Súmrak bohov v Tullne na Dunaji

Moja cesta do Viedne sa tak trochu nečakane stala cestou schieleovskou, pretože som mal za sebou zážitok z výstavy jeho autoportrétov v novej viedenskej Albertine, na druhý deň som bol v Klosterneuburgu, kde Schiele chodil na strednú školu, no a teraz som šiel po peróne jeho rodnej stanice. Ideálne by bolo pokračovať do Českého Krumlova, rodiska jeho českej matky Soukupovej, kam Schiele jazdil na prázdniny a kam sa možno chcel odsťahovať, a tým by región jeho krátkeho života bol vlastne obsiahnutý.

Ale najskôr som sa ubytoval v hoteli, ktorý sa volal Rímsky dvor, kde pri vchode stála farebná figurína legionára a ospalý recepčný odo mňa chcel očkovací preukaz, na ktorý dlho skúmavo hľadel a potom si niečo starostlivo zapisoval. Vstupnou procedúrou som teda prešiel a chvíľu nato som vyšiel do mesta, ktoré stojí na mieste rímskeho tábora Comagena, po ktorom tu zostal ten hotel, trocha rímskych hradieb a tiež socha cisára Marka Aurélia, ktorý sedí na koni a imperátorskou pravicou ukazuje na druhú stranu Dunaja. Socha je kópia tej slávnej antickej jazdeckej sochy, čo stojí v Ríme na Kapitole, ale tá je už dnes tiež kópiou, tak to človeku nemusí byť ľúto. Možnože sem ten filozof súmraku antického sveta zachádzal z Vindobony, ale hlavne z Karnunta (tábor Carnuntum, dnes dedina Petronell), čo je o kúsok ďalej, kde trávil väčšinu času pri vojnách markomanských, ktoré viedol nerád, ale musel, lebo to patrilo k vládnutiu a zodpovednosti za impérium. Vtedy v Karnunte žilo päťdesiattisíc obyvateľov, teraz je to malá dedinka s jedným zachovalým rímskym oblúkom na poli. Možno si predstaviť, že keď sem do Tullnu, čiže Comageny, jazdil na inšpekciu, ubytoval sa podobne ako ja v Rímskom dvore a hľadel cez rieku na územie barbarských Germánov. Tu na pravej strane rieky bol ešte vo svojej, teda rímskej provincii Noricum, z ktorej sa postupne vykľuvalo Rakúsko. A možno ho tu napádali nejaké sentencie a hovory k sebe, v ktorých sa stále opakuje, že život je krátky a asi sa nedá veľmi počítať s nejakým pokračovaním na onom svete, takže je nutné ho prežiť rozumne, vzpriamene a s vedomím toho, že „jedinými správnymi plodmi pozemského bytia sú spravodlivé postoje a spoločnosti užitočné činy“, ako sa píše na tom pomníku po nemecky. A tiež nestrácať čas, napríklad nerozumnou láskou a márnymi citmi, ako som si kedysi v Hovoroch k sebe prečítal, ale stále zabúdal, pretože keď je láska uznaná márnou, tak už je väčšinou neskoro a čas je nenávratne stratený.