To, čo Harry požadoval, bolo z právneho hľadiska od začiatku sporné. V podstate tvrdil, že pri absencii jasného vysvetlenia pôvodu týchto príbehov, ktoré by bolo v súlade so zákonom, by súdy mali usúdiť, že došlo k porušeniu zákona. Inými slovami, na novinách malo byť bremeno dôkazu, že konali v súlade so zákonom, a nie na vojvodovi a jeho spolusťažovateľoch, aby preukázali, že došlo k porušeniu zákona. Jednoducho povedané, princ chcel, aby bol denník Daily Mail považovaný za vinného, kým sa nepreukáže jeho nevina.

Aby bolo jasné, mnohé z článkov, ktoré boli predmetom procesu, boli podľa väčšiny objektívnych kritérií len klebetami s obmedzenou spravodajskou hodnotou: napríklad princove večierky, jeho vzťahy a postoje voči ostatným členom rodiny. Nie je ťažké súhlasiť s jeho hlavnou výhradou voči spravodajstvu tohto denníka, a to, že pravidelne a neoprávnene zasahoval do jeho súkromia s cieľom zvýšiť predajnosť.

Určite s ním budú súhlasiť aj ušľachtilí novinári z iných, serióznejších novín: bulvárna tlač chápe výraz „verejný záujem“ veľmi doslovne a často považuje niečo za správu len preto, že o ňu má verejnosť záujem, a nie preto, že by to prispelo k vyššiemu cieľu, akou je pravda alebo porozumenie.

Cena privilégií

Avšak práve to, ako argumentoval denník, je cena jeho titulu: Harry Mountbatten-Windsor sa narodil do života pod drobnohľadom verejnosti, ale aj do života plného veľkých výsad. Má prístup k obrovskému nezaslúženému bohatstvu a sláve, ktoré vyplývajú výlučne z výhry v genetickej lotérii, a nie zo skutočných úspechov. Dokonca aj to bohatstvo, ktoré si zarobil – napríklad prostredníctvom svojej knihy a seriálu na Netflixe – vzišlo z príležitostí, ktoré sa mu naskytli a ktoré by sa mu nikdy neotvorili, keby sa narodil ako druhý syn taxikára, a nie ako syn kráľa.

To je v skutočnosti kľúčová otázka: na akú mieru súkromia majú britskí členovia kráľovskej rodiny nárok, keď si na jednej strane nikto z nich nevybral svoju úlohu ani postavenie a na druhej strane sú práve tieto úlohy spojené s obrovskými výsadami a pohodlím, ktoré sa ich poddaným zvyčajne neposkytujú?

Súd sa, pochopiteľne, k tejto otázke nevyjadril, tá zostáva otvorená a je predmetom debát a diskusií medzi médiami, politikmi a verejnosťou.

Bohatstvo ako náhubok?

Súd však rozhodol o dôležitejšej zásade: že tí, ktorí sa obracajú na súd – a to aj bohatí a mocní – musia preukázať oprávnenosť svojich tvrdení. Jedným z aspektov tejto kauzy, o ktorom sa zatiaľ málo diskutovalo, je miera, do akej sa sťažovatelia – medzi ktorými boli aj ďalšie mimoriadne bohaté a privilegované osobnosti, ako napríklad Elton John a Hugh Grant – pokúsili využiť svoje značné bohatstvo na vedenie právnej kampane proti tlači, ktorej vlastné bohatstvo a vplyv v posledných rokoch výrazne poklesli.

Je zásluhou denníka Daily Mail a jeho vlastníkov, že sa v tejto veci bránili až do horkého konca, namiesto toho, aby – ako mnohí pozorovatelia očakávali – dospeli k nejakej forme finančného vyrovnania a ospravedlnili sa. Keby Mail priznal pochybenie, politický tlak na zavedenie nejakej formy regulácie médií by mohol byť obrovský – čo bol deklarovaný zámer mnohých sťažovateľov vrátane samotného Harryho.

V demokracii je sloboda tlače prvoradá. V tomto prípade sa syn kráľa – na hanbu aj svojej vlastnej rodiny – celkom otvorene pokúsil umlčať médiá, aby neinformovali o jeho živote a činnostiach. To, že v tomto pokuse neuspel, je znakom toho, že aspoň v Británii zostávajú práva štvrtej moci naďalej chránené. Nech to tak zostane čo najdlhšie.

Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.