Po vyhlásení čiastočnej mobilizácie 21. septembra 2022 povolal Kremeľ do zbrane podľa vyhlásení predstaviteľov režimu 300-tisíc vojakov. Koncom októbra sa mobilizácia skončila. Podľa kontinuálneho zisťovania portálu Mediazona v spolupráci s ruskou redakciou BBC preukázateľne zahynulo na fronte najmenej 235-tisíc ruských vojakov, pričom časť padlých predstavujú Ukrajinci povolaní do ruskej armády na okupovanom území.
Odhady však hovoria o 280-tisíc až 518-tisíc zabitých ruských vojakoch a až o 1,5 milióna celkových obetí vrátane ranených a nezvestných, čo predstavuje približne tri percentá ruských mužov v mobilizačnom veku spred začiatku vojny. Ruská armáda však ani zďaleka nepozostáva iba z mobilizovaných a rozsah strát preto môže presahovať počet povolaných mužov.
Mobilizovaní a tí druhí
Povinnej vojenskej službe aj mobilizácii sa chcú mnohí občania Ruska – hlavne počas vojny – vyhnúť a za rady, ako na to, sú ochotní aj platiť. Nezanedbateľná časť vojakov sa však na front dostáva po tom, ako dobrovoľne či vynútene podpisuje dohodu s ruským ministerstvom obrany.
Vojaci bojujúci na strane ruskej armády na základe takéhoto kontraktu – bez ohľadu na ich národnosť a občianstvo – bývajú v Rusku aj za jeho hranicami zjednodušene označovaní ako dobrovoľníci a existujú aj frontové jednotky pozostávajúce výlučne alebo prevažne z dobrovoľníkov.
Hoci ruské zákonodarstvo rozlišuje medzi kontraktormi (контрактник) a dobrovoľníkmi (доброволец), po legislatívnych úpravách z júna 2023 (po ktorých došlo k vzbure Jevgenija Prigožina) väčšina rozdielov zanikla a v praxi sa tak ruskí vojaci rozlišujú iba dve skupiny: tých, čo podpísali dohodu s rezortom obrany, a tých, ktorí boli zmobilizovaní.
Čierne vdovy
V lete 2025 sa na základe rozhodnutia súdu v ruskom Briansku objavil prvý oficiálne potvrdený prípad fiktívneho sobáša. Ten bol podľa súdu zo strany 37-ročnej Rusky uzavretý výhradne s cieľom obohatenia sa na štátnom príspevku v prípade, že 40-ročný dobrovoľník Sergej Chandožko zahynie na vojne.
Deň pred jeho odchodom na front sa tak konala svadba a len čo Chandožko opustil obec, začala jeho manželka žiť so svojím skutočným partnerom. Naďalej však pracovala vo vojenskom komisariáte, zodpovednom za nábor nových vojakov.
Podobné prípady však boli známe aj pred súdnym rozhodnutím a objavujú sa doteraz. Fenomén fiktívnych sobášov sa rozšíril natoľko, že sa ustálilo aj označenie pre tento fenomén – čierne vdovy. Pod týmto označením o jave písali aj západné médiá. V decembri 2025 v Štátnej dume predložili návrh zákona zameraného proti čiernym vdovám, no nebol schválený.
Hoci zákon na celoštátnej úrovni neprešiel, podobné zákony prijali niektoré federálne subjekty. V júni tohto roka zákonodarné zhromaždenie Amurskej oblasti prijalo zákon obmedzujúci peňažné príspevky pre čierne vdovy v prípade zahynutia ich manžela. Kritici však hovoria, že zákon sa môže dotknúť aj skutočných vdov.
Niekedy je totiž zložité určiť, či bol sobáš a manželský zväzok uzavretý krátko pred odchodom na front fiktívny alebo nie. Na fiktívnosť sobáša po smrti vojaka totiž často poukazujú jeho pokrvní príbuzní – ak bude vdova ich príbuzného označená za podvodníčku, príspevky budú dostávať rodičia alebo súrodenci.
Najčastejšie sa sporia a súdia práve vdova a jej svokra, teda manželka a matka padlého ruského vojaka. Dňa 8. júla sa v Zavolžsku vyskytol prvý prípad súdom nariadeného rozvodu nezvestného ruského vojaka (pri ktorom sa predpokladá, že padol) a jeho – podľa súdu čiernej – vdovy. Tá tak v prípade jeho vyhlásenia za padlého nedostane od štátu ani kopejku a príspevky pôjdu na účet iných príbuzných.
