Špicbergy: do pretláčania v Arktíde vstupuje už aj Nórsko

„Stále na to myslím,“ hovorí starší z bratov, tridsaťročný Nathapol Nanthawisit.

Prísnejší postup Nórska je súčasťou novej éry ostrej geopolitiky, ktorú poháňa otepľovanie planéty, rastúci boj o suroviny a súperenie veľmocí, ktoré sa definitívne presunulo až k polárnemu kruhu.

Najväčšiu pozornosť síce vzbudila hrozba prezidenta Donalda Trumpa prevziať kontrolu nad Grónskom, no aj na susedných Špicbergoch vyvolávajú nórske kroky znepokojenie.

Proti opatreniam ostro vystúpili európski a spojeneckí partneri z NATO aj ďalšie krajiny. Tvrdia, že dohoda obmedzuje nórsku suverenitu nad ostrovmi. Nórsko však argumentuje, že musí chrániť svoju časť Arktídy, inak riskuje, že sa Špicbergy stanú základňou pre nepriateľské mocnosti.

Súostrovie je jedným z najlepších miest na svete na sťahovanie satelitných dát a sledovanie raketových letov. V moriach okolo neho sa nachádzajú cenné zásoby vzácnych nerastov. Je to v podstate najsevernejší kúsok sveta, kde ešte narazíte na civilizáciu.

Ten, kto má pod kontrolou Špicbergy, získava strategickú pozíciu na ovládnutie Arktídy – oblasti, ktorá je čoraz dôležitejšia pre bezpečnosť Európy, Severnej Ameriky aj Ázie.

Americkí predstavitelia obviňujú čínskych vedcov z nelegálneho vojenského výskumu na ostrovoch. Rusi zase uplatňujú svoje nároky na Špicbergy spôsobom pripomínajúcim ich postup voči Ukrajine.

„Nórsko sa dnes nachádza v najvážnejšej bezpečnostnej situácii od roku 1945,“ povedal v dlhom rozhovore štátny tajomník nórskeho ministerstva zahraničných vecí Eivind Vad Petersson.

„Keď sa politická pozornosť sústreďuje na Grónsko, je prirodzené, že sa časť tejto pozornosti presúva aj na Špicbergy,“ dodal.

Ostatné krajiny si podľa neho pridlho mysleli, že na ostrovoch si „môže každý robiť, čo sa mu zachce.“

„To však nie je pravda,“ zdôraznil ostro. „Je to územie pod nórskou suverenitou a my chceme jasne dať najavo, že to tak zostane.“

Už nie je taký odľahlý

Väčšina ľudí si Nórsko nespojí s obrazom tvrdej, nekompromisnej krajiny. Je to bohatý škandinávsky štát, ktorý je synonymom svetovej diplomacie a každoročne udeľuje Nobelovu cenu za mier.

Lenže časy sa menia. Stačí sa opýtať Leifa Terjeho Aunevika, starostu Longyearbyenu – najväčšieho mesta na Špicbergoch. Je to úhľadne usporiadané mestečko, ktoré pôsobí ako kombinácia lyžiarskeho strediska a vojenskej základne.

Aunevik, Nór, ktorý na Špicbergy prišiel pred viac ako 25 rokmi ako vodič psích záprahov, sedí v útulnej kancelárii vybavenej ultrarýchlym internetom a s kosťou ľadového medveďa zavesenou na stene.

Dnes má 58 rokov a spomína, ako ho Špicbergy lákali už ako mladého muža –  mali povesť „exotického, zvláštneho miesta“.

„Mal som takú teóriu,“ hovorí, „že čím ďalej na sever pôjdete, tým divokejší budú ľudia.“

Dnes však Aunevik uznáva, že Špicbergy už také divoké nie sú. Longyearbyen má luxusné hotely, reštaurácie s intímnou atmosférou a denné lety na pevninu. Žije tu 2 500 ľudí z 50 rôznych krajín – to je viac ako dvojnásobok v porovnaní s obdobím, keď sem prišiel.

