Zelenskyj spúšťa boj o voliča, posúva sa k extrému
Politické ambície odvolaného exministra obrany Fedorova a bývalého veliteľa armády Zalužného stavajú prezidenta Zelenského do situácie, keď musí hrať vabank. Jeho ťahy podporujúce extrémizmus môžu byť súčasťou tohto procesu.
Volodymyr Zelenskyj. Foto: Viktor Kovalchuk/Global Images Ukraine/Getty Images
|
Keď ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj urobil ďalší krok pre rehabilitáciu nacionalistických zoskupení z čias druhej svetovej vojny a elitnú vojenskú jednotku nazval po nacistickom kolaborantovi Andrijovi Meľnykovi, v Poľsku to vyvolalo prirodzené pobúrenie. Z poľských námestí sa sťahovali ukrajinské vlajky a dole šli aj odznaky zo saka nejedného poľského funkcionára.
Aj medzi bežnými Poliakmi sa viditeľne oživili historické protiukrajinské sentimenty, dočasne umlčané tým, že v aktuálnej vojne mali s Ukrajincami spoločného nepriateľa.
Na pozadí Zelenského krokov visí dôležitá otázka, ktorá na prvý pohľad nemá rozumné ani logické vysvetlenie. Prečo je ukrajinské politické velenie na vrchole vojny ochotné takto vážne ohroziť dobré vzťahy so svojim najväčším európskym spojencom a podporovateľom?
Zelenskyj si zjavne pripravuje pôdu na budovanie novej ukrajinskej identity.
Západné elity si priali zjednotenú Ukrajinu a na začiatku vojny ju tam aj videli. Alebo presnejšie, túžili vidieť. Bol to tragický omyl, ukrajinský proruský východ a protiruský západ boli dlho beznádejne rozdelené. Mierové spolužitie vo vnútri krajiny a aj s Ruskom sa krajine darilo udržiavať len vďaka koalícii východu a (umierneného) stredu Ukrajiny. Veľmi zjednodušene sa dá povedať, že išlo o množinu voličov exprezidenta Viktora Janukovyča a neskôr Zelenského z volieb v roku 2019, keď aktuálny prezident drvivo zvíťazil (aj) s programom zmierenia s Ruskom.
Keďže v tejto vojne Ukrajina zrejme príde o väčšiu časť proruského elementu (Donbas, Krym, časť Chersonu a Záporožia, otázny je povojnový osud Odesy) a zároveň veľká časť umiernenej „stredovej“ Ukrajiny ušla ideovo na západ, možno sa črtá nádej na splnenie západných túžob o zjednotenej Ukrajine. Respektíve o tom, čo z nej zostane.
A je zrejmé, že banderovský element, ktorý bol do roku 2022 silný na západe Ukrajiny, ale zďaleka netvoril hlavný voličský potenciál, bude na novej, zdevastovanej zvyškovej Ukrajine zohrávať podstatne silnejšiu rolu.
Príklon Zelenského k rehabilitácii nacistických kolaborantov preto nemá význam iba v tom, že radikálne zložky Pravého sektora, vojenskej jednotky Azov a strany Svoboda získali významný vplyv v jeho okolí. Zrejme to súvisí aj s tým, čo a kto bude tvoriť významné politické sily pred nasledujúcimi ukrajinskými voľbami.
Tie sa už uskutočnia na novej Ukrajine. Zdevastovanej, ekonomicky zničenej, s významným úbytkom pôvodného obyvateľstva, bez priemyselného jadra (Donbas). A pokiaľ sa situácia vyvinie zle, možno aj bez prístupu k moru (Odesa).
Bude to krajina plná zbraní a mladých mužov nosiacich nielen vojnovú skúsenosť, ale aj beznádej. Povojnová Ukrajina bude s najväčšou pravdepodobnosťou zradikalizovaná spôsobom, aký sme v Európe už desaťročia nevideli.
Zelenskému hrozí, že ho vo voľbách vyzve dvojica kandidátov ťažkej váhy. Generál Valerij Zalužnyj mal v mnohých prieskumoch vyššiu podporu ako „úradujúci“ vojnový prezident, ktorému demokratický mandát vypršal pred dvomi rokmi.
Známky politických ambícií prejavuje navyše v poslednom období aj Mychajlo Fedorov, ktorého obľúbenosť Zelenskyj pocítil, keď po jeho odvolaní z postu ministra obrany čelil masovým verejným protestom. Fedorov najnovšie vyzval na konanie volieb počas vojnového stavu.
Mychajlo Fedorov na tlačovej konferencii v Kyjeve. Foto: Alina Smutko/Reuters
Fedorov dnes nemá takú robustnú podporu, ako mal v minulosti Zalužnyj. Preto potrebuje ťažiť zo svojej aktuálnej popularity čo najskôr. Zrejme aj preto vyzýva na skoré voľby, ktoré by sa podľa neho mohli uskutočniť aj počas aktuálnej vojny.
Zelenskyj je skrátka pod čoraz väčším tlakom.
Mimochodom, je celkom pravdepodobné, že Fedorov bol odvolaný aj pre jeho protikorupčné ťaženie proti Zelenského oligarchii, ktorá sa na miliardovej západnej podpore štedro nabaľuje. Stačí sa pozrieť na kauzu zlatého záchodu Timura Mindiča, ktorý sa považuje za správcu Zelenského vojnového pokladu uloženého v zahraničí.