Moskva šetrí
Problémy s príspevkami za padlých však majú aj skutoční pokrvní príbuzní. A takisto vdovy, pri ktorých nikto nespochybňuje ich „pravosť“ – či už vďaka tomu, že sobáš nemá kto napadnúť, alebo vďaka tomu, že roky manželstva a spoločné deti slúžia ako nepopierateľný dôkaz pravosti manželstva.
Príspevok pozostáva z viacerých častí a pozostalí nezriedka dostávajú iba ich časť. Prezidentská kompenzácia za padlého predstavuje päť miliónov rubľov (približne 50-tisíc eur), jednorazový príspevok vyplývajúci zo zákona je vo výške troch miliónov rubľov (približne 30-tisíc eur), ďalej ide o poistné plnenie vyplývajúce z povinnej poistky vojaka aj o rôzne príspevky od regionálnych inštitúcií.
Redaktor Štandardu oslovil 26-ročnú ruskú vdovu Juliju z Ivanovskej oblasti. Jej manžel Alexandr K. zahynul počas invázie na Ukrajinu a pohreb sa konal po bohoslužbe v novembri 2025 v jeho rodnom meste.
„Stále neprišli všetky príspevky, len syn dostáva pravidelne sirotské. Prisľúbené posmrtné vojenské vyznamenania manželovi stále pridelené neboli a starší syn ešte nedostal potvrdenie člena rodiny vojaka SVO,“ povedala pre Štandard Julija.
Pripomeňme, že SVO je ruská skratka pre propagandistický termín „špeciálna vojenská operácia“, ktorým režim označuje rusko-ukrajinskú vojnu od februára 2022. Julijin starší syn mal v čase pohrebu štyri roky, mladší mal iba dva týždne – narodil sa pár dní pred smrťou svojho otca.
„Zatiaľ čo vláda hovorí o nevyhnutnosti zvyšovania pôrodnosti a chváli rodinné tradície Kaukazanov, mnohé ruské manželky a matky doplácajú na nekončiacu sa vojnu a ruské deti rastú bez svojich otcov,“ sťažuje sa mladá vdova.
Pod znakom trojzubca
Na ukrajinskej strane zahynulo od februára 2022 122-tisíc až 150-tisíc príslušníkov ozbrojených síl. Odhady zároveň hovoria až o 625-tisíc celkových obetí, medzi ktoré sú zahrnutí aj ranení a nezvestní. Kyjev oficiálne priznáva – tak ako Moskva – omnoho nižšie vlastné straty.
Hoci sa fenomén čiernych vdov na Ukrajine nerozšíril, fiktívne sobáše sa v menšej miere vyskytujú aj tam. Za pár tisíc eur sa niektoré zdravotne postihnuté občianky Ukrajiny ponúkli ako manželky mužom v mobilizačnom veku. Tí mohli následne spolu s novou manželkou opustiť krajinu a vyhnúť sa tak službe v ukrajinskej armáde.
V Rusku sa stáva, že sú padlí vojaci dlhodobo vedení ako nezvestní, čo znemožňuje príbuzným nárokovať si príspevky od štátu či vykonať čo i len symbolický pohreb. Problémom podľa investigatívnych novinárov pôsobiacich v emigrácii nie je iba snaha o šetrenie zo strany Moskvy, ale aj neporiadok vo vojenskej evidencii súvisiaci okrem iného aj s neprehľadným charakterom bojovej činnosti na mnohých úsekoch frontu.
Pozostalí v Rusku sa môžu obrátiť na súd, ktorý môže rozhodnúť o uznaní nezvestného za padlého. Na Ukrajine môžu pozostalí žiadať o príspevok od štátu aj v prípade, že sa človek z ich rodiny ocitol v ruskom zajatí alebo bol vyhlásený za nezvestného. O príspevok však musia príbuzní žiadať príslušné úrady a nenáleží im automaticky ako v prípade, ak ich príbuzný padne. Príspevok predstavuje 15 miliónov hrivien (približne 290-tisíc eur).
Pre pochybenia zo strany niektorých Teritoriálnych stredísk dopĺňania (TCK) – ktorým s prižmúrenými očami zodpovedajú slovenské regrutačné skupiny –, zo strany velenia frontových jednotiek a úradníkov ukrajinského ministerstva obrany sa však podľa ukrajinského ombudsmana Dmytra Lubinca stáva, že sú jednorazové príspevky pozostalým po vojakoch vyplácané s oneskorením. Na podobné prieťahy upozorňujú aj ukrajinskí právnici.