Pred stáročiami boli Špicbergy také odľahlé a nehostinné, že ich Nóri považovali za „terra nullius“ – územie nikoho. Nazvali ich jednoducho: „sval“ (chlad) a „bard“ (pobrežie).

Jediní, ktorí sa odvážili čeliť drsným arktickým zimám, keď teploty klesajú pod −35 stupňov Celzia, boli nórski baníci a ruskí spracovatelia kožušín.

Po prvej svetovej vojne uznali víťazné mocnosti nárok Nórska na toto súostrovie, no s dôležitými obmedzeniami. Špicberská dohoda z roku 1920 zakázala akékoľvek vojenské aktivity a všetkým signatárom poskytla rovnaké práva na lov, rybolov, ťažbu a vlastníctvo pôdy. Takéto usporiadanie je vo svete mimoriadne vzácne.

Dohodu okamžite podpísali Dánsko, Francúzsko, Taliansko, Spojené štáty a Japonsko. Krátko po nich sa pridal Sovietsky zväz, a nakoniec aj Čína.

Odvtedy sa k nim pridalo takmer 50 ďalších krajín, vrátane Afganistanu a Severnej Kórey, ktoré získali rovnaké práva ako všetci ostatní.

„Pozrite sa na to miesto,“ hovorí Aunevik. „Má jedinečnú infraštruktúru, otvorenú spoločnosť, miestnu samosprávu.“ Hovorí o prudkom náraste investícií, oficiálnych návštevách a strategickom záujme.

Podľa neho si dnes mnohé krajiny hovoria: „Mali by sme tam byť.“

Bitka o morské dno

V jedno dopoludnie minulého roka sa Martinique du Toitová, Juhoafričanka pracujúca v cestovnom ruchu, prechádzala po pobreží Špicbergov. Vnímala len dve farby v nekonečných odtieňoch: bielu a modrú. Farby snehu, ľadu, mora a oblohy.

Pred ňou sa otváral široký fjord a voda bola hlboká a priezračne čistá. „Je v tom niečo magické, čo sa nedá opísať,“ povedala.

Rovnako lákavé ako samotná krajina je však pre súperiace štáty aj to, čo sa skrýva pod hladinou.

Najnovšie výskumy ukazujú, že na morskom dne ležia obrovské zásoby medi, zinku, kobaltu, lítia a vzácnych prvkov, miestami viac ako tri kilometre pod hladinou. Práve tieto suroviny sú kľúčové pre moderné technológie, ako sú batérie do elektromobilov či veterné turbíny.

A Nórsko si tento podmorský poklad stráži veľmi dôsledne.

Takmer celé storočie panovalo presvedčenie, že Špicberská dohoda dáva signatárom práva nielen na samotné ostrovy, ale aj na okolité moria a morské dno.

V januári 2024 oznámila nórska vládna strana, že krajina začne skúmať možnosti ťažby nerastov na veľkej časti svojho morského dna – na území veľkom ako Nemecko – a to aj vo vodách okolo Špicbergov.

Toto rozhodnutie, jedno z prvých svojho druhu na svete, okamžite vyvolalo obavy. V Nórsku proti nemu vystúpili environmentálne organizácie aj ľavicové strany, ktoré varovali, že ťažba by mohla vážne poškodiť krehké morské ekosystémy.

V zahraničí sa tento krok vnímal ako pokus rozšíriť kontrolu nad územím ďaleko za hranice toho, čo povoľuje Špicberská dohoda.

Ruské ministerstvo zahraničných vecí vtedy reagovalo ostro: „Radi by sme nórskej strane pripomenuli, že jej suverenita nad Špicbergami nie je neobmedzená.“ Krok označilo za „nelegálny“.

K Rusom sa nečakane pridal aj Island, hoci je inak verným spojencom Nórov. V liste, ktorý získal denník New York Times, islandská vláda tvrdí, že nórska suverenita nad Špicbergmi má „dôležité obmedzenia“, ktoré sa vzťahujú aj na okolité vody.

