Vláda prezentuje hlasovanie ako čisto prieskumný krok: cieľom by bolo znovuotvoriť diskusie, aby sa zistilo, aké podmienky by bol Brusel ochotný ponúknuť, a až potom prípadne predložiť konečnú dohodu voličom. Ak by boli rokovania úspešné, Islanďania by boli vyzvaní, aby druhýkrát hlasovali o skutočnom vstupe do Únie.
Odporcovia to odsudzujú ako manéver zameraný na obídenie rozloženia síl z posledných parlamentných volieb. Väčšina zvolených poslancov hlasovala proti pristúpeniu, zatiaľ čo proeurópska Reformná strana (Viðreisn) – v parlamente má menšinový počet kresiel – údajne stanovila usporiadanie referenda ako podmienku svojej účasti vo vláde.
Podľa tohto výkladu sa otázka, či si Islanďania želajú „diskutovať“ o záležitostiach s Bruselom, javí ako oveľa menej sporná než otázka samotného členstva, pričom sa tým spustí proces, z ktorého bude následne ťažké vystúpiť.
Sobotňajšie referendum je preto prvým verejným hlasovaním na Islande o procese pristúpenia. Odohrá sa v situácii, ktorá sa radikálne líši od tej v roku 2009.
Island už nie je krajinou oslabenou medzinárodnou bankovou krízou, akou bol vtedy. Dnes je to prosperujúca ekonomika, ktorá je prostredníctvom Európskeho hospodárskeho priestoru (EHP) už veľmi úzko integrovaná do európskeho trhu. Je tiež členom schengenského priestoru a Európskeho združenia voľného obchodu (EFTA).
Táto integrácia však so sebou prináša politický kompromis: Reykjavík uplatňuje veľkú časť pravidiel jednotného trhu, pričom nemá zastúpenie v inštitúciách, ktoré ich vypracúvajú.
Súčasný trend dáva miernu prevahu táboru, ktorý je proti obnoveniu rokovaní, výsledok však zostáva mimoriadne neistý. Najnovší prieskum inštitútu Gallup, ktorý sa uskutočnil v dňoch 24. až 27. augusta medzi 4 583 ľuďmi, ukazuje, že 51,6 percenta respondentov je proti obnoveniu rokovaní a 48,4 percenta je za ich obnovenie.
Prieskum agentúry Maskina, ktorý sa uskutočnil len o niekoľko dní skôr, v dňoch 21. až 25. augusta medzi 1 019 ľuďmi, ukázal, že 51,3 percenta respondentov by hlasovalo za „áno“ a 48,7 percenta za „nie“. V júni mal tábor priaznivcov obnovenia prístupových rokovaní výrazne väčší náskok, ktorý sa však postupne zmenšoval.
Situácia sa do určitej miery vyvíja v prospech tých, ktorí sú proti obnoveniu rokovaní, ale zďaleka to nezaručuje ich víťazstvo. Prieskumy ukazujú, že islandská verejnosť nie je natoľko za samotné členstvo v EÚ, ako skôr za samotné začatie rokovaní. Sobotňajšie kladné hlasovanie by sa preto nemalo interpretovať ako hotová vec v prospech Európskej únie.
Suverenita, podávaná s treskou
Pre odporcov je hlavnou otázkou suverenita. Na Islande má otázka suverenity veľmi konkrétnu podobu v podobe rybárskych práv.
Island vybudoval časť svojej národnej identity na kontrole svojich výsostných vôd. „Vojny o tresku“, ktoré viedli proti Spojenému kráľovstvu v rokoch 1950 až 1970, prispeli k tomu, že kontrola nad rybárskymi zdrojmi sa stala symbolom národnej nezávislosti. Aj dnes tvoria rybárske produkty približne 40 percent islandského vývozu.
Odporcovia pristúpenia sa preto obávajú, že Island by musel prijať spoločnú rybársku politiku a stratil by časť svojej národnej kontroly nad morskými zdrojmi. Obávajú sa najmä toho, že islandské vody sa otvoria záujmom iných členských štátov a že systém, ktorý považujú za kľúčový pre prosperitu krajiny, bude spochybnený.
Podľa nich je paradox zrejmý: Island už teraz výrazne ťaží z európskeho trhu bez toho, aby musel akceptovať všetky politické obmedzenia vyplývajúce z členstva. Prečo sa vzdať ďalšej časti suverenity, keď krajina v súčasnom štatúte funguje dobre?
Ďalším argumentom je zachovanie islandskej koruny. Podľa odporcov by jej flexibilita umožnila prispôsobiť menovú politiku špecifickým potrebám islandskej ekonomiky, namiesto toho, aby podliehala rozhodnutiam Európskej centrálnej banky.
