Zatiaľ posledným uloženým velikánom francúzskej histórie v tomto odsvätenom bývalom kostole v piatom obvode Paríža je politik a esejista Robert Batinder, ktorý v roku 1981 presadil zrušenie trestu smrti a ktorého sudcovské rúcho uložili 9. októbra 2025.
Po vzore predchodcov z protinacistického odboja plánuje Elyzejský palác v júni tohto roka uložiť ostatky historika a odbojára židovského pôvodu Marca Blocha. Zakladateľa súčasnej historickej metodológie (školy Annales) a bojovníka proti nacistickej okupácii popravilo gestapo v roku 1944.
Bloch sa tak pridá k hrdinom odboja ako Jean Moulin či Josephine Bakerová, ktorá sa stala francúzskou občiankou po svadbe s priemyselníkom Jeanom Lionom v roku 1937.
Verejné ticho a obštrukcie
Pozoruhodný je v tomto prípade fakt, že príkaz na prehliadku získala súdna polícia už v apríli, hoci bezpečnostná služba príslušníkom DCPJ odoprela vstup do rezidencie hlavy štátu. Argumentovala pritom ústavným článkom 67, podľa ktorého prezident nie je trestne zodpovedný za činy súvisiace s výkonom funkcie.
„Počas svojho funkčného obdobia nesmie byť povinný vypovedať pred žiadnym francúzskym súdom ani správnym orgánom, ani nemôže byť predmetom žiadneho súdneho konania, vyšetrovania, zisťovania či trestného stíhania,“ pokračuje článok s tým, že jednotlivé konania proti prezidentovi sa môžu obnoviť najmenej mesiac po skončení jeho funkčného obdobia.
Stredobodom záujmu je spoločnosť Shortcut Events, ktorá opakovane získavala zákazky od prezidentskej administratívy, a tiež Centrum pre národné pamiatky. Národná finančná prokuratúra (PNF) preto vlani v októbri otvorila vyšetrovanie, ktoré sa zameralo aj na predstaviteľov Elyzejského paláca.
Predstavitelia administratívy argumentovali článkom o prezidentskej imunite, hoci sa podľa vyhlásenia prokuratúry vyšetrovanie netýka priamo Emmanuela Macrona. Od 14. apríla však prešiel viac než mesiac, počas ktorého sa táto stopa nevyšetrovala, je preto otázne, či sa prezidentský establišment nemohol uchýliť k likvidácii dôkazov.
Vyšetrujúci sudca [priradený k policajnému prípadu v rámci francúzskeho práva, pozn. red.] a PNF sa podľa aprílového oznámenia stretli s „analýzou, podľa ktorej ústavný článok 67 zaručuje nedotknuteľnosť priestorov prislúchajúcich úradu prezidenta republiky“.
Shortcut Events podľa prokuratúry celé roky získavala výhodné zákazky na organizáciu pietnych podujatí, čo však schvaľovali poradcovia prezidenta Macrona, nie sám prezident. Jeho kancelária preto „povolila“ vyšetrovanie s dodatkom, že svedkovia už od apríla spolupracovali s vyšetrovateľmi, umožnili prehliadku súkromných priestorov a odovzdali aj počítače.
Zákulisné boje
Na francúzskom politickom ihrisku sa za posledné roky odohralo niekoľko systémových otrasov. Po voľbách do europarlamentu v júni 2024 vyhlásil Macron predčasné voľby, v ktorých mimoriadne posilnilo nacionalistické Národné združenie (RN). V prepočte na hlasy pre jednotlivé subjekty získalo toto združenie najviac hlasov, hoci oficiálne skončilo tretie.
Volebná líderka a dcéra zakladateľa RN Marine Le Penová sa medzitým stala terčom vyšetrovania za spreneveru európskych fondov, keď ako europoslankyňa fakturovala výdavky na fiktívnych asistentov – rovnako ako takmer 140 ďalších poslancov, hoci nikto z nich pred súd postavený nebol.
Jej následník a predpokladaný kandidát na premiéra Jordan Bardella sa medzitým stal predsedom strany, kým Le Penová stojí v pozícii volebnej líderky, a napriek zákazu kandidatúry po odsúdení avizovala, že sa opäť zúčastní boja o Elyzejský palác.
