Tento argument sa opakuje v pravidelných cykloch – Lehman Brothers, Grécko, energetické podniky... Pohľad do nie tak dávnej histórie však umožňuje zamyslenie. Nie sú aktuálne krízy jedna dlhá špirála problémov, ktorú poháňa práve odmietanie tvrdých bankrotov?
Prenesme sa do roku 1994. Vzniká Long-Term Capital Management (LTCM), hedžový fond postavený na špičkových matematických modeloch. Členmi jeho vedenia boli aj Myron Scholes a Robert C. Merton. Dvaja ekonómovia ocenení v roku 1997 Nobelovou cenou za rozvoj Black–Scholes modelu oceňovania derivátov na finančnom trhu. Lepšiu akademickú pečiatku v tej dobe fond mať nemohol.
LTCM sa špecializoval hlavne na arbitrážne príležitosti v štátnych dlhopisoch. Laicky napísané, hľadal nezrovnalosti medzi vzájomnými cenami dvoch dlhopisov na viacerých trhoch. Matematika fungovala, ale malo to jeden problém – takáto arbitráž poskytuje veľmi nízke výnosy. Na zaujímavé výnosy treba nasadiť finančnú páku. Na vrchole bola páka v LTCM až 27:1, konkrétne 129 miliárd dolárov otvorených pozícií ku menej ako 5 miliardám dolárov imania, pričom nominálna hodnota derivátov bola bilión dolárov.
Fungovalo to skvele, prvé tri roky bol priemerný ročný výnos fondu 35 percent a LTCM bol najväčším dravcom na Wall Street. Ale radosť trvala krátko. Nobelovský matematický model narazil na realitu. Ukázalo sa, že riziko na dlhopisových trhoch má „hrubé konce“ (fat tails) – extrémne udalosti majú vyššiu pravdepodobnosť, než sa predpokladalo v normálnom rozložení modelov. Konkrétne hovoríme o ázijskej kríze 1997 a hlavne ruskom defaulte v roku 1998.
