Po prvé, Kliment má roky povesť elitného sudcu z „Lipšicovej skupiny“. Povedané na rovinu, je to Lipšicov človek na Najvyššom súde. Kliment je podozrivý, že figuroval v justičnom reťazci, v ktorom boli okrem čurillovcov z NAKA a prokurátorov špeciálnej prokuratúry aj sudkyňa Pamela Záleská (Špecializovaný trestný súd). A o dom ďalej aj sudca Juraj Kliment (Najvyšší súd). Bez súčinnosti celej siete by nikdy nebolo možné stíhať Fica a jeho ľudí na politickú objednávku – s vymyslenými obvineniami o „organizovanej skupine“ a s porušovaním princípov práva.
Záujem prideľovať politické kauzy sudcovi Klimentovi potvrdilo aj odpočúvanie čurillovcov z roku 2021.
Po druhé, Kliment sa stretával s dôstojníkmi SIS. Dokonca sa o ňom hovorí, že v priestoroch SIS alebo v spoločnosti siskárov sa cítil ako doma. Kliment sa pričasto pohyboval v spravodajskom prostredí, čo by pri sudcoch Najvyššieho súdu nemalo byť dobrým zvykom.
Po tretie, politicky citlivé kauzy namierené proti opozícii naozaj podozrivo často končili na stole Klimentovho senátu. Pri náhodnom prideľovaní spisov, ktoré vyžaduje zákon, je takáto zhoda podozrivá.
V rukách Klimentovho senátu končili prípady sudcu Molnára, prokurátora Kováčika, vyšetrovateľa Kučerku, bývalého štátneho tajomníka Kuruca alebo advokátov Paru a Lindtnera.
Po štvrté, Kliment zvykol v pridelených kauzách rozhodnúť presne podľa záujmov špeciálnej prokuratúry. Aj v tých prípadoch, keď bolo stíhanie právne sporné a keď napokon Ústavný súd potvrdil nezákonné postupy vyšetrovateľov, špeciálnej prokuratúry a pochybenia v rozhodovaní Klimentovho senátu Najvyššieho súdu.
Jednoducho, v prípade sudcu Klimenta s blízkymi väzbami na Lipšica je viacero sporných miest, ktoré by si zaslúžili vysvetlenie. A hlavne preverenie „náhodného pridelenia“ káuz pre jeho senát.
Ak sa preukáže, že podozrenia majú reálny základ, Kliment by za to mal niesť zodpovednosť.
Zneužívanie NAKA alebo prokuratúry na politický boj a politické procesy proti opozícii a jej ľuďom sme tu mali aj za Gašpara s bödörovcami a Ficom, aj za Lipšica s Matovičom. No valec nezákonných väzobných stíhaní, pod ktoré sa podpisovali politicky spriaznení sudcovia – to je jakobínska novinka z éry Obyčajných, ktorá by sa už nikdy nemala opakovať.
Problém nebol v stíhaní v politických kauzách – Paru, Lindtnera, Kaliňáka, Fica… Podozrenia sa majú vyšetriť, stíhať a hnať pred súd.
Problém bol v neprimeranom a často protiprávnom používaní vyšetrovacej väzby (ako preventívneho obmedzenia slobody bez odsúdenia). Podľa rozhodnutí prokuratúry aj súdov sa tieto praktiky čurillovcov a Lipšica v desiatkach prípadov používali protiprávne. Len preto, že ľudia ako Matovič a Lipšic to sľubovali voličom.
Najvyšší súd mal byť poistkou proti takémuto právnemu praveku. Nie „súčasťou programu“. Politického programu.
2. Kladivo menom Harabin? Nebláznime
Súčasťou politického programu v justícii bola aj Mazákova Súdna rada. O tom, ako bývalý komunista Mazák verne slúžil Kolíkovej a ako chcel cez NAKA a špeciálnu prokuratúru lustrovať kritických sudcov, sme už písali. Je dobré, že Mazák vo vedení Súdnej rady skončil. Politický aktivizmus na súdy nepatrí.
Lenže – presne to isté treba zopakovať aj v prípade Štefana Harabina, ktorý sa začal rozcvičovať do kresla šéfa Súdnej rady. Ponuku dostal od SNS. Danko ho chce v rade ako zástupcu parlamentu.
Je to nápad z kategórie bláznivých. Dankovi to rýchlo vysvetlili aj koaliční partneri.
Harabin už dávno nie je sudca. Harabin je politik. Zradikalizovaný politik s mimoriadne útočným vystupovaním. O tom, či má budúcnosť v slovenskej politike, rozhodnú voliči. No nad tým, či má alebo nemá viesť Súdnu radu, by sme si hlavy lámať nemali.
