Úspešné dovolanie vo veci bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika nabúralo mýtus o spravodlivom boji s „mafiou“ počas minulých vlád. Dovolací súd poukázal na zaujatosť takmer všetkých aktérov trestného procesu a vytkol aj iné závažné porušenia zákona.
Vybrané médiá a politici, ktorí už vopred vedeli, ako má celý prípad dopadnúť, začali rozhodnutie spochybňovať. Nie na základe právnych nezrovnalostí, ale na základe fiktívnych a zavádzajúcich tvrdení, ktoré nemali s právnou realitou nič spoločné.
Vo verejnosti sa mal vytvoriť dojem, že rozhodnutie je podozrivé a nejakým spôsobom „chybné“, pretože jednoducho nenaplnilo mediálne prezentovaný obraz o tom, ako sa mala celá kauza skončiť. Konkrétne vysvetlenie, prečo by to tak malo byť, však chýbalo.
V tomto smere nemožno brať do úvahy verejne prezentované nezmysly o tom, že súdom konštatovaná zaujatosť vyšetrovateľa Pavla Ďurku stála iba na jeho vulgárnom a nenávistnom slovníku voči Kováčikovi a jeho obhajobe. Takmer vždy sa opomína skutočnosť prezentovaná v rozsudku, že okrem nadávok vyšetrovatelia manipulovali s dôkazmi a vyšetrovaním v neprospech Kováčika tak, aby ho mohli „uloviť“.
Klimentove tvrdenia o nezákonnom senáte
Najbližšie k riadnej právnej argumentácii a polemike o rozsudku mal rozhovor so sudcom Najvyššieho súdu SR Jurajom Klimentom, no aj jeho vyjadrenia trpia zásadným zavádzaním verejnosti, ktoré nekriticky prebrali médiá.
Sudca v rozhovore pre Postoj tvrdí, že dovolanie Dušana Kováčika je odôvodnené „nepresvedčivými argumentmi, čím vytvorilo do budúcnosti nebezpečný precedens“, naznačoval pochybné správanie predsedu Najvyššieho súdu SR Františka Moznera, ako aj nezákonné zloženie a zmenu senátu, ktorý o veci rozhodoval, pričom tieto zmeny podľa neho nikto nevysvetlil.
V rozhovore tvrdí, že „vo chvíli, keď minister Boris Susko podal dovolanie, predložili to Moznerovi a zrazu došlo k zmene v zložení senátu. Problém je, že nevieme, prečo. Spravodajca Dušan Szabó to v rozsudku o dovolaní, ktorý má 215 strán (opakovane spomína tento počet strán) a 55 bodov, nijako nevysvetlil. Nie je tam o tom ani zmienka“.
Pôvodne totiž bola vec pridelená senátu v zložení František Mozner, Peter Paluda, Dana Wänkeová, Patrik Príbelský a Martina Zeleňaková. Kliment hovorí o zmene senátu po podaní dovolania ministrom Suskom, pričom „nikto nikde nevysvetlil, prečo došlo k zmene v zložení senátu“.
Sudca ďalej tvrdí, že „z opísaných procesno-technických údajov vyplýva dôvodné podozrenie, že vo veci konali a rozhodli nezákonní sudcovia“.
Bežné stretnutia sudcov ako základ pochybností
Druhá časť jeho kritiky sa týkala údajného večerného stretnutia predsedu Najvyššieho súdu Františka Moznera s predsedníčkou dovolacieho senátu Martinou Zeleňakovou dva dni pred rozhodnutím.
Toto stretnutie spomína v kontexte „neštandardných okolností a nepresvedčivých argumentov senátu“, s ktorými sa doposiaľ nestretol, pričom podľa neho je otázne, prečo sa Mozner stretol so Zeleňakovou.
