Začnime zľava. V českom parlamente nebude sedieť žiadna ľavica, čítaj žiadna klasická podoba ľavice. Do parlamentu sa nedostali sociálni demokrati ani komunisti. Socdemákom chýbalo približne 20-tisíc hlasov, komunistom skoro 80-tisíc.
Samozrejme, v parlamente budú desiatky ľavičiarov novej doby – progresívci a ľavicoví liberáli sú medzi Starostami, v Topke, sú tu ešte tí štyria Piráti. Ľaví liberáli sedia aj u Andreja Babiša. Vo vláde Petra Fialu aj parlamente ich bude dosť.
Ale predsa len. Je tu istá zmena a irónia s ňou.
Hlasisti, smeráci – dajte si pozor!
Od rána rozmýšľam, čo si o tom myslia naši súdruhovia. Veď slovenská ľavica, komunisti, postkomunisti, národní socialisti aj hŕstka sociálnych demokratov sa vždy pozerali na český vzor. Učili sa od nich písať aj čítať. Stratilo sa to len pred pár rokmi. Ale ak má ešte solidarita medzi súdruhmi nejaký zvyškový význam, musia po sobote cítiť slovenskí ľavičiari českú boľačku. Najmä ak za to môže slovenský podnikateľ s kariérou v ŠtB. Cítite ten paradox, že dlhú históriu českej ľavice vymaže nejaký oligarcha, ktorý pred aj po roku 1989 neveril ničomu okrem peňazí?
Naši smeráci a hlasisti tak dostali dva odkazy.
Po prvé, že sociálni demokrati ani komunisti nikomu v Česku nechýbajú. Stali sa zbytočnými, nelíšili sa, nevedeli zaujať, nevedeli ani zavadzať. Boli priesvitní.
Všetci videli, ako nabehli na progresívne koľaje, ako hájili nemanželské zväzky viac ako manželstvo, uverili boju proti diskriminácii, proti dezinformáciám, chytili sa na háčik pokroku. Kúpili to v balíčku, ako sme videli pri geopolitických úvahách predsedu sociálnych demokratov Jana Hamáčka (Vrbětice). Zabudli uvažovať vlastnou hlavou (to myslím bez slovenskej metafory).
Namiesto toho, aby progresívnej ľavici čelili, boj vzdali. Nedokázali vzdorovať progresívnej ideológii ani oligarchovi. Tu je výsledok.
Ten druhý odkaz sa týka priamo oligarchu Babiša.
Naše klony tohto fenoménu sa volajú inak (napríklad Robert Kaliňák), sú to bystré hlavy, ktoré vedia vždy a na všetkom zarobiť. Pozor na ne, dokážu predať všetko. Nie je to irónia, že práve oligarcha dokázal zničiť stranu, ktorá mala zastupovať pracujúcich?
Nuž nie je. Viď prvú poznámku.
Galéria
Jeden odkaz sa týka viac Smeru, jeden Hlasu. Ale spoločne by si mali dať pozor, ako vychovávajú svoje deti, či už nie sú v progresívnej cirkvi. Ak nedokážu udržať svoj pohľad na svet, nebude čo dediť. A ak nebudú dediči, dopadne to rovnako.
Fialov test: Dá sa to robiť inak, ako to robí Orbán?
České voľby poslali odkaz aj našej pravici.
Federálni rojkovia žiarili ako smajlíci, tie dve koalície pospájali liberálov a konzervatívcov, ideál politiky z 90. rokov. Babiša nahradí profesor Fiala, čo je solídny, pokojný a racionálny typ, nezapadá celkom do mustry nemeckej politiky, čo viem ako čitateľ jeho revue Kontexty potvrdiť.
Otázkou však je, ako veľmi je voči tejto mustre odolný.
Fiala je veriaci katolík, obstál pred rokom 1989 aj po ňom. Rozumie aj dnešnému svetu, nikdy nemal potrebu fackovať Poliakov a Maďarov, nenaletel ani na lacnú verziu politológie 21. storočia (populizmus verzus liberálna demokracia), jeho ideové prostredie sa snažilo rozumne pochopiť, prečo Američania volia Donalda Trumpa, rešpektovať brexit aj prečo čítať a prekladať konzervatívnych autorov z Poľska.
Problém je, že mediálna klika to bude všetko otáčať. A Fiala bude musieť ukázať, či tomu vie a chce čeliť.
Parlament bude nielen bez starých ľavičiarov, v jeho zložení cítiť aj väčšiu túžbu po politickej emancipácii voči Bruselu. Nie v novej vládnej väčšine, ale naprieč spektrom. Že tie pravidlá máme naozaj tvoriť spolu, nie počúvať, že sa už nič meniť nedá.
ODS bola kedysi hlasom zdravej euroskepsy, de facto tento prúd zadefinovala. Niečo z toho prežíva dodnes (Alexandr Vondra, Jan Zahradil, Marek Benda), ale strana sa pohla iným smerom. Sám Fiala to reprezentuje svojím postojom k Zelenej dohode, ktorú považuje za hotovú vec, proti ktorej sa nedá bojovať, už iba zaradiť do šíku.
Dokáže sa postaviť mediálnemu matrixu? Dokáže sa zastať Varšavy, keď to bude treba?
Galéria
Zrodila sa jedna ideologická skupina so silným mediálnym krytím, ktorá sa snaží tváriť, že hodnoty sú iba to, čo presadzujú oni. Slová bývajú vágne (demokracia, klíma, práva), významy priúzke. A ak sa tomu postavíte, ste populista.
Mateusz Morawiecki v Poľsku a Petr Fiala v Česku majú životné príbehy a reputáciu, ktoré médiám sťažujú nazývať ich populistami či autokratmi. Otázkou je, či sa im podarí nájsť inú cestu ako Jarosławovi Kaczynskému a Viktorovi Orbánovi.
V prípade Petra Fialu je to jednoduché. Či sa dokáže vyhnúť ceste Mikuláša Dzurindu, alebo Donalda Tuska.
Cookies na našej webovej stránke používame len v dvoch prípadoch.
V jednom prípade pre meranie návštevnosti v Google analytics a v druhom prípade pre prihlásenie užívateľa.
Nakoľko sme zrušili inzercie, reklamy a merania tretích strán, nezbierame žiadne citlivé dáta o užívateľoch.
Preto potvrdením súhlasíte so základnými cookies na našom webe.