Odvolať Mazáka za politický aktivizmus a tlačiť na jeho miesto cez koaličnú radu Harabina – to by pôsobilo silno parodicky.
Napokon, Súdnu radu síce tvoria aj experti navrhovaní vládou a parlamentom, no šéfa si vyberajú sudcovia, respektíve členovia rady. Tlačiť na sudcov, aby si zvolili vopred vybraného politruka, to sú ohavnosti, ktoré zaviedla do systému Kolíková so svojím Mazákom. A ktoré si sudcovia a ich rada zjavne nechcú zopakovať…
Silno otázne je aj to, koho by chcel vlastne Harabin ako šéf Súdnej rady zastupovať. Sudcovia po jeho návrate z politiky do justície netúžia. Pokiaľ ide o politické pozadie rady – vládu a parlament – ani tam Harabin nemá veľa spojencov. Vyrobil si skôr nepriateľov. Pellegriniho označil za banderovca, Fica za zradcu, Kaliňáka za zločinca. Ešte aj šéfa svojho tímu Jureňu vyrazil za kolaboráciu s nepriateľom…
Harabin je presne ten typ človeka, ktorý urobí najlepšie, ak bude hovoriť výlučne sám za seba.
3. Kongres sa odblokoval
Spojené štáty urobili dve väčšie vojenské rozhodnutia. Republikáni v Kongrese krátko po útoku Iránu na Izrael odblokovali balíky vojenskej pomoci pre Izrael, Ukrajinu a Taiwan. Celkový objem pomoci je takmer sto miliárd dolárov. A Bidenova vláda potvrdila, že Ukrajina už skôr dostala a bude dostávať útočné rakety dlhšieho doletu ATACMS.
Prvé rozhodnutie nie je prelomové, len dobieha staré záväzky Američanov voči Ukrajine z roku 2023, ktoré dlho blokovali republikáni. Zmena pomerov síl ani obrat na bojisku sa neočakáva. Balík vojenskej podpory má doplniť vyprázdnené muničné zásoby Ukrajiny a zabrániť tomu, aby sa ukrajinská obrana rozpadla.
O niečo zásadnejšie vyzerá druhé rozhodnutie americkej vlády (ktoré tomu prvému časovo predchádzalo). Spojené štáty dva roky váhali s dodávkami útočných rakiet dlhšieho doletu. Opakovali, že podporujú len ukrajinskú obranu. Nie útočné kapacity Ukrajincov, ktoré by mohli zasahovať ciele hlboko na ruskom území.
Nakoniec sa prístup americkej vlády otočil. Dokonca bez informovania Kongresu. Bidenova vláda potvrdila, že Ukrajine už skôr dodala „významný počet striel dlhého doletu“ a bude v tom pokračovať. Ukrajina americké rakety použila na ruské ciele na Kryme a na východnej Ukrajine.
Ani útočné taktické rakety ATACMS zrejme neprelomia frontové línie. Ich prínos pre Ukrajinu bude celkom iný – ukrajinské sily budú schopné na diaľku zasahovať ruské ciele. Rakety majú dolet 300 kilometrov.
Rakety dlhšieho doletu môžu zásadne zmeniť charakter vojny. Kľúčové nebudú len pozičné boje na fronte (kde Ukrajina prehráva), ale aj cielené útoky Ukrajiny na ruské sily kdekoľvek v dosahu stoviek kilometrov. Inými slovami: ukrajinská armáda bude pre Rusov nebezpečná aj v prípade, že by musela ustúpiť z východnej Ukrajiny. Alebo v prípade, že by nedokázala mobilizovať nové posily.
Ukrajina ani Američania sa netaja tým, že cieľom útokov bude hlavne Krym a ruská čiernomorská flotila.
Dodávky rakiet ATACMS však majú aj odvrátenú stranu. Američania tým de facto potvrdzujú, že Západu už nejde o pozemnú protiofenzívu a záchranu ukrajinských území. Ide im o schopnosť Ukrajiny ohrozovať ruské pozície aj na diaľku.
Inými slovami, oslobodzovacia vojna je minulosťou. Ostala len opotrebovávacia vojna. Úlohou Ukrajiny nie je obnoviť suverenitu v pôvodných hraniciach, ale len spôsobovať vojenské straty Rusku (a tým, samozrejme, aj sebe).
Z pohľadu Spojených štátov je to prijateľný scenár. Z pohľadu Ukrajiny je viac ako mizerný.
Ďalším rizikom je možná odpoveď Ruska. Kremeľ odkázal, že dodávky rakiet ATACMS prinútia Rusko „hlbšie zatlačiť ukrajinské sily a rozšíriť nárazníkovú zónu“. Medzi riadkami cítiť odkaz, že ruské bezpečnostné záujmy sa rozšíria na možné obsadenie Odesy (vzdialenej 300 kilometrov od Sevastopoľa) a odrezanie Ukrajiny od mora. Aby Ukrajina nemohla ostreľovať Krym, o ktorý sa vlastne bojuje od začiatku, od roku 2014 a následne aj od roku 2022…
Táto hrozba je zatiaľ len hypotetická. Veľa bude závisieť od rozsahu dodávok amerických taktických rakiet pre Ukrajinu. Rusi však jasne varovali, že v krajnom prípade môžu siahnuť aj po obsadení Odesy. S argumentom, že si to od roku 2024 vyžadovali záujmy národnej bezpečnosti Ruskej federácie.
4. Hlavný problém Ukrajiny
Dodávky amerických rakiet dlhšieho doletu len kompenzujú – ale neriešia – hlavný problém ukrajinskej armády. Ten je demografický. Ukrajine dochádzajú zálohy a živá sila. Kým Rusi straty hladko dopĺňajú, ukrajinská mobilizácia už rok viazne.
Dôvod: Ukrajina sa po desiatich rokoch vojny na Donbase a po dvoch rokoch priamej vojny s Ruskom zásadne zmenila. Vyčerpali ju straty území aj utečenecké vlny. O časť z nich sa pritom postarala sama. V roku 2014, keď ukrajinská armáda vojensky udrela na Donbas, odišlo z východnej Ukrajiny viac ako milión utečencov. Ušli do Ruska.
Pôvodne mala Ukrajina 48 miliónov obyvateľov. Po kríze z rokov 2014 a 2015, strate Krymu a vojne na Donbase počet obyvateľov padol pod 40 miliónov. Ďalšie vlny utečencov nasledovali v roku 2022. V Európe skončili milióny Ukrajincov. O ďalšie milióny ľudí Ukrajina prišla ruskými anexiami štyroch východoukrajinských oblastí.
Odhaduje sa, že aktuálne môže mať Ukrajina menej ako 25 miliónov obyvateľov. A z nich sa veľká časť vyhýba úradom a odvodom do armády.
Ukrajina už vyčerpala možnosti domácej mobilizácie. A zameriava sa na zahraničie, teda na svojich utečencov. Ukrajinská vláda najnovšie obmedzila konzulárne služby pre mužov v zahraničí (vydávanie dokladov), snaží sa ich dostať domov. A do armády.
Podľa oficiálnych dát žije v krajinách EÚ 4,3 milióna ukrajinských občanov. Takmer milión z nich tvoria dospelí muži. A to sú len oficiálne štatistiky z EÚ. Ďalšie milióny ukrajinských mužov sú v šedej zóne alebo mimo EÚ, prípadne doma na Ukrajine, ale mimo registrácie ukrajinských úradov.
Jednoducho: nie všetci ukrajinskí muži sú „geroji“, ktorí príkladne bránia vlasť. Veľká časť z nich je na úteku pred brannými povinnosťami. Ako sa verejne posťažoval poľský minister obrany, „veľa Poliakov je pobúrených, keď vidia mladých ukrajinských mužov v hoteloch a kaviarňach a keď počúvajú, aké veľké úsilie musíme vynaložiť, aby sme pomohli Ukrajine“.
Poľsko chce ukrajinskej vláde pomôcť s náborom mužov – utečencov pre ukrajinskú armádu. Akurát celkom presne nevie ako. Kto je tretí rok na úteku, ten zjavne nechce a nebude bojovať.
Vyzerá to tak, že Ukrajincom sa vyčerpávajú aj sily, aj motivácia a bojová morálka. A ťažko sa im môžeme čudovať. Po rozsiahlych stratách ukrajinských životov aj ukrajinských území sa málokomu chce bojovať vo vojne, v ktorej chýbajú realistické ciele. A v ktorej chýbajú šance na víťazstvo.
Prejavuje sa to aj priamo na línii kontaktu. Rusi prelomili donecký front a obsadili strategicky významné mesto Očeratyne prakticky bez boja. Po školáckych chybách vyčerpaných ukrajinských jednotiek s rotáciou a logistikou…
Zelenského stratégia zlyháva. V roku 2022 na radu britského premiéra vycúval z mierovej dohody s Ruskom, ktorú sprostredkoval Izrael. Dekrétom zakázal akékoľvek rokovania s Ruskom. Uveril heslu, že iné ako vojenské riešenie konfliktu je neprípustné. V roku 2024 Zelenskyj zisťuje, že vojenskému riešeniu chýba to najdôležitejšie – sila a bojový duch. Jedno aj druhé Ukrajincov opúšťa.
A pár amerických útočných rakiet je len umelým výkričníkom za touto strohou oznamovacou vetou.
