O dva týždne neskôr sa situácia ešte zhoršila v Meklenbursku-Predpomoransku, ako aj v Berlíne. V krajinských voľbách klesla CDU pod päťpercentnú hranicu a v budúcom parlamente tam už nebude zastúpená. AfD sa stala najsilnejšou stranou s 38,2 percenta.
Výsledky z Berlína sú nemenej pozoruhodné. Rovnako ako všetky metropoly, aj toto mesto hlasuje výrazne viac doľava než krajina ako celok. Ale ani pesimisti neočakávali, že strana Ľavica získa 25,7 percenta hlasov. V niektorých volebných obvodoch táto strana dokonca prekročila hranicu 50 percent alebo sa k nej aspoň priblížila. To by sa dalo nazvať drvivým víťazstvom.
Okrem Zelených
Aby sme boli ešte presnejší v úsudku, je užitočné vedieť, že Ľavica dosiahla najväčšie zisky v okresoch bývalého západného Berlína, kde desaťročia dominovali Zelení. To, čo sa tu teda stalo, bol posun v rámci ľavicového tábora: od už aj tak dosť ľavicových berlínskych Zelených k omnoho ľavicovejšej Ľavici.
Tento vývoj nie je prekvapujúci. Bol predvídateľný. Najmä pre radikálnu mestskú mládež už zelená strana nie je dostatočná. Vnímajú ju ako stranu, ktorá sa stala buržoáznou.
Zelení stále chcú multikultúrnu, rozmanitú a ekologicky premenenú spoločnosť. Chcú však dosiahnuť tento cieľ bez väčších nepohodlí alebo výraznej straty prosperity. Namiesto toho snívajú o novom zelenom hospodárskom zázraku, o ekologických startupoch a o novej zelenej ére podnikania.
Nič z toho neznie zvlášť radikálne. Znie to skôr ako rozšírenie životného štýlu etablovanej buržoázie, len pod vlajkou udržateľnosti.
Ľavica však chce úplne inú spoločnosť.
Počas komunálnych volieb v Severnom Porýní-Vestfálsku, najľudnatejšej nemeckej spolkovej krajine, vyvesila plagáty s nápisom: „Nemusíme viac pracovať. Musíme viac vyvlastňovať.“ Ťažko by sa dalo výstižnejšie zhrnúť myslenie vnútri tejto strany.
V Berlíne preto sľúbila aj vyvlastnenie realitných spoločností, bezplatnú verejnú dopravu a daň z drahých nehnuteľností, nazývanú „daň z víl“. Podľa plánov strany by sa zrušilo aj známkovanie v školách až do deviateho ročníka, policajná činnosť by bola nahradená sociálnou prácou a zrušil by sa zákaz zakrývania tváre na demonštráciách.
Ľavica plánuje premeniť hlavné mesto na jednu obrovskú materskú školu, kde by bývanie malo byť v ideálnom prípade zadarmo – rovnako ako autobusy a metro – a kde by sa na každom rohu mohli užívať drogy.
Nočné kluby majú byť dotované, akékoľvek výtržnosti tolerované a polícia nahradená chápavými sociálnymi pracovníkmi. Keby to nebolo myslené vážne, človek by sa nad takýmto politickým programom musel zasmiať. Znie to ako rozmazaný sen zdrogovaného tínedžera. To, že niekto chce na tomto základe vážne robiť politiku, hovorí veľa. Predovšetkým o ľuďoch, ktorí túto stranu volili.
Dni, keď bola Ľavica len o niečo viac než Strana socialistickej jednoty (SED), vládnuca strana komunistického východného Nemecka, sú už dávno preč. Stará polemika, že voliči dostali k moci stranu bývalých východonemeckých pohraničiarov, ktorí strieľali na utečencov pri Berlínskom múre, sa míňa účinkom. Táto generácia už opustila javisko.
