Iránska kríza mala pre Európu jeden nečakaný vedľajší účinok. Zaplnila mediálny priestor natoľko, že zvyčajní podozriví, teda krajiny s hlbokými ekonomickými problémami, sa na chvíľu ocitli mimo dosahu reflektorov. Lenže to, že ich nebolo vidieť, neznamená, že ich problémy prestali existovať. Skôr naopak. Len čo geopolitická hmla opadne, vrátia sa staré európske slabosti s novou silou.
Parížsky budíček
Jeden taký budíček prišiel z Francúzska. Tamojší štatistický úrad oznámil, že francúzsky verejný dlh prekročil psychologickú hranicu 3,5 bilióna eur a dosiahol 117,5 percenta HDP. Inými slovami, Francúzsko je dnes zadlžené zhruba rovnako ako v čase, keď bola ekonomika znehybnená pandemickými opatreniami.
Rozdiel je v tom, že dnes už žiadny lockdown nie je. Zostala len krajina, ktorá sa tvári ako normálne fungujúca európska mocnosť, ale jej verejné financie vyzerajú čoraz viac ako pacient po dlhej chorobe, ktorý sa nikdy celkom neuzdravil.
Presná výška francúzskeho dlhu teraz predstavuje 3,54 bilióna eur. Dnes je táto suma bezpochyby vyššia, pretože štatistický úrad pracoval iba s dátami za prvý kvartál roku 2026. Ak by takú sumu nedlžil štát, ale fyzická osoba či firma, nachádzala by sa v technickom bankrote. Keby totiž Francúzsko predalo všetky svoje zásoby zlata, všetky podiely v spoločnostiach, či už sú kótované na burze, alebo nie, a všetky štátom vlastnené budovy, na umorenie dlhu by mu to s najväčšou pravdepodobnosťou nestačilo.
Bezprostredný vplyv narastajúceho dlhu sa prejavuje v sumách, ktoré francúzsky štát vynakladá na splátky. Táto položka v štátnom rozpočte každoročne rastie. V roku 2020 išlo o 35,8 miliardy eur ročne, v minulom roku to už bolo 50,9 miliardy eur. Na rok 2026 sa odhaduje už 59 miliárd a v roku 2028 dokonca 77 miliárd eur.
Rast nákladov na obsluhu dlhu krajiny sa zrýchľuje nielen pre absolútnu výšku dlhu, ale predovšetkým preto, že sa eurozóna v polovici roku 2022 rozlúčila s režimom nulových sadzieb. Odvtedy sa dlhopisy, ktoré postupne dosahujú svoju splatnosť, nahrádzajú novými emisiami s podstatne vyšším úrokom.
Práve tento mechanizmus vysvetľuje, prečo sa dlhová záťaž neprejavuje naraz, ale zároveň aj to, prečo bude Francúzsko bolieť čoraz viac. Starý lacný dlh sa neprepisuje okamžite, ale postupne. Každý rok však časť tohto dlhu dosiahne splatnosť a musí sa nahradiť novým, drahším financovaním.
Aj keby Európska centrálna banka začala sadzby znižovať, problém tým nezmizne. Francúzsko si totiž nenesie len vysoký dlh, ale aj čoraz väčší účet za roky, keď si zvyklo, že požičiavanie peňazí takmer nič nestojí.
Patová situácia a rozpočtový kalkul
Zvyšujúce sa náklady na obsluhu dlhu však ukazujú Achillovu pätu súčasnej francúzskej krízy, ktorou je deficit verejných financií štátu. Politická kríza, ktorú spôsobil Emmanuel Macron tým, že vypísal predčasné voľby po neúspechu vládneho tábora vo voľbách do Európskeho parlamentu, totiž spôsobila, že vláda nemá v parlamente väčšinu.
Preto nie je možné presadiť štátny rozpočet, ktorý by aspoň čiastočne riešil ekonomické problémy Francúzska. Všetky pokusy o radikálne škrty sú vopred odsúdené na zánik, pretože hrozí rozpustenie parlamentu. Rozpočty sú tak prakticky iba udržiavacie.
Aktuálna vláda síce chcela znížiť deficit späť pod tri percentá do roku 2028, tento plán však zostane iba na papieri. Realita je oveľa tvrdšia. Francúzska vláda si podľa svojho ministra pre verejnú správu a verejný rozpočet Davida Amiela síce stále kladie za cieľ dosiahnuť tento rok deficit na úrovni päť percent, ale Európska komisia počíta s tým, že francúzske verejné financie budú v deficite 5,7 percenta.
Francúzsky denník L’Opinion nedávno s odkazom na svoje kontakty na tamojšom ministerstve financií zverejnil, že sa pracuje s ekonomickými modelmi, ktoré predpovedajú, že v roku 2027 môže rozpočtový deficit dosiahnuť až 6,2 percenta.
Francúzsky rozpočet sa totiž bude musieť vyrovnať s vyššími nákladmi na obsluhu dlhu, ako aj s efektmi iránskej krízy v podobe nižšej ekonomickej aktivity a vyšších cien energií. Uzavretý Blízky východ je veľkou prekážkou pre odvetvie luxusného tovaru, ktoré bolo jedným z posledných silných výrobných sektorov vo Francúzsku.
Recept na politickú paralýzu
Francúzsko tak vstupuje do posledného roka pred prezidentskými voľbami s deficitom, ktorý by bol nepríjemný aj pre vládu s pohodlnou väčšinou. Pre krajinu s roztrieštenou politickou scénou je to však takmer dokonalý recept na paralýzu.
Nový prezident nebude môcť len predstaviť ďalší konsolidačný balíček a dúfať, že tým upokojí Brusel aj finančné trhy. Skôr či neskôr bude musieť siahnuť k hlbšiemu zásahu do systému, ktorý si zvykol žiť s vysokými verejnými výdavkami, lacným dlhom a vierou, že politická bolesť sa vždy podarí odložiť na ďalšie volebné obdobie.
Práve tu sa ekonomický problém mení na politický. Všetci hlavní kandidáti s reálnou šancou na druhé kolo – Edouard Philippe, Gabriel Attal, Jean-Luc Mélenchon aj Jordan Bardella – budú musieť počítať s tým, že prípadné víťazstvo nebude stáť na nadšenej väčšine krajiny, ale na druhom kole, v ktorom veľká časť voličov hlasuje skôr proti niekomu než za niekoho.
Taká logika môže stačiť na obsadenie Elyzejského paláca. V následných parlamentných voľbách však už platiť nemusí. Aj keď bude mať Francúzsko nového prezidenta, stále hrozí, že jeho tábor nezíska väčšinu v parlamente. Krajina by sa tak veľmi rýchlo mohla ocitnúť v rovnakej situácii ako dnes: s prezidentom, ktorý formálne vládne, ale bez vlády schopnej presadiť zásadné rozpočtové opatrenia.
Práve v tom je situácia Francúzska taká tristná. Nemá zmysel hľadať len konkrétne technické riešenie jeho ekonomických problémov, pokiaľ nie je jasné, či bude po roku 2027 vôbec existovať politická väčšina, ktorá ho dokáže presadiť.
Krajina galského kohúta dnes nepotrebuje iba ďalší konsolidačný balíček. Potrebuje vládu, ktorá bude mať silu siahnuť do systému, ktorý si po celé desaťročia zvykol žiť na dlh. Lenže vláda s takýmto mandátom nepríde skôr ako o rok. Francúzsko tak nemieri k rýchlemu riešeniu svojej dlhovej krízy, ale k ďalšiemu roku, v ktorom sa problém bude iba zväčšovať a politická odvaha ďalej odkladať.
