Čo čaká svetovú ekonomiku?
To, čo sa bude odohrávať v najbližších dňoch a týždňoch, ovplyvní aktuálny vývoj pandémie covidu. Za dôležité považujem, čo sa bude diať v nasledujúcich mesiacoch. Strednodobý výhľad ovplyvňuje rozhodovanie centrálnych bánk, vlád, firiem a ľudí.
Čo sa bude diať v strednodobom výhľade?
Posledných tridsať rokov sme žili v ére, ktorú bývalý guvernér Fