. Jeho život ukazuje, že centrálne bankovníctvo nie je len technická disciplína. Je to umenie rozhodovať v hmle. Greenspan v nej dokázal kráčať dlhšie ako ktokoľvek iný. A práve preto sa o jeho chybách bude hovoriť rovnako dlho ako o jeho úspechoch.

Text pôvodne publikovali na webe lukaskovanda.cz.