Macron sa podľa ústavy už nemôže zúčastniť volieb, ktoré sú naplánované na budúci rok. Namiesto neho sa tak podľa francúzskych médií ponúkajú dvaja možní následníci, pričom ich vzájomný konflikt údajne triešti centristickú koalíciu okolo strany Obroda.
Édouarde Philippe aj Gabriel Attal už pôsobili aj na poste predsedu vlády, pričom prvý menovaný je v súčasnosti starostom mesta Le Havre, kým najmladší premiér v dejinách Francúzska sa podľa Le Monde snaží politicky dištancovať od svojho chlebodarcu Macrona.
Na Attala – ktorého životným partnerom bol jeho minister zahraničia Stéphane Séjourné – však jeho politickí oponenti nedávno vytiahli oznámenie Inštitútu politických vied (SciencesPo), ktorým mu udelili diplom napriek tomu, že piaty ročník štúdia na dva pokusy neabsolvoval. Expremiér sa údajne obrátil na bližšie neurčené „kontakty v smotánke“, ktoré zatlačili na vydanie diplomu.
Podobnému sporu čelí aj líder radikálne ľavicového združenia Nepoddajné Francúzsko (LFI) Jean-Luc Mélenchon, ktorý od začiatku svojej politickej kariéry tvrdil, že je potomkom chudobnej vrstvy Alžírčanov z koloniálneho obdobia – takzvaných Pieds-noirs (doslova „čiernonožci“). Tento termín sa používal aj ako urážka.
Títo potomkovia Európanov po vojne za nezávislosť (1962) utekali najmä do materského Francúzska, pričom ich životná úroveň rapídne klesala. Ako tvrdil Mélenchon, narodil sa v Maroku, kam jeho rodičia ušli z veľkomiest Alžír a Oran. Jeho babka z otcovej strany sa však narodila v Orane ako Aimée Caniciová, dcéra veľkostatkára španielskeho pôvodu.
Okrem rodu Mélenchon má ľavicový kandidát na prezidenta v rodinnej histórii aj priezvisko Serrano, teda jednu z najvýznamnejších pôvodom španielskych rodín z koloniálneho Alžírska, či sicílske rody Caserta, Alaimo, Volto či Pernice, ako odhalil týždenník Journal du Dimanche.
Takže kým sa ľavicový líder snažil pestovať svoj verejný imidž „potomka chudobnej rodiny z Maghrebu“, aby získal volebnú podporu u tejto časti elektorátu (tvorenú najmä migrantmi zo severnej Afriky a ich potomkami), jeho vlastná rodinná história poukazuje skôr na to, že jeho predkovia významnou mierou profitovali z koloniálneho systému.
Správy tohto typu sa do francúzskych aj svetových médií dostávajú už na jar 2026, hoci sa prezidentské voľby majú konať za menej ako rok. Najneskorší dátum hlasovania je 18. apríl 2027, oficiálnu kampaň však nespustil žiadny z predpokladaných favoritov.
Paríž zatiaľ zažil výmenu štyroch kabinetov. Po tom, čo Attal v septembri 2024 skončil, vymenoval Macron veterána Európskej komisie Michela Barniera – ten vydržal do 13. decembra a stal sa najkratšie vládnucim premiérom v histórii. Po ňom zase nastúpil François Bayrou, ktorý v premiérskom kresle vydržal do 9. septembra 2025, keď mu parlament vyslovil nedôveru.
Macron sa preto obrátil na exministra obrany z Attalovej vlády a menoval ho premiérom. Sébastien Lecornu však šokujúco odstúpil už počas prvého zasadnutia vlády, čím prekonal aj Barnierov rekord. Keďže však Elyzejský palác podľa interných zdrojov nebol schopný tak rýchlo nájsť náhradníka, Macron Lecornuovi ponúkol premiérske kreslo ešte raz.
Súčasná vláda sa tak označuje ako druhý Lecornuov kabinet, a ako všetky predošlé vlády druhého Macronovho obdobia čelí kritike z oboch strán – od Socialistov a LFI za ochranu prezidentovej dôchodkovej reformy, a sprava za zákulisné dohody s ľavicou s cieľom odstavenia lepenistov od moci.
Životnosť tejto vlády je neoficiálne stanovená do konca funkčného obdobia prezidenta Macrona – keď kabinet stratí ochrannú ruku z Elyzejského paláca.
