Nemeckým katolíkom nie sú požiadavky na reformu cudzie. Aktivisti už desaťročia žiadajú zrušenie povinného kňazského celibátu, vysviacku žien a väčšie zapojenie laikov. V poslednom čase sa však k týmto dlhodobým požiadavkám pridali rodový a LGBT aktivizmus, ako aj klimatický aktivizmus, kritická rasová teória a postkoloniálna teória.

Skutočnosť, že veľká časť tejto agendy je v rozpore s katolíckym učením, jej podporovateľov v Cirkvi príliš neodradila. Ľavicové myšlienky, ktoré sa po roku 1968 uchytili na nemeckých univerzitách a v inštitúciách, prenikli hlboko aj do Cirkvi. Nikde to nebolo viditeľnejšie než v Synodálnej ceste, reformnom procese, ktorý v roku 2019 spustili nemeckí biskupi a predstavitelia laikov.

Tieto zdanlivo nesúrodé témy od klimatického aktivizmu až po manželstvá osôb rovnakého pohlavia spája svetonázor, ktorý spoločnosť vykladá prevažne cez mocenské vzťahy medzi rôznymi skupinami. Rasa, rod a sexuálna identita sa stávajú politickými kategóriami, ktoré sprevádzajú požiadavky na pretvorenie jazyka, inštitúcií a spoločenských noriem.

K otázkam antropológie, sexuálnej morálky a cirkevných úradov sa preto pristupuje skôr cez jazyk diskriminácie než cez Sväté písmo, Tradíciu a Učiteľský úrad Cirkvi. To, ako jednotlivec sám seba definuje, a jeho subjektívna skúsenosť dostávajú prednosť pred učením Cirkvi o Bohom stvorenej ľudskej prirodzenosti. Človek vyznávajúci ideológiu woke tvorí sám seba.