Podľa neho by sa tak diať nemalo, pretože on sa pri rozhodovaní v „nejakej citlivej veci“ nestretával s bývalým predsedom Najvyššieho súdu SR Milanom Karabínom, s ktorým mal priateľský vzťah. Diať sa tak malo podľa „nepísaného pravidla“, aby nevznikol náznak podozrenia, že je Kliment pod tlakom.
Sudca Najvyššieho súdu SR tak hovorí o podozreniach z nezákonného zloženia dovolacieho senátu, a teda aj zo závažného nedostatku samotného rozsudku, ako aj o podozrivých večerných stretnutiach sudcov.
Kliment nevysvetlil, čo konkrétne by malo byť na tomto stretnutí podozrivé – či sa sudcovia jedného súdu nemôžu stretávať vôbec, alebo sa nemôžu stretávať večer, prípadne v nejakom časovom horizonte pred rozhodnutím, a prečo. Nevysvetlil ani skutočnosť, aká nezákonnosť má spočívať pri zmenenom senáte – iba to, že to nikto nikde nevysvetlil.
Mediálne šírenie zavádzajúcich informácií
Tvrdenia o nezákonnom zložení dovolacieho senátu následne prebrali Denník N, SME a, samozrejme, Postoj ako autor rozhovoru. V debate v redakcii Postoja dokonca zaznel titulok, že „kauza Kováčik ukazuje, že Najvyššiemu súdu sa nedá dôverovať“.
A to preto, že to tvrdí Kliment, no bez bližšieho overovania faktov.
Najvyšší súd SR sa v reakcii na vyjadrenie sudcu Klimenta ohradil voči spochybňovaniu rozhodnutia dovolacieho senátu. Súd vysvetlil aj to, že „k zmene v zložení senátu došlo s poukazom na medzičasom prijatý nález Ústavného súdu SR a s cieľom zabezpečiť, aby vec rozhodovali sudcovia, ktorí o tej istej právnej otázke predtým nerozhodovali“.
Súd teda jasne prezentoval, prečo došlo k zmenám v zložení senátu. Nešlo o akési svojvoľné a tajomné zmeny, ktoré by si sudcovia Najvyššieho súdu SR dovolili v mimoriadne sledovanej mediálnej kauze urobiť bez opory v zákone a vysvetlenia. Išlo o reakciu na súdne rozhodnutia a postoje sudcov pôvodného senátu, ktorí by mohli byť zaujatí.
V záujme procesnej čistoty v komplikovanej veci a s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR boli preto radšej vylúčení.
Zmena senátu bola vysvetlená písomne
Bližšie celý proces, ako aj tvrdenia sudcu Klimenta, vysvetlil novinár Adam Valček. Valček pripomenul, že „pôvodný predseda dovolacieho senátu Mozner 16. augusta 2024 spísal štvorstranový záznam, v ktorom zmeny v senáte podrobne objasnil“.
Dôvodom bolo, že tí istí sudcovia už predtým v inej Kováčikovej kauze, konkrétne v kauze Očistec, rozhodovali o podobnej námietke zaujatosti voči sudcom Petrovi Štiftovi a Petrovi Hatalovi. Kováčik tvrdil, že títo sudcovia nemali rozhodovať, lebo neboli nestranní. Moznerov senát vtedy túto námietku odmietol.
Lenže v dovolacej veci Kováčika bolo potrebné znova preskúmať, či sudca Hatala mohol rozhodovať v pôvodnom odvolacom konaní.
Zjednodušene povedané, Moznerov senát bol v Kováčikovej veci vymenený preto, lebo títo sudcovia už raz rozhodovali o podobnej námietke zaujatosti voči Hatalovi. Keďže dovolanie Kováčika malo túto otázku znova preverovať, nemali ju posudzovať tí istí sudcovia, aby nevznikli pochybnosti o ich nestrannosti.
