Spory okolo výkladu toho, ako má právo pristupovať ku konaniu a výpovediam spolupracujúcich obvinených, ľudovo nazývaných aj kajúcnici, sú vo verejnom priestore výrazne prítomné najmä od roku 2020.
Práve v tom období, keď polícia pod dozorom najmä Úradu špeciálnej prokuratúry otvárala veľké medializované kauzy postavené hlavne na spolupracujúcich obvinených. Verejnosť s odstupom času mohla vidieť, že kajúcnici ako Bernard Slobodník, Ľudovít Makó či Vladimír Sklenka dostali obrovské výhody výmenou za svoje svedectvá.
Svedectvá voči iným osobám totiž zachránili kajúcnikov pred tvrdým právnym postihom za rozsiahlu korupčnú trestnú činnosť, ku ktorej sa sami priznali. Význam ich výpovedí mal prevyšovať verejný záujem na ich potrestaní, pretože usvedčovali „väčšie ryby“.
Akcia Búrka je príkladom zneužívania postavenia kajúcnika
V prípade Sklenku a neslávne známej akcie „Búrka“ však verejnosť mohla vidieť, že bývalý sudca si jednoducho vymýšľal a obviňoval iných sudcov len preto, aby sa vyhol zákonnému trestu. Z „Búrky“ sa stalo bezvetrie po tom, ako sa ukázalo, že Sklenkove výpovede sa nezhodovali s objektívnou realitou.
Samostatnou kapitolou týchto káuz bola horlivosť polície a prokuratúry, ktoré aj na základe svedectiev z počutia vznášali obvinenia a navrhovali väzbu pre osoby neskôr zbavené viny. Akcia Búrka je ukážkou toho, ako jeden kajúcnik využil systém a neschopnosť štátnych orgánov konať zákonne len preto, aby sa vyhol trestu.
Vládna moc, ktorá nastúpila po období rokov 2020 až 2023, sľubovala ukončenie bezbrehého „lovenia“ polície s využitím svedectiev kajúcnikov, ktoré neboli dostatočne alebo vôbec verifikované. Nemožno si robiť ilúzie, že podobné zásahy do trestných noriem sú dôsledkom najmä trestných stíhaní vysokých politických predstaviteľov, z ktorých niektoré prebiehajú dodnes.
Postavenie kajúcnikov je potrebné upraviť
Napriek tomu, že problematika úpravy postavenia kajúcnikov je politicky motivovaná, aj odborná obec volá po nevyhnutnosti zmeniť systém. Vláda preto predložila návrh zákona, ktorý mení spôsob práce orgánov činných v trestnom konaní a súdov so spolupracujúcimi obvinenými.
Predchádzajúcu novelu v tomto smere zastavil Ústavný súd SR a prepracovaná verzia zákona navrhuje účinnosť od 1. novembra 2026. Novela zužuje okruh osôb, ktoré môžu byť spolupracujúcou osobou, zásadne mení systém benefitov, zavádza 180-dňovú lehotu na úplné priznanie a odmietnutie výpovede pred súdom bude mať tvrdé následky.
Jednou z najvýznamnejších zmien je skutočnosť, že výpoveď kajúcnika nebude môcť sama osebe stačiť na odsúdenie – ide o pretavenie judikatúry súdov do zákonnej podoby.
Podľa návrhu tak súd už nebude môcť založiť vinu iba na výpovedi spolupracujúcej osoby, ale jej výpoveď musí byť podporená ďalším dôkazom potvrdzujúcim jej dôveryhodnosť alebo pravdivosť. Výpoveď druhého spolupracujúceho obvineného zároveň nebude sama osebe dostatočným podporným dôkazom, ak ani ona nebude podporená nezávislým dôkazom.
Tento návrh má zabrániť takzvanému „reťazeniu kajúcnikov“, s ktorým bol problém pri mafiánskych skupinách v Taliansku. Štát tam zistil, že kajúcnici sa dokázali spojiť a účelovo usvedčovať „nepohodlné“ osoby najmä v prospech kriminálnych skupín.
Daný model vychádza najmä z českej a talianskej právnej úpravy a kladne sa k nemu – s viacerými pripomienkami – postavila aj Súdna rada SR.
