Hviezda Zemmour: Vzíde z Francúzska konzervatívna alternatíva proti bruselsko-berlínskemu progresivizmu?

Ak sa Emmanuel Macron nedopustí nejakej zásadnej chyby, môže v apríli počítať s postupom do finále francúzskych prezidentských volieb. S kým sa ale stretne? Až do tohto týždňa dávali prieskumy najväčšie nádeje Marine Le Penovej. Nič lepšie by Macrona nemohlo stretnúť. Zopakoval by si duel z roku 2017. Aj keď by už nemohol počítať s efektom novej tváre, proti Le Penovej by mal podľa prieskumov navrch. Politička síce už dávno poľavila z pozícií, ktoré mohli znepokojovať stredového voliča a stopy extrémizmu možno nájsť už len v dávnej minulosti. Tým však prišla o časť svojich voličov bez toho, aby pritom dokázala väčšinu presvedčiť, že zvládne prezidentský úrad. V posledných mesiacoch jej podpora klesá.

Len o málo viac môžu Macrona znepokojovať kandidáti pravého stredu. Profilujú sa tu rešpektovaní šéfovia dvoch regiónov. Valérie Pécresse, Xavier Bertrand alebo bývalý európsky vyjednávač Brexitu Michel Barnier. Nie je však jasné, čím sa chcú od Macrona odlíšiť. Jeho pozícia v politickom strede je neotrasiteľná. Kým pred piatimi rokmi sa mu podarilo doraziť upadajúcich socialistov, počas svojho vládnutia úspešne rozbil pravicových republikánov tým, že mnohým z nich ponúkol dôležité vládne posty. Pre kohokoľvek z pravého stredu je dnes ťažké vymedziť sa k Macronovi.

Už vôbec ho neohrozuje ľavica. Socialisti sa ani po piatich rokoch nedali dohromady, kandidát zelených veľké šance nemá a krajne ľavicový Mélenchon síce môže osloviť až pätinu Francúzov, ale väčšinu úprimne desí. Najväčšiu hrozbu pre Macrona dnes predstavuje niekto, kto sa ešte ani nevyjadril, že by na prezidenta kandidoval. Napriek tomu sa dnes o nikom nehovorí viac ako o Éricovi Zemmourovi.

Tento pravicový novinár a esejista roky bije do neschopnosti Francúzska obmedziť mimoeurópsku imigráciu a asimilovať rastúcu a čím ďalej tým menej zvládnuteľnú menšinu arabského a afrického pôvodu.

Sám asimiláciu dokonale napĺňa. Jeho židovskí prarodičia prišli z berberskej oblasti Alžírska, ale Zemmour svoje korene neodvodzuje etnicky od Berberov či alžírskych Židov, ale kultúrne od Chlodovika či Johanky z Arku, jeho najväčšími hrdinami sú Napoleon a de Gaulle. Ostro kritizuje prisťahovalcov, ktorí sa odmietajú prispôsobiť francúzskej kultúre a inštitúciám, odsudzuje, keď deťom dávajú arabské mená namiesto francúzskych, a súdi, že islam je nezlučiteľný s Európou.

Svoje tézy formuluje zrozumiteľne a úderne. Jeho knihy sú bestsellermi a diskusná politická relácia, kde vystupoval, lámala televízne rekordy v sledovanosti. Politicky korektný establišment so Zemmourom roky bojuje. Je označovaný za pravicového extrémistu a vedie čierne listiny verejnoprávnych aj mnohých súkromných médií. Opakovane stál pred súdom a jeho relácie boli pod tlakom aktivistov opakovane rušené. Drvivú väčšinu procesov iniciovaných politickými mimovládkami a vedených aktivistickou justíciou vyhráva.

Ale nie vždy. Pred rokmi bol odsúdený na pokutu za to, že povedal, že sa nemožno čudovať, že Arabov a černochov častejšie kontroluje polícia, pretože väčšina obchodníkov s drogami pochádza práve z týchto skupín a vyjadril pochopenie pre zamestnávateľov, ktorí ich nechcú zamestnávať. Platí aj rozsudok, ktorý ho odsudzuje za slová o arabsko-moslimskej invázii do Francúzska. Uberajú mu tieto rozsudky na dôveryhodnosti alebo len potvrdzujú úpadok slobody prejavu a nárast progresivistickej diktatúry? Zemmour tvrdí, že čo hovorí, iba napĺňa odkaz generála de Gaulla a zodpovedá tomu, čo sami gaullisti ešte pred tridsiatimi rokmi obhajovali.

Keď pred dvoma rokmi opäť varoval pred islamom a migráciou a prišiel preto o svoju reláciu, ujal sa ho televízny kanál miliardára Vincenta Bollorého. Zemmourove pravidelné politické komentáre sa počas niekoľkých mesiacov stali najsledovanejším politickým programom vo Francúzsku. Tento rok na jar vznikla iniciatíva na podporu jeho prezidentskej kandidatúry. Zemmour zatiaľ odmieta potvrdiť, či kandidovať bude, alebo nie. Očividne sa snaží načasovať potvrdenie svojej kandidatúry tak, aby maximalizoval pozitívny vplyv na kampaň. Macron hral pred piatimi rokmi ešte ako Hollandov minister podobnú hru. Mediálny regulačný úrad však v septembri vyhlásil, že Zemmoura za kandidáta považuje a musel svoj program opustiť. S o to väčším záujmom ho dnes médiá sledujú. Od septembra navyše obchádza Francúzsko s novou knihou. Jeho popularita vystrelila nahor, predstihol Mélenchona, dorovnal centristických kandidátov a tento týždeň aj Marine Le Penovú. Časť voličov jej prebral, ale oslovuje aj tých, ktorí by ju nikdy nevolili.

Pokiaľ si Zemmour všetko na poslednú chvíľu nerozmyslí, bude sa musieť transformovať z brilantného komentátora na presvedčivého politika: vytvoriť z doterajších podporovateľov celoštátnu politickú organizáciu a formulovať program, ktorý bude mimo bezpečnosti, migrácie a asimilácie tématizovat tiež otázky, ktoré ho doteraz príliš nezaujímali, ale ktoré môžu rozhodnúť voľby. Ide predovšetkým o témy sociálno-ekonomické a ekologické, kde zatiaľ hovorí o riešeniach rešpektujúcich národnú suverenitu, trh a tradičné hodnoty, ale nie je úplne jasné, čo všetko sa od neho dá čakať. Má to aj európsky rozmer. Po posledných nemeckých voľbách a očakávaným vstupom Zelených do vlády v Berlíne posilní bruselsko-berlínsky progresivizmus. Ak Zemmour kandidatúru potvrdí a zvládne, môže nakoniec z Francúzska vzísť alternatíva.

Text pôvodne vyšiel v MF Dnes. Vychádza so súhlasom autora a redakcie.