Mozner sa pritom opieral o rozhodnutie Ústavného súdu SR v kauze Branislava Adamča. Ústavný súd SR v ňom konštatoval, že ak sudca raz rozhodoval o zaujatosti a neskôr má tú istú otázku posudzovať znova v dovolaní, môže to objektívne vyvolávať pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Dané rozhodnutie Ústavného súdu SR spomína v rozhovore pre Postoj aj sudca Kliment, no tvrdí, že ide o „nesprávne aplikovanie predmetného nálezu Ústavného súdu SR“.
Podstatné však je jeho tvrdenie, že zmena senátu nebola nikde vysvetlená. Táto zmena bola nielenže podrobne vysvetlená, ale o jej dôvodoch hovoril aj samotný sudca v rozhovore.
O písomne vyhotovenom odôvodnení zmeny senátu hovorí aj obhajoba Dušana Kováčika. Advokáti Erik Magál a Jakub Križan upozorňujú na fakt, že písomné odôvodnenie je aj súčasťou spisu. Obhajcovia navyše upozornili, že sudca Kliment v rozhovore prezentoval informácie zo súdneho spisu, ku ktorému nemal mať prístup. Podľa vyjadrení obhajcov je teda otázne, ako sa k nim Juraj Kliment vlastne dostal.
Novinári neupozornili, že Kliment je zaujatý
Novinár Valček navyše upozornil, že „v rozhovore s J. Klimentom chýba upozornenie, že dovolacie rozhodnutie nekritizuje nezainteresovaný pozorovateľ, ale potenciálny svedok v kauze Dušana Kováčika. To bol jeden z dôvodov, pre ktorý bol sudca J. Kliment z rozhodovania v tomto prípade vylúčený“.
Tvrdenia o nezákonnosti dovolacieho senátu a o podozrivých stretnutiach sudcov Najvyššieho súdu tak produkuje človek, u ktorého bola konštatovaná zaujatosť. Za pozornosť stojí aj rozbor novinára Valčeka o tom, že sudca hovorí o 215-stranovom rozhodnutí súdu, hoci malo iba 196 strán.
Nekritické mediálne šírenie názorov sudcu Najvyššieho súdu SR mohlo by byť považované za prípustné, ak by nešlo o sudcu Klimenta. Každý sudca Najvyššieho súdu SR vrátane Klimenta je považovaný za odborníka, ktorého právne názory možno vnímať ako relevantné a pravdivé.
Porušenia zákona Klimentom vyžadujú preverenie jeho tvrdení
V prípade sudcu Juraja Klimenta však platí, že jeho právne názory alebo rozhodnutia jeho senátu boli opakovane hodnotené vyššími súdnymi autoritami ako nezákonné, svojvoľné alebo neprípustné. V takom prípade je skutočne namieste, aby boli jeho tvrdenia preberané so zvýšenou mierou opatrnosti.
Sudca Kliment bol Najvyšším správnym súdom SR uznaný za vinného zo závažného disciplinárneho previnenia za to, že na parkovisku pred súdom napadol svojho kolegu Paludu. Fyzický útok na Paludu tento sudca obhajoval ako nutnú obranu, čo je zjavný právny nezmysel, ktorému neuveril ani disciplinárny súd.
Bol uznaný vinným z disciplinárneho previnenia za ústne odôvodnenie väzobného rozhodnutia v kauze advokáta Mareka Paru, konkrétne za výrok o „zdvihnutom prste“. NSS uviedol, že porušil povinnosť zdržať sa konania, ktoré ohrozuje dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, povinnosť zabezpečiť, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná, a zásady sudcovskej etiky.
Ústavný súd SR opakovane konštatoval pochybenia v rozhodovaní Klimentovho senátu 5T. Išlo o veci sudcu Richarda Molnára v kauze Búrka, väzobnú vec Dušana Kováčika, expolicajta Mariána Kučerku, advokátov Dávida Lindtnera a Mareka Paru a Daniela Bombica.