Zavádzanie Daniela Lipšica
Medzi výrazných verejných odporcov tohto návrhu patria bývalí prokurátori Úradu špeciálnej prokuratúry. Svoje výhrady predstavil verejnosti aj dnes už prokurátor Generálnej prokuratúry Daniel Lipšic.
Odborná kritika je vždy na mieste, no prokurátor Lipšic vo svojich vyjadreniach skĺzava do zavádzajúcich tvrdení, ktoré nemajú oporu ani v zákone, ani v realite.
Lipšic preberá vyjadrenia svojho kolegu prokurátora Štefana Masára a tvrdí, že „kajúcnikov bude možné použiť len vtedy, keď ich výpoveď nebude potrebná“. Tým naznačuje nepoužiteľnosť ich výpovedí pri kľúčových okolnostiach, ako je uznanie viny, s odôvodnením, že novela ich neumožňuje použiť samy osebe.
To však nebolo možné ani doteraz, no vyplývalo to iba z judikatúry súdov. Novela navyše hovorí o tom, že výpoveď kajúcnika „musí byť podporená inými dôkazmi, ktoré podporujú dôveryhodnosť takej osoby a pravdivosť jej výpovede“ – čo opäť vyplýva z judikatúry.
Súdy totiž opakovane rozhodli, že výpoveď kajúcnikov sa musí mimoriadne dôsledne preverovať a vyhodnocovať, pretože takáto osoba má motiváciu klamať alebo skresľovať realitu s cieľom dosiahnuť benefity. Zjednodušene povedané – ukáže prstom na iných a vyhne sa väzeniu.
Novela teda nehovorí o tom, že samostatná výpoveď kajúcnika je nepoužiteľná, ale že musí byť overená a podložená inými dôkazmi. Tak možno objektívne vyhodnotiť, či kajúcnik hovorí pravdu namiesto toho, aby sa mu zo strany polície a prokuratúry slepo verilo, ako to bolo v mnohých kauzách.
Neplatí ani Lipšicovo tvrdenie, že viacerí kajúcnici nemôžu usvedčiť inú osobu. Ich výpovede iba budú musieť byť overené napríklad listinami, výpoveďou svedka, nahrávkami a podobne.
Strašenie nemožnosťou stíhať mafiánske vraždy
V tomto smere je mimoriadne zavádzajúci príklad Lipšica s mafiánskou vraždou. Lipšic uvádza situáciu, keď pri vražde boli traja páchatelia, dvaja začali spolupracovať a tretieho označili za strelca. Našlo sa telo aj zbraň, pitva a balistika potvrdili spôsob vraždy, no neexistuje iný dôkaz priamo identifikujúci tretieho páchateľa. Podľa jeho slov tak nebude možné tretieho človeka odsúdiť.
Takýto záver však nemožno vyvodiť z návrhu zákona. Ten totiž nehovorí o tom, že podporný dôkaz musí samostatne spájať obžalovaného s trestným činom. Hovorí, že musí podporovať dôveryhodnosť kajúcnika a pravdivosť jeho výpovede.
Ak teda dvaja páchatelia budú vypovedať proti tretiemu a pravdivo opíšu priebeh vraždy, pričom tento opis bude súhlasiť s balistikou a ďalšími dôkazmi, ich výpovede obstoja ako dôkazy.
Ak spolupracujúci páchateľ uvedie miesto ukrytia tela, typ použitej zbrane, počet a smer výstrelov, spôsob premiestnenia tela a iné okolnosti známe len páchateľom, a tieto informácie následne potvrdia balistika, pitva a obhliadka miesta, môže ísť o silnú podporu pravdivosti jeho výpovede – hoci forenzné dôkazy samostatne neidentifikujú tretieho páchateľa.
Žiaden príčetný sudca by nevyložil zákon tak ako Lipšic, s tým, že páchateľov takejto vraždy nie je možné usvedčiť.
Lipšic síce správne upozornil na nález Ústavného súdu SR, podľa ktorého „v zásade neplatí“ téza, že možno na základe výpovede kajúcnika uznať vinu iba vtedy, ak je jeho tvrdenie potvrdené ďalšími výpoveďami alebo dôkazmi.
