Myšlienka, že ideológia, ktorá sa v skratke označuje ako woke alebo wokizmus, je náhradou za náboženstvo, nie je nová. V priebehu rokov ju presadzovali mnohí konzervatívni a dokonca aj niektorí tradične liberálni komentátori, a to jednak ako pokus o zosmiešnenie, jednak ako serióznejší a vedeckejší spôsob vysvetlenia tohto javu.

Argumenty obžaloby sú presvedčivé. Úpadok tradičných náboženstiev je pozorovateľný a merateľný – napríklad vo Veľkej Británii v súčasnosti navštevuje kresťanské bohoslužby každý týždeň len asi päť percent dospelých. Rovnako pozorovateľným javom je vzostup a oživenie alternatívnych, duchovných alebo pohanských tradícií od 60. rokov 20. storočia. Napriek všetkým lákadlám druidizmu či uctievania zeme sa však len máloktoré z nich dajú bez problémov preniesť do spoločnosti, ktorá je už stáročia presiaknutá kresťanskou vierou, tradíciami a etikou.

Wokizmus je, naopak, schopný prevziať základnú štruktúru a naratív kresťanstva a aplikovať ich na svet pozoruhodne symetrickým spôsobom – a to takým subtílnym spôsobom, že mnohí z tých, ktorí ho prijímajú, si možno neuvedomujú prítomnosť kresťanskej morálnej štruktúry vo svojom vlastnom systéme viery.

Zamyslime sa nad kresťanskými konceptmi, ktoré si wokizmus prisvojil, hoci aj podvedome.