Ústavný súd v týchto prípadoch konštatoval porušenie viacerých práv, ako napríklad práva na osobnú slobodu či práva na zákonného sudcu, vrátane otázky nestrannosti Klimenta pre jeho príbuzenský vzťah s prokurátorom Ondrejom Repom.
V prípade expolicajta Kučerku dokonca Kliment odmietol rešpektovať rozhodnutie Ústavného súdu SR s odôvodnením, že „zle rozhodol nesprávne“. Aj tento prípad sa týkal jeho zaujatosti pre príbuzenský vzťah s Ondrejom Repom.
Európsky súd pre ľudské práva vo veci sudkyne Cvikovej konštatoval porušenie Dohovoru pri predĺžení väzby po rozhodnutí senátu 5T. Dôvody ponechania vo väzbe boli podľa ESĽP všeobecné, neindividualizované a odôvodnenie nenahradenia väzby alternatívnymi opatreniami bolo arbitrárne.
Existujú mnohé verejne známe a právoplatne konštatované porušenia zákonov zo strany Klimenta a jeho senátu a minimálne z tohto dôvodu je potrebné opatrne pristupovať k tvrdeniam tohto sudcu.
Rozprávky a báchorky sudcu Klimenta
K zavádzajúcim tvrdeniam sudcu o nezákonnosti dovolacieho senátu či podozrivých stretnutiach zaujal kritický postoj aj sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko.
Sudca Šamko poukázal na to, že Kliment „nevysvetlil, prečo mali sudcovia rozhodnúť v nezákonnom senáte pri dovolaní. Nevysvetlil pri večernom stretnutí predsedu Najvyššieho súdu SR Moznera s predsedníčkou dovolacieho senátu, aký to má súvis s tým, prečo by to rozhodnutie malo byť nejakým spôsobom chybné“.
Podľa Šamka „niekedy aj samotní sudcovia, keď poskytujú takéto informácie, tak tým podkopávajú tú dôveru, lebo z nejakého večerného stretnutia sa vyvodzuje, že asi tam bolo niečo nekalé. A v tomto by mal byť sudca zdržanlivý, aby nepúšťal na verejnosť takéto v podstate báchorky a rozprávky. Teraz už sa píšu články – bohvie, aké bolo to rozhodnutie, a už sa neargumentuje vecne samotným rozhodnutím alebo kritikou, ale už sa píše, že to bol nezákonný senát a bohvie, čo tam ten Mozner robil, a toto by sudca vyvolávať nemal“.
Peter Šamko dodal, že z jeho pohľadu ide „skôr o politický aktivizmus, a to tiež podkopáva dôveru v justíciu, najmä v takýchto mediálne známych kauzách, kde dokonca sudca Najvyššieho súdu SR útočí na Najvyšší súd SR“.
Kritika sudcu Šamka priamo vykresľuje podstatu celého problému – nejde len o faktické zavádzanie zo strany Klimenta, že nikto nikde nevysvetlil zmeny v senáte, ale aj o jeho snahu navodiť podozrenia z nekalých praktík v medializovanej kauze.
Nie na základe faktov, ale na základe rôznych „rozprávok a báchoriek“, ktoré následne preberajú vybrané médiá. Nie je podstatné, že to nesedí s objektívnou a právnou realitou. Oveľa podstatnejšia pre týchto šíriteľov „objektívnej žurnalistiky“ je skutočnosť, že to zapadá do ich skresleného vnímania sveta.
Titulky ako „Najvyššiemu súdu SR sa nedá dôverovať“ podčiarkujú celú, na vode postavenú kampaň spochybňovania súdneho rozhodnutia.
Mediálny záver má byť jednoznačný – my sme vám to hovorili: celé je to zmanipulované a tu je dôkaz v podobe neurčitých a nepravdivých tvrdení sudcu, u ktorého súdy opakovane konštatujú porušovanie zákona.
Aj takýto prístup je dôvodom, prečo médiám dôveruje iba 19 percent ľudí na Slovensku.