Do diskusie sa zapojila aj Európska únia. V trojstranovom liste nórskemu ministerstvu zahraničných vecí označila postoj Nórska k vodám okolo Špicbergov za „nekonzistentný“.

Nakoniec zasiahla domáca politika. Začiatkom decembra nórska ľavica pritlačila vládu k múru – odmietla schváliť štátny rozpočet, kým sa plány na ťažbu nezastavia. Vláda musela ustúpiť a súhlasila, že s udeľovaním licencií na ťažbu surovín z morského dna počká štyri roky.

Nórske ministerstvo energetiky však v decembrovom vyhlásení zdôraznilo, že jeho cieľom naďalej zostáva „ziskové a udržateľné“ využívanie nerastov z morského dna, vrátane vôd okolo Špicbergov.

Koniec pohostinnosti

Nathapol a Nattanagorn Nanthawisitovci prišli na Špicbergy v jeden decembrový deň pred viac ako dvadsiatimi rokmi – dvaja malí chlapci z vlhkého, slnečného mesta neďaleko Bangkoku.

Hneď po príchode nechápali, kam zmizlo slnko. Špicbergy ležia tak ďaleko na severe, že v zime tam vládne nepretržitá tma. Dva mesiace nevideli ani jediný slnečný lúč.

Napriek tomu si, ako hovoria, zvykli prekvapivo rýchlo.

Ich mama sem prišla pracovať ako upratovačka. Rodina mala thajské pasy a pravidlá na Špicbergoch umožňujú zostať každému, kto má platný pas. Práca je dobre platená a ľudia z celého sveta sem prichádzajú za prácou v cestovnom ruchu a službách. Mama ich hneď zapísala do nórskej školy, kde sa naučili jazyk, našli si kamarátov a postupne začali vnímať, že do miestnej komunity patria.

„Cítime sa ako Nóri,“ hovorí Nathapol.

Pred niekoľkými rokmi sa však podľa oboch bratov atmosféra začala meniť.

Najprv policajti zastavili thajského muža a zakázali mu šoférovať s tým, že thajské vodičské preukazy – a niektoré ďalšie zahraničné preukazy – na Špicbergoch neplatia. Úrady neskôr zákaz zmiernili, no podľa bratov Nanthawisitovcov aj ďalších cudzincov to v komunite zanechalo trvalý pocit zraniteľnosti.

V tom istom období vláda zmenila pravidlá pre účasť vo voľbách v Longyearbyene. Miestna samospráva vznikla v roku 2001 a cudzinci sa dlhé roky zapájali bez problémov.

Pred tromi rokmi však úrady rozhodli, že cudzinci žijúci na Špicbergoch nemôžu voliť, ak predtým nežili aspoň tri roky na pevninskom Nórsku.

Štátny tajomník Petersson si za týmto rozhodnutím pevne stojí.

„Toto sa malo urobiť už dávno,“ povedal v rozhovore a dodal, že iné krajiny cudzincom vo voľbách ani nedovoľujú hlasovať. Špicberská dohoda podľa neho zaručuje „rovnaký prístup, nie rovnaké práva.“

Na predaj? Nie tak rýchlo

Nórska vláda už vlastní 99 percent územia na Špicbergoch. A ako ukazujú dokumenty aj rozhovory, ani z toho posledného jedného percenta nemieni ustúpiť.

Už desať rokov sa skupina súkromných nórskych vlastníkov snaží predať približne 50 štvorcových kilometrov pôdy pri horskom fjorde – jeden z posledných veľkých pozemkov, ktoré sa dajú kúpiť tak ďaleko na severe v Arktíde.

Podľa hlavného právnika Perra Kyllingstada si majitelia najali medzinárodný tím lobistov a agentov, aby pozemok propagovali. Územie je veľké približne ako Manhattan. O kúpu prejavili záujem viacerí záujemcovia, vrátane kupcov zo Spojených štátov a z európskych krajín, ktoré sú signatármi Špicberskej dohody.

Vplyvná washingtonská právnická kancelária King & Spalding pripravila pôsobivú brožúru, ktorá pozemok opisovala ako miesto s „environmentálnym, vedeckým a ekonomickým významom“ a s „mimoriadne výhodnými podmienkami pre satelitnú komunikáciu“.