Stranu teraz ovládajú ideológovia, ktorí vyrástli v západnom Nemecku. Klasický marxizmus-leninizmus je pre nich takmer bezcenný. Namiesto toho sú „woke“, rôznorodí, pestrofarební a zameraní na udržateľnosť.
Ich hlásaný antikapitalizmus nespočíva na žiadnej ambicióznej teórii, nieto na filozofii dejín, ale predovšetkým na odmietaní úspechu a práce samej osebe. Peniaze sa majú jednoducho prerozdeľovať. Ako sa vlastne zarobia, je v podstate irelevantné. Marx sa pri takejto naivite zrejme obracia v hrobe.
Strana, ktorú stvoril blahobyt
Ľavica – podobne ako Zelení – nie je ani tak produktom tradičného marxizmu, ako skôr osobitnej ideológie, ktorá vznikla z blahobytu a od 60. rokov 20. storočia sa rozšírila po celom západnom svete. Karl Marx v nej zohrával len okrajovú úlohu. Omnoho dôležitejšími boli teoretici ako Ernst Bloch, Herbert Marcuse a Erich Fromm. Vychádzajúc z psychoanalýzy Sigmunda Freuda, vzali pomerne asketickú doktrínu marxizmu a pretvorili ju na antiautoritársku, antiburžoáznu a hedonistickú ideológiu zameranú predovšetkým na sebarealizáciu. Dôraz sa už nekládol na triedny boj, ale na oslobodenie najmä buržoáznej strednej triedy od akýchsi represívnych síl tradície, inštitúcií a tlakov na výkon.
Ľudia preto hľadali alternatívne spôsoby života, odmietali bežné platené zamestnanie ako prekážku emancipácie a snažili sa nájsť samých seba prostredníctvom sexuálnej slobody a experimentovania s drogami.
Jednou z irónií dejín je, že táto západná hedonistická ľavica napriek svojmu údajne antikapitalistickému postoju otvorila obrovský spotrebiteľský trh. Móda, populárna hudba, cestovný ruch a odvetvie voľného času zažili v 70. a 80. rokoch rozkvet. Moderný postindustriálny kapitalizmus by bol bez hedonistických ideálov západnej ľavice nepredstaviteľný.
Čo si východ Nemecka zachoval
Na východe Nemecka to bolo úplne inak. Úspech strany AfD možno vysvetliť aj tým, že tam prežili ideály a mentalita tradičného marxizmu. Ľudia sú preto menej individualistickí a menej zameraní na sebapoznávanie.
Veľký význam majú súdržnosť a solidarita. Predovšetkým tu prevláda rozšírený praktický materializmus zakorenený v každodennom živote. Tento pojem sa vzťahuje menej na filozofickú doktrínu ako na orientáciu na to, čo je hmatateľné a praktické.
Západné spoločnosti sa napriek všetkému svojmu konzumizmu považujú za postmaterialistické. Na východe sa, naopak, stále cenia usilovnosť, pracovitosť a schopnosť zarobiť si na živobytie.
Paradoxne práve železná opona a marxizmus-leninizmus zabezpečili, že tam prežili malomeštiacke a tradičné hodnoty. Západom medzitým otriasla kultúrna revolúcia novej ľavice, ktorá mala s marxizmom málo spoločného a zameriavala sa predovšetkým na hedonizmus, spotrebu a sebapoznávanie.
Zelení aj Ľavica sú priamymi produktmi tejto kultúrnej revolúcie. Vzhľadom na históriu Berlína nie je prekvapujúce, že táto ideológia zaznamenala mimoriadny úspech práve tam.
Východné Nemecko je, naopak, stále formované ideálmi starého robotníckeho hnutia: lokálnou zakorenenosťou, komunitným duchom, realizmom a averziou voči kvetnatému utopizmu.
V tomto zmysle je rozdelenie, ktoré dnes prechádza Nemeckom, výsledkom dvoch takmer diametrálne protikladných tradícií ľavicového myslenia: hedonistického individualistického utopizmu na jednej strane a komunitne orientovaného praktického materializmu na strane druhej.