Od koruny k euru
Pre zástancov vstupu do EÚ je zotrvávanie na okraji už neudržateľné. Domnievajú sa, že sa Island ocitol v situácii, ktorá sa stala nekonzistentnou: už dnes uplatňuje veľkú časť európskych pravidiel, ale priamo sa nepodieľa na ich tvorbe.
Členstvo by Reykjavíku poskytlo hlas v Európskom parlamente, Rade a ďalších inštitúciách EÚ. Mohlo by tiež priniesť väčšiu ekonomickú stabilitu vďaka euru, zatiaľ čo islandská koruna zostáva mimoriadne kolísavou menou. Prívrženci „áno“ zdôrazňujú vyhliadky na nižšie úrokové sadzby, lepšie kontrolovanú infláciu a predvídateľnejšie ekonomické prostredie.
Možno najvýznamnejšia zmena sa však týka geopolitiky. Island je členom Severoatlantickej aliancie (NATO), nemá však armádu. Zaujíma strategickú pozíciu v severnom Atlantiku, v srdci medzery medzi Grónskom, Islandom a Spojeným kráľovstvom (GIUK) – oblasti, ktorá je kľúčová pre sledovanie pohybov ruského námorníctva.
Vojna na Ukrajine a rastúce napätie v Arktíde preto zmenili aj vnímanie bezpečnosti na Islande. Vyhlásenia Donalda Trumpa o Grónsku – a najmä jeho opakované zamieňanie dánskeho územia s Islandom – tieto obavy ešte viac prehĺbili.
Pre zástancov členstva v EÚ už nezávislosť nemusí nevyhnutne znamenať izoláciu, ale naopak by mohla zahŕňať posilnenú prítomnosť v rámci Európskej únie.
Obavy zo zasahovania EÚ
Hoci vláda sociálnodemokratickej premiérky Kristrún Frostadóttirovej vedie kampaň za hlasovanie „za“, chce, aby Brusel zostal v úzadí. Premiérka varovala, že v referende sa nebudú tolerovať žiadne zahraničné zásahy. Podľa správ portálu Euractiv toto varovanie dokonca priamo oznámili európskym úradníkom. Islandská vláda je zjavne presvedčená, že rozhodnutie musí pôsobiť ako výlučne islandské, aby nehralo presne do karát zástancom suverenity.
Toto varovanie nie je bezdôvodné. Niekoľko európskych úradníkov tento rok navštívilo Island a niektorí z nich sa verejne zasadzovali za obnovenie rokovaní. Európsky komisár pre rybné hospodárstvo dokonca naznačil možnosť nájdenia konkrétnych riešení, ktoré by zohľadňovali špecifické podmienky Islandu. Brusel má preto veľký záujem na tom, aby zvíťazilo „áno“, hoci Komisia tvrdí, že nezasahuje do vnútroštátnych volieb.
Tón, ktorý zaujal proeurópsky tábor, odhaľuje nervozitu panujúcu v súvislosti s hlasovaním. Ministerka zahraničných vecí Thorgerdur Katrín Gunnarsdóttirová verejne vyjadrila obavy z „brexitového momentu“, pričom poukázala na riziká dezinformácií, zahraničného zasahovania a obsahu generovaného umelou inteligenciou, ktorý sa používa na manipuláciu.
Jej oponenti to vnímajú ako spôsob, ako vopred delegitimizovať potenciálne víťazstvo tábora „nie“ tým, že stotožňujú obavy týkajúce sa suverenity, rybolovu alebo ústavných dôsledkov pristúpenia k rokovaniam s manipuláciou či dezinformáciou.
Paralela s brexitom je výrečná: rovnako ako v Spojenom kráľovstve sa európska otázka mení z abstraktnej debaty o integrácii na konflikt o schopnosť národa udržať si kontrolu nad svojimi politickými rozhodnutiami a zdrojmi.
Pre Európsku úniu ide o oveľa viac než len o niekoľko stotisíc Islanďanov. Vstup bohatej a stabilnej krajiny – ktorá sa už vo veľkej miere riadi európskymi pravidlami a má strategickú polohu v Arktíde – by vyslal pozitívny signál v súvislosti s politikou rozširovania Bruselu.
Pre Island je však táto otázka skôr existenciálna. Integrácia do Európy bez toho, aby sa vzdal toho, čo považuje za samotnú podstatu svojej nezávislosti, sa javí ako pomerne veľká výzva.
Pôvodný text bol publikovaný na webe sesterského denníka Statement.com.
