Michał Szułdrzyński, dlhoročný novinár, od roku 2024 pôsobiaci ako šéfredaktor denníka Rzeczpospolita, je presvedčený, že za vyššou brutalitou a frekvenciou útokov v krajine treba hľadať poľsko-ukrajinský spor, ktorý začali prezidenti v Kyjeve a vo Varšave.
Má na mysli spor o volynskom masakri a Ukrajinskej povstaleckej armáde (UPA), ktorý škodí poľsko-ukrajinským vzťahom už roky, avšak eskaloval v posledných týždňoch. Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj totiž 26. mája udelil jednotke „Sever“, spadajúcej pod Sily špeciálnych operácií ukrajinskej armády, čestný titul „hrdinov UPA“.
Spor vyvrcholil tým, že poľský prezident Karol Nawrocki odobral svojmu náprotivku v Kyjeve najvyššie štátne vyznamenanie. Poľských vyznamenaní sa následne na znak podpory Kyjevu zriekli Sybiha, šéf prezidentskej kancelárie Kyrylo Budanov, jeho zástupca Ihor Žovkva aj bývalí ukrajinskí prezidenti Leonid Kučma, Viktor Juščenko a Petro Porošenko.
Z politiky do ulíc
Spor odvtedy naberá na obrátkach a Varšava ani Kyjev zo svojho stanoviska nemienia cúvnuť. Kyjev na Zelenského žiadosť schválil zákon o vzniku národného panteónu v Kyjeve a je takmer isté, že sa v ňom objavia aj dejinné postavy, ktoré poľská historiografia vníma záporne.
Nawrocki zas 11. júla, v pamätný deň východopoľských obetí, pripomenul svoj návrh zákona, o ktorom bude v dohľadnom čase rokovať poľský Sejm. Jeho cieľom je zákaz červeno-čiernej vlajky UPA v Poľsku. Opozičná Konfederácia koruny Poľskej (KKP) zas v týchto dňoch usporiadala viacero podujatí zacielených proti „pobanderčovaniu Poľska“.
Minister vnútra a verejnej správy Marcin Kierwiński 13. júla napísal, že predseda PiS Jarosław Kaczyński, líder KKP Grzegorz Braun a podpredseda strany PiS Przemyslaw Czarnek „robia veľa pre to, aby sa hnedá vlna rozšírila po celom Poľsku“. Hovorca PiS reagoval, že vláda chce označovaním vinníkov poukázať na pôvodcu útoku z Bielsko-Białej.
Hoci sa niektorí novinári snažia konflikt označiť za nacionalisticko-liberálny či za fašisticko-demokratický, spor je omnoho zložitejší. Viacerí známi ukrajinskí liberáli podobne ako nacionalisti stoja na strane Kyjeva a Poliakov vystupujúcich proti UPA označujú za fašistov. Výnimku predstavuje ukrajinská liberálka Marta Havryšková, označujúca sa za lovkyňu neonacistov.
Proti UPA zas na poľskej strane vystupuje nie iba opozícia či jej podpore sa tešiaci prezident, ale aj vláda Donalda Tuska. „EÚ nemôže stavať na piedestál tých, ktorí ničia európsku spoluprácu. S Banderom sa Ukrajina do Európskej únie nedostane,“ vyhlásil minister obrany s tým, že „nikto nebude hovoriť, ako má Poľsko hlasovať o vstupe konkrétneho štátu do Európskej únie“.
Maciej Ruczaj, poľský politológ, bývalý riaditeľ Poľského inštitútu v Prahe a niekdajší veľvyslanec na Slovensku, je presvedčený, že Kyjev považuje spor s Varšavou za prijateľnú nepríjemnosť a nesnaží sa spor urovnať. Je presvedčený, že Sejm nemá čím na svojho juhovýchodného suseda zatlačiť.
Politológ za tým vidí aj záujmy Berlína, ktorý nechce, aby sa vojensky a hospodársky silnejúce Poľsko – ktoré má aj s Berlínom ťahanice na dejepisnom poli – „zúčastňovalo na vrcholných rokovaniach o budúcnosti Ukrajiny a bezpečnostnej architektúre v Európe“.
Volynský masaker
Od februára 1943 do februára 1944 vojaci UPA spadajúcej pod Organizáciu ukrajinských nacionalistov Stepana Banderu (OUN-B) zavraždili na západoukrajinskej Volyni niekoľko desiatok tisíc Poliakov, pričom etnické čistky v menšej miere zasiahli aj volynských Čechov.
Bandera, ktorý bez súhlasu Nemcov v roku 1941 vyhlásil ukrajinskú nezávislosť, bol až do jesene 1944 väznený v koncentračnom tábore Sachsenhausen a na vraždenie Poliakov na Volyni nemal vplyv.
Ako uvádza zhodne s Kyjevom aj nacionalistickými zoskupeniami na Ukrajine Poľská tlačová agentúra, Ukrajinci v súčasnosti nespájajú velebenie ukrajinských nacionalistov z čias druhej svetovej vojny s protipoľskými náladami.
Zatiaľ čo pre Ukrajincov sú dejiny OUN a UPA späté s národnooslobodzovacím bojom, pre Poliakov sú to predovšetkým zoskupenia, ktorých príslušníci sa podieľali na vyvražďovaní Poliakov. Naopak, Józefa Piłsudského vnímajú v Poľsku ako hlavného národného hrdinu medzivojnového obdobia, zatiaľ čo pre Ukrajincov je to zradca Ukrajinskej ľudovej republiky a strojca násilného popoľšťovania sprevádzaného terorom na Haliči či volynským experimentom.
Podobný prípad predstavuje poľský odbojár druhej svetovej vojny Józef Kuraś, prezývaný Oheň. Zatiaľ čo pre Poliakov je národným hrdinom, pre Slovákov predstavuje jeho jednotka spolu s konaním povojnového Poľska vlnu teroru, vrážd, znásilňovania, rabovania a vyhnania tisícok Slovákov z ich domovov.
Podobne rozporuplne sa poľská historiografia stavia k operácii Visla, v rámci ktorej povojnové Poľsko zlikvidovalo ukrajinskú a rusínsku menšinu v krajine.
Ako ukazuje dlhoročná márna snaha slovenských a maďarských historikov o vznik spoločnej monografie či učebnice o slovensko-maďarských dejinách, národnostné rozpory na poli histórie bývajú neraz neprekonateľné.
Poľsko-ukrajinský spor však už očividne vyšiel z rámca historickej rozpravy a nateraz je ťažké predpokladať, k čomu ešte povedie.
