Čo nie je pravdepodobné
Predovšetkým je nepravdepodobné, že by sa Rusko chystalo na útok na krajiny NATO. Vladimir Putin stavia na západnú únavu z vojny na Ukrajine aj na ekonomický a morálny kolaps Zelenského režimu. Ak by zaútočil na Západ, nalial by chradnúcim európskym podporovateľom vojny do žíl novú krv.
Vylúčiť sa to nedá, ale k predchádzajúcim krokom ruského prezidenta to nesedí, čo v CIA pravdepodobne vedia tiež. Ak by napriek tomu takéto riziko hrozilo, bolo by to skôr na priamy rozhovor oboch prezidentov než na posielanie odkazov cez prostredníkov.
Rovnako by nestálo za to cestovať z Washingtonu len preto, aby tlačil na Moskvu, nech sa drží ďalej od Iránu. Spojené štáty môžu ťažko ponúknuť Rusku niečo, kvôli čomu by sa vzdalo obojstranne výhodného strategického partnerstva s Iránom. Toľko k údajnému obsahu Ratcliffových požiadaviek.
Nesedí ani forma
Pozastavme sa aj nad ich údajnou formou – údajne varoval a žiadal. USA dnes však ťažko môžu s Ruskom rokovať z pozície silnejšieho. Trumpovi sa nepodarilo dostať z ukrajinskej šlamastiky a sám si zarobil na ešte väčší problém v Iráne. Ukazuje sa ako slabý prezident, ktorý nemá veci celkom pod kontrolou. Ťažko môže v Moskve niečo kategoricky požadovať.
Poldruha roka Trumpovej administratívy hodnotia v Rusku ako sklamanie, či možno parafrázou okrídleného výroku ruského expremiéra Viktora Černomyrdina: „Vyzeralo to sľubne, ale dopadlo to ako vždy.“
Oteplenie, ktoré Donald Trump priniesol do zmrazených rusko-amerických vzťahov, vyvrcholilo minuloročným stretnutím na Aljaške, kde sa s Putinom zrejme na všeličom aj dohodli. Odvtedy to však ide už len dolu vodou. Rusi pravdepodobne dospievajú k záveru, že sa opakuje to, čo zažili už počas prvého Trumpovho obdobia aj za jeho predchodcov: lídri sa dohodnú, ale hlboký štát ich dohodu zablokuje.
Obnova stratenej dôvery?
Nedá sa preto vylúčiť, že Ratcliffa z Washingtonu vyslali ako niekoho, kto by mohol obnoviť stratenú dôveru. V Moskve zatiaľ mali čo do činenia s dvoma typmi Trumpových diplomatov. Na jednej strane boli Trumpovi dôverníci Kushner s Witkoffom, ktorí však očividne nezvládali remeslo ani s Ruskom, ani s Izraelom, ani s Iránom. Na druhej strane rokovali s profesionálnejším Marcom Rubiom, ktorý však pokračoval v bidenovskej politike.
Pridanou hodnotou Ratcliffa by mohlo byť to, že je Trumpovým dôverníkom, ktorý je zároveň schopný hovoriť za hlboký štát. Z jeho štruktúr síce nepochádza – predtým, ako sa pridal k Trumpovi, bol republikánskym kongresmanom a ešte predtým prokurátorom.
Počas prvého Trumpovho obdobia však pôsobil ako najvyšší koordinátor spravodajských služieb. Zvládol to bez škandálu a zároveň sa prezidentovi osvedčil natoľko, že mu v druhom období zveril vedenie CIA. Možno mal Ratcliffe v Moskve oživiť diplomaciu, ktorú Witkoff, Kushner a Rubio pochovali.
Alebo je vysvetlenie oveľa prozaickejšie. Ratcliffe sa mohol v Moskve stretnúť so svojím náprotivkom, riaditeľom SVR Sergejom Naryškinom, aby spolu prebrali to, čo šéfovia spravodajských služieb z času na čas riešia a o čom sa verejnosť zvyčajne nič nedozvie.
Pri osobnom stretnutí si môžu vyjasniť, ako jeden druhého vnímajú a aké postoje zastávajú k ďalším otázkam. Zároveň môžu riešiť praktické problémy, napríklad okolnosti neželaných stretov medzi svojimi službami, výmeny zajatých agentov či pomoc pri únosoch civilistov a rukojemníckych prípadoch.
Nech už to bolo akokoľvek, je dobre, že k návšteve došlo. Priame kontakty na vysokej úrovni pomáhajú tlmiť konflikty. Pokiaľ by však americko-ruská diplomacia mala prebiehať skôr na úrovni spravodajských služieb než diplomatov, svedčilo by to o obrovskej degradácii vzájomných vzťahov.