Špicbergy ležia len asi 800 kilometrov od severného pólu a patria medzi veľmi málo miest na Zemi, ktoré majú nepretržité spojenie so satelitmi na polárnej obežnej dráhe. To znamená stabilnejší signál, čistejší prenos a rýchlejšie sťahovanie dát – vlastnosti, ktorým sa nevyrovná takmer žiadne iné miesto na Zemi.

Najväčšia satelitná stanica na sťahovanie dát na svete, SvalSat, už sídli na Špicbergoch. Jej svietiace kupoly pripomínajú Disneyho Epcot Center, ale dvadsaťkrát väčšie. Scény do posledného filmu Mission: Impossible tam nakrúcal aj Tom Cruise, ktorý Špicbergy označil za „absolútne výnimočné“.

Nórska vláda sa síce snaží prilákať na Špicbergy viac filmových produkcií, no z predaja pozemku pozdĺž fjordu nadšená nie je.

Petersson pre The New York Times uviedol, že pozemok je súčasťou širšej oblasti vyhlásenej za národný park. V praxi to znamená, že sa na ňom dá robiť len veľmi málo.

Aby sa pozemok nedostal do rúk „nesprávneho“ kupca, vláda v roku 2024 prijala kráľovský dekrét, ktorý výrazne obmedzuje jeho predaj s odôvodnením, že by to mohlo „ohroziť národnú bezpečnosť“.

Vlastníci pozemkov však stále hľadajú kupca, ktorý by mal k dispozícii približne 300 miliónov eur (350 miliónov dolárov). Pred niekoľkými rokmi im vláda ponúkla dva milióny dolárov.

Právnik Kyllingstad tvrdí, že postup vlády je nezákonný a že nórske úrady sa snažia odradiť všetkých ostatných záujemcov, aby vlastníkov donútili predať pozemok za neprimerane nízku cenu.

„V hre je dôveryhodnosť Nórska ako právneho štátu na Špicbergoch,“ povedal.

Ruské zasahovanie

V jeden mrazivý májový deň sa muž v tmavej sutane s obrovským strieborným krížom predieral snehom k malému drevenému kostolu.

Keď potiahol za laná kostolných zvonov, ich jasný tón sa niesol ostrým arktickým vzduchom.

„Bolo veľmi ťažké nájsť niekoho na túto prácu,“ povedal muž, Piotr Gramatik, ruský ortodoxný kňaz, keď skončil. „Prostredie tu je nesmierne drsné.“

Gramatik pôsobí v Barentsburgu, ruskej osade na Špicbergoch, a so svojou rodinou tu žije od marca minulého roka. Patrí medzi prvých ruských kňazov, ktorí tu slúžia na plný úväzok – niečo, čo si miestni nepamätajú celé desaťročia.

Ruská ortodoxná cirkev je úzko prepojená s ruskou vládou a jej vodca, patriarch Kirill, označil inváziu Ruska na Ukrajinu za „svätú vojnu.“

Nórski predstavitelia, vrátane dôstojníka tajných služieb, preto vnímajú príchod tohto vyslanca ako jasný signál: Moskva sa snaží upevniť svoj vplyv na Špicbergoch.

Zároveň však priznávajú, že ruská stopa je na ostrovoch prítomná už celé stáročia.

Ruskí obchodníci s kožušinami z oblasti Pomor na severozápade Ruska sem prichádzali už pred 300 rokmi. Ruskí predstavitelia však dnes zachádzajú ešte ďalej a tvrdia, že tu boli úplne prví – dávno pred Nórmi.

Pred približne storočím tu Sovietsky zväz založil niekoľko uhoľných baní a podpísal Špicberskú dohodu. Barentsburg je posledná z týchto osád, ktorá ešte funguje, hoci len na hranici prežitia.

Kedysi tu žilo viac ako tisíc ľudí. Dnes ich je len okolo tristo. Miestna nemocnica, kedysi moderná pýcha Sovietskeho zväzu, je opustená. Jednu z operačných sál dokonca prerobili na masážny salón.

