Na Špecializovanom trestnom súde v Banskej Bystrici pokračuje proces v kauze Očistec, v ktorej pred súdom vypovedal bývalý prezident finančnej správy František Imrecze.
Ide o ďalšiu známu postavu zo série spolupracujúcich obvinených v tomto prípade, ktorí dostali výmenou za svoje svedectvá výrazné benefity v podobe podmienečných či finančných trestov, hoci sa priznali k páchaniu rozsiahlej korupčnej trestnej činnosti.
Slobodník priznal chyby vo výpovedi
V kauze Očistec už vypovedal Bernard Slobodník, ktorý usvedčuje spoluobžalovaných zo skutkov, ktoré sa im kladú za vinu. Ten však následne pred súdom priznal, že v kauze Váhostav nevypovedal pravdu, keď tvrdil, že súdny znalec Marián Kočner (menovec odsúdeného podnikateľa Kočnera) od neho dostal úplatok. Tento znalec totiž vôbec nevyhotovoval posudok v kauze Váhostav.
Pri kajúcnikoch musí byť ich výpoveď v zmysle judikatúry súdov prísne preverovaná, aby pred súdom obstála dôveryhodnosť osoby, ktorá usvedčuje iných a za to získala od orgánov činných v trestnom konaní výhody.
Dôveryhodnosť Slobodníkovej výpovede tak bola zásadne spochybnená po tom, čo sa priznal k opisu skutku, ktorý sa nestal.
Imrecze popiera korupciu a hovorí o klamstve Makóa
Podobný scenár s naštrbením dôveryhodnosti kajúcnikov sa udial aj pri ďalšom spolupracujúcom obvinenom Imreczem, ktorý odmietol spáchanie skutku, z ktorého je obžalovaný.
Obžaloba mu kladie za vinu korupčný skutok súvisiaci so spoločnosťou Lynx. Podľa obžaloby mal Imrecze prostredníctvom Ľudovíta Makóa zabezpečovať riešenie problému s bezpečnostnou previerkou firmy a za pomoc mal cez ďalšieho funkcionára odovzdať Makóovi 40-tisíc eur. Makó mal peniaze následne sprostredkovať policajným funkcionárom.
Imrecze popiera korupciu a pred súdom vypovedal len k tomuto skutku, no k zvyšku obžaloby sa odmietol vyjadriť, kým súd nevypočuje Makóa. Poukazoval na kauzu Mýtnik, v ktorej vystupoval ako spolupracujúci obvinený, a argumentoval, že ak by bol skutok v kauze Očistec pravdivý, nemal by dôvod svoju účasť popierať.
František Imrecze sa odmietol vyjadriť k ďalším skutkom v obžalobe a neodpovedal na otázky prokurátora, súdu ani obhajcov, no nevylúčil, že svoju výpoveď neskôr doplní, najmä po výsluchu Makóa.
Práve k osobe Makóa, ktorý v kauze Očistec vystupuje ako ďalší kajúcnik, poskytol František Imrecze médiám mimoriadne závažné vyjadrenie.
Podľa Imreczeho „buď Makó klame od začiatku zámerne, aby mu poškodil, alebo klame nevedome“ a pospájal si skutočnosti tak, že si Imreczeho „vymyslel“ ako páchateľa. Imrecze argumentoval aj vlastnou skúsenosťou spolupracujúceho obvineného v iných konaniach, v ktorých tvrdí, že sám nikdy nepripísal skutok človeku, ktorý ho nespáchal.
Imrecze sa sťažoval aj na „selektívnu dôveru“ prokuratúry, ktorá mu v iných veciach podľa jeho vyjadrení verila, no pri tomto skutku nie.
Verí prokuratúra vlastným kajúcnikom?
Tvrdenia oboch kajúcnikov, Ľudovíta Makóa a Františka Imreczeho, nemôžu byť v tejto kauze pravdivé súčasne. Jeden z nich buď klame, alebo iba „chybne“ opisuje skutky, podobne ako Slobodník. Práve tento rozpor významne spochybňuje dôveryhodnosť spolupracujúcich obvinených a bude na prokuratúre, aby uniesla dôkazné bremeno obžaloby a „rozplietla“, kto vlastne hovorí pravdu.
Z pohľadu dokazovania ide o mimoriadne dôležitý konflikt, a to navyše pri osobách, ktorých výpovede musia byť obzvlášť obozretne preverované. V tomto prípade totiž nejde o odlišnú spomienku na dátum či miesto stretnutia. Jeden spolupracujúci obvinený podľa obžaloby tvrdí, že od druhého dostal peniaze určené na korupciu, zatiaľ čo druhý tvrdí, že mu žiadne peniaze nedal a že prvý o ňom nehovorí pravdu.
Imrecze pritom otvoril otázku svojej dôveryhodnosti aj zo strany prokuratúry. Poukázal na to, že v iných konaniach jeho výpovediam orgány činné v trestnom konaní dôverovali. V kauze Očistec však prokuratúra verí Makóovi, a nie Imreczemu, čo naznačuje, že podľa prokuratúry Imrecze nehovorí pravdu.
Ide o problém, keď prokuratúra nedokáže presvedčivo vysvetliť, prečo jednej časti výpovede spolupracujúcej osoby veriť treba a druhej nie. Nestačí totiž povedať, že Imrecze je dôveryhodný tam, kde podporuje obžalobu proti Bödörovi alebo Gašparovi, ale nedôveryhodný v momente, keď popiera skutok pripisovaný jeho osobe.