Ten istý súd zároveň upozornil na opačnú stránku problému. Kajúcnik môže mať silnú motiváciu vypovedať účelovo, aby získal nižší trest, zastavenie svojho stíhania alebo inú výhodu. Preto musí byť jeho dôveryhodnosť skúmaná mimoriadne obozretne.
Rovnaká či podobná úprava existuje aj inde vo svete
Preukázateľne nepravdivým tvrdením Lipšica je jeho výrok, že „takéto pravidlo nie je nikde na svete“. Lipšic tým narážal práve na potvrdenie výpovede kajúcnika inými dôkazmi ako normu na hodnotenie jeho dôveryhodnosti.
Okrem už spomínanej českej a talianskej právnej úpravy, ktorými sa návrh zákona inšpiruje, existuje obdobná úprava aj v USA. Napríklad právna úprava štátu New York stanovuje, že obžalovaného nemožno odsúdiť na základe nepodporenej výpovede spolupáchateľa. Oficiálne pokyny newyorských súdov navyše výslovne uvádzajú, že výpoveď jedného spolupáchateľa nemožno použiť na potvrdenie výpovede druhého spolupáchateľa.
Newyorský súd pritom vysvetľuje, že podporný dôkaz nemusí sám dokazovať vinu. Môže ísť aj o forenzný dôkaz, ktorý je v súlade s opisom spolupáchateľa – napríklad poloha tela a charakter strelných poranení. To je veľmi podobné Lipšicovmu príkladu s vraždou.
Zrejme nikto nebude tvrdiť, že New York je mesto, ktoré nemá problém s organizovaným zločinom, pričom tamojšie súdy sa pravidelne zaoberajú aj touto trestnou činnosťou.
Nezanikne ani dokazovanie mafiánskych skupín
Rovnako zavádzajúcim tvrdením prokurátora Lipšica je výrok, že trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny sa inak dokázať nedá. Kajúcnik zvnútra skupiny a jeho výpoveď sú skutočne cennými zdrojmi informácií o fungovaní a jednotlivých činoch zoskupenia, no v žiadnom prípade nejde o jediný dôkaz, ktorý možno v danom prípade zabezpečiť.
Ide skôr o akýsi potrebný „náhľad“ do fungovania mafiánskeho systému a jeho pochopenie políciou, no existenciu a fungovanie skupiny možno dokazovať aj odposluchmi a správami, finančnými tokmi, sledovaním, organizačnými a personálnymi väzbami, opakovaným koordinovaným konaním, výpoveďami poškodených alebo svedkov bez benefitov, znaleckými a listinnými dôkazmi či zaistenými vecami a digitálnymi údajmi.
Za zjavne nepravdivé možno označiť Lipšicovo tvrdenie o tom, že „pre 20 kaúz padnú stovky ďalších“ a že štát nemá žiadny legitímny dôvod takúto úpravu prijať. Nie je známe, o akých „stovkách“ ďalších káuz prokurátor hovorí, no nič nenasvedčuje tomu, že by mali byť zmarené iba preto, že bude nutné overovať pravdivosť výpovedí kajúcnikov.
Štát navyše má legitímny dôvod prijať danú úpravu. Postaral sa o to práve Úrad špeciálnej prokuratúry pod Lipšicovým vedením, ktorý si z kajúcnikov chcel urobiť skratku pri dokazovaní v trestných konaniach. Nakoniec sa ukázalo, že mnohí kajúcnici klamali alebo minimálne nehovorili objektívnu pravdu.
Pri všetkých zavádzajúcich tvrdeniach Lipšica sa musí verejnosť pýtať, či ide o účelové vyjadrenia súkromnej osoby, alebo odborný názor prokurátora. Ak je totiž toto odborný výklad zákona, spoločnosť má skutočne problém s Lipšicovým dozorom v trestných veciach.
Do úvahy samozrejme prichádza aj možnosť, že ide o vyjadrenia politika s cieľom účelovo zavádzať a ovplyvniť verejnosť. Lipšic ním totiž dlhé roky bol.