Napriek tomu Rusko podľa všetkého upevňuje svoje nároky. Jeden ruský predstaviteľ nedávno vyhlásil, že súostrovie by sa malo premenovať na „Pomorské ostrovy“. Iný tvrdil, že Rusko má povinnosť chrániť rusky hovoriacich obyvateľov na Špicbergoch, ako to robí na Ukrajine.

Ivan Lavrentiev, vedec z Ruskej akadémie vied, ktorý v Barentsburgu skúma ľadovce, verí, že Rusko Špicbergy nikdy neopustí. Hoci už teraz kontroluje viac arktického územia ako ktorákoľvek iná krajina.

„Aj keď banícka osada Barentsburg upadá, je to najzápadnejší bod Ruska v Arktíde a kľúčové strategické aktívum,“ vysvetlil Lavrentiev. Zdôraznil však, že ide o jeho osobný názor, nie stanovisko vlády.

„Takže budeme ťažiť navždy,“ dodal.

Hrozba z Číny?

Pred budovou stanice „Žltá rieka“, kde bývajú čínski vedci v rámci medzinárodného výskumného centra, stoja dve masívne žulové sochy levov. Každý váži okolo 900 kilogramov. Strážia vchod už dvadsať rokov – odvtedy, čo tam Čína otvorila svoju stanicu.

Ny-Ålesund, malé výskumné mestečko, v lete navštívi iba zopár odvážnych turistov. No minulý rok v júli z výletnej lode vystúpilo približne 200 návštevníkov z Hongkongu a pevninskej Číny a zamierili rovno k stanici „Žltá rieka“.

Mávali čínskymi vlajkami, rozvinuli transparent a jedna žena v armádnej uniforme sa hrdo fotografovala pred levmi.

Po incidente si Nóri predvolali čínskych diplomatov. Číňania tvrdili, že pasažieri lode neboli súčasťou žiadnej vojenskej delegácie.

Podľa dokumentov, ktoré videl New York Times, Nóri následne nariadili Číne, aby sochy levov odstránila, v rámci nového plánu zbaviť sa symbolov, ktoré považujú za nezlučiteľné s nórskou suverenitou nad Špicbergmi.

„Toto je nórsky majetok,“ povedal Lars Ole Saugnes, ktorý donedávna viedol štátnu spoločnosť spravujúcu výskumnú stanicu.

Podľa neho sa sochy levov na to miesto jednoducho „nehodia“. Povedal to vo svojej kancelárii na Špicbergoch, kde steny zdobia maľby polárnych expedícií.

V americkom Kongrese však panujú oveľa vážnejšie obavy. Niektorí členovia výboru pre Čínsku komunistickú stranu sú presvedčení, že Čína na Špicbergoch vykonáva vojenský výskum, čo je podľa dohody zakázané.

Čínski vedci majú prístup k výkonnému radarovému systému, ktorý sleduje vesmírne počasie a atmosféru. Údaje z tohto zariadenia sa podľa jedného online portálu využívajú v najmenej troch aktuálnych projektoch, ktoré spolupracujú s Čínskym inštitútom pre výskum rádiových vĺn – organizáciou napojenou na čínsku obranu. Inštitút na žiadosť denníka New York Times o komentár nereagoval.

V júli prvýkrát v histórii Univerzitné centrum na Špicbergoch – jediná univerzita na súostroví, riadená nórskou vládou – zakázalo prijímať čínskych študentov. Nórske tajné služby tvrdili, že by mohli predstavovať bezpečnostné riziko.

Čínske veľvyslanectvo v Nórsku v e-maili priamo nereagovalo na obvinenia z tajných aktivít. Kritiku označilo za „skresľovanie faktov a nepodložené špekulácie“.

V januári sochy levov stále stáli na svojom mieste.

Článok vyšiel v denníku New York Times 11. januára 2026. Vychádza so súhlasom redakcie. Autori: Jeffrey Gettleman, Sarah Hurtesová a Louise Krügerová.