Bezhraničná a nekontrolovaná masová korupcia môže byť poľahky jedným z dôvodov, prečo Zelenskyj a jeho oligarchia na rozdiel od bežných Ukrajincov, umierajúcich v zbytočnej vojne, nechcú koniec vojny.
Ochota Západu financovať nielen Ukrajinu, ale s privretými očami aj zlodejstvá elitnej oligarchie, je limitovaná vojnou, ktorá sa európskemu publiku prostoducho prezentuje ako nevyhnutný boj za „slobodu Európy“.
Masívna korupcia, ktorá ohlodáva západnú pomoc a počas vojny sa nedá efektívne kontrolovať, však môže postupne naštrbiť vôľu Západu udržiavať Zelenského pri živote. Najmä ak by sa dal vymeniť za niekoho, ako je Fedorov.
Dnes je takmer isté, že Ukrajina po vojne nebude národom miliónov Ukrajincov a miliónov Rusov, ako to bolo doteraz, respektíve do roku 2014. A nebude možná ani kooperácia týchto dvoch národov. A pri spätnom pohľade sa zároveň zdá, že o nevyhnutnom rozdelení Ukrajiny sa rozhodlo už počas ozbrojeného prevratu na Majdane.
Podporou banderovského prvku a pomenovaním brigády Azov podľa Andrija Meľnyka si Zelenskyj znepriatelil veľkú časť Poľska, svojho kľúčového spojenca.
Malo by to zmysel, ak by išlo len o čisto formálnu procedúru? Rozhodne nie.
Zelenskyj totiž neustúpil ani po tom, ako Poliaci zaujali ostrý postoj a neuhli. Preto je zrejmé, že posun ukrajinského prezidenta k banderizmu nebude len formalitou alebo prostoduchým potešením venovaným úzkemu kruhu novej kyjevskej elity.
Západ, ktorého propaganda dlho bagatelizovala nebezpečný extrém v jadre ukrajinského velenia, si jeho existenciu dnes musel všimnúť. Po poľskej reakcii to už ani inak nejde, v opačnom prípade by sa najvyšší predstavitelia museli hrať na slepých.
Elity museli jednoducho priznať to, čo dovtedy označovali za produkt dezinformačných a proruských kampaní. Inú možnosť nemali. Aby však mohli naďalej nerušene šíriť propagandu, opäť sa vynašli: problém vraj nie je banderizmus na Ukrajine, ale to, že banderizmus na Ukrajine „pomáha Rusku“.
Zdá sa, že Zelenskyj má ešte stále otvorenú cestu k budovaniu novej Ukrajiny, postavenej na zjednotenej identite. Teda toho, čo Západ tak veľmi túžil vidieť na začiatku vojny, keď sa ukrajinský ľud zjednotil proti útočníkovi.
To, že milióny ukrajinských občanov na východe krajiny mali dlhodobo iný názor, čo viedlo k občianskej vojne, apologétov tohto veľkého „zjednotenia“ nevyrušovalo. Išlo predsa o etnicky čistú Ukrajinu, o akej kedysi snívali Stepan Bandera a Andrij Meľnyk, keď ich ľudia páchali genocídu na Volyni. A presne takáto Ukrajina prišla Západu vhod na oslabovanie Ruska – zjednotená na idei banderovskej nenávisti voči svojmu veľkému susedovi.
Pre Slovensko to všetko môže znamenať vážnu bezpečnostnú hrozbu: na našej hranici vyrastie stále relatívne veľká a početná, no zdevastovaná krajina plná zbraní a nenávisti, ktorej budú s veľkou pravdepodobnosťou veliť extrémisti.
Na našej strane hranice to môže znamenať mnoho problémov, napríklad návrat ukrajinskej mafie. Môže to priniesť rébus, s ktorým si sami neporadíme.
Naivná otázka, či Slovensku pomôže Európska únia, je hádam zodpovedaná tým, že Brusel sa zaprisahal naveky a navždy podporovať súčasný autoritársky ukrajinský režim, postavený na príklone k banderizmu. Považuje to totiž za boj za „slobodu Európy a Ukrajiny“, pričom sa nedá spoliehať na to, že od tohto bludu po vojne ustúpi. Na Ukrajine bude predsa potrebovať režim so sklonmi k protiruskej nenávisti a sebadeštrukcii, ktorý bude môcť v prípade potreby oslabovať Rusko.
Liberálne médiá si dlho klamali, že na Ukrajine banderovský či nacistický element nie je prítomný. Podľa prieskumov preferencií politických strán ho totiž podporovalo len pár percent populácie.
Hoci je to pravda, takáto úvaha, ktorou sa hrozba bagatelizovala, je bezpredmetná. Podstatné predsa nie je to, koľko percent Ukrajincov banderovský nacizmus „čistokrvného etnika“ podporovalo. Dôležitá je skôr otázka, ako je možné, že sa okrajový fenomén presadil ako určujúci fundament ukrajinského vývoja po roku 2014 [ozbrojená časť Majdanu, cielené pochovávanie minských dohôd vojenskou jednotkou Azov na Donbase a ďalšie, pozn. aut.] a odvtedy politicky už len rástol.
Dokonca až natoľko, že si zo Zelenského, ktorý sa pôvodne stal prezidentom aj na základe prísľubu dohôd a zmierenia s Ruskom, vypestoval svojho človeka.