To je pritom jadro problému pri využívaní kajúcnikov a ich výpovedí. Jeden kajúcnik povie, že udalosť prebehla určitým spôsobom, a dostane benefity. Druhý kajúcnik hovorí o diametrálne odlišnej verzii, no rovnako dostane benefity.
Polícia či prokuratúra zjavne neoverili pravdivosť ich tvrdení, inak by sa pred súdom v mimoriadne mediálne sledovanej kauze nemohol odohrať podobný zásadný rozpor.
Práve takéto situácie má riešiť právna úprava kajúcnikov, ktorú vláda predložila parlamentu.
Zavádzanie o úprave kajúcnikov neobstojí
Nie sú pritom pravdivé tvrdenia niektorých, aj právne vzdelaných osôb, ako napríklad prokurátora Daniela Lipšica, o tom, že novela o kajúcnikoch spôsobí nemožnosť usvedčiť páchateľov mafiánskych vrážd či nepoužiteľnosť výpovedí kajúcnikov, a že dokonca takáto úprava nikde na svete neexistuje.
Denník Štandard upozornil na nezrovnalosti v tvrdeniach prokurátora Lipšica a s týmto názorom sa stotožnil aj sudca Krajského súdu v Bratislave Peter Šamko.
Sudca Šamko vo svojom odbornom článku s názvom „Hystéria okolo potvrdzovania výpovedí kajúcnika podpornými dôkazmi alebo skutočne nie je takéto ustanovenie nikde na svete?“ poukazuje na to, že podobná úprava existuje napríklad aj v USA. Sudca ďalej podrobne rozoberá americkú právnu úpravu a fungovanie kajúcnikov v praxi.
Nejde teda o žiadnu „pomoc zločincom“, ako sa to snažia niektoré verejne činné osoby prezentovať verejnosti, ale o zavedenú a overenú prax, ktorá v zahraničí funguje už roky.
Práve pripravovaná novela sa snaží odstrániť systémové slabiny pri využívaní kajúcnikov, ktoré sa ukázali napríklad aj v kauze Očistec.
Novela spresní spoluprácu a overí pravdivosť výpovedí
Podľa novely bude mať spolupracujúca osoba 180 dní na to, aby uviedla všetky podstatné skutočnosti o vlastnej trestnej činnosti, ako aj o trestnej činnosti ďalších osôb, o ktorej má vedomosť.
Zároveň bude musieť označiť dôkazy podporujúce jej tvrdenia, vydať výnosy z trestnej činnosti a po skončení lehoty vyhlásiť, že vypovedala úplne a pravdivo a ďalšie podstatné skutočnosti nepozná. Výsluchy majú byť zaznamenávané obrazom aj zvukom.
Tento model tak hovorí o situácii, keď už nebude stačiť iba usvedčujúce tvrdenie kajúcnika bez ďalších dôkazov, ale bude musieť byť potvrdené aj konkrétnymi skutočnosťami a tie budú musieť byť riadne zadokumentované.
Ministerstvo spravodlivosti priamo uvádza, že tým chce zamedziť situáciám, keď spolupracujúca osoba pridáva nové trestné skutky alebo nových páchateľov postupne podľa toho, ako sa vyvíja jej vlastné konanie alebo aké ďalšie benefity môže získať.
Návrh zákona ďalej výslovne stanovuje, že výpoveď osoby, ktorej bol poskytnutý benefit, nemôže sama osebe slúžiť ako podklad na uznanie viny, ak nie je podporená ďalšími dôkazmi potvrdzujúcimi dôveryhodnosť osoby a pravdivosť jej výpovede.
Podľa novely by musela byť výpoveď Makóa aj Imreczeho preverená už od jej počiatku a obaja kajúcnici by mali 180 dní na zdokumentovanie kompletnej trestnej činnosti, na ktorej sa podieľali alebo o ktorej majú vedomosť.
Nemohla by tak vzniknúť situácia ako v kauze Očistec, kde si Slobodník „chybne“ pospájal korupčný skutok alebo sa výpovede ďalších kľúčových kajúcnikov diametrálne rozchádzajú. Sú to pritom práve kajúcnici, ktorí majú potvrdzovať existenciu organizovanej skupiny či iné prvky obžaloby, no namiesto pevne uchopiteľných tvrdení sa ich dôveryhodnosť prepadá.
Ak ďalšie dokazovanie v kauze Očistec prinesie listiny, komunikáciu, nahrávky alebo nezávislých svedkov, ktorí potvrdia jadro výpovedí Slobodníka, Imreczeho a Makóa, dnešné rozpory nemusia byť pre obžalobu fatálne.
Realisticky sa však skôr črtá scenár, že odposluchy z kancelárií vyšetrovateľov, po vyhodnotení ich legality súdom preukážu ich zaujatosť v celej kauze, a teda ďalšie dôkazy, na ktorých zabezpečovaní sa podieľali, budú v konaní nepoužiteľné. Podobne ako tomu bolo pri dovolaní Dušana Kováčika.
Ak aj obžaloba ustojí tento procesný problém, súd bude mať zrejme mimoriadne veľa práce s posudzovaním dôveryhodnosti svedectiev kajúcnikov. Tí totiž sami hovoria o svojich klamstvách a chybách.
Je tomu tak preto, lebo tento stav umožnil laxný prístup polície a prokuratúry pri vyšetrovaní a doterajšia právna úprava kajúcnikov s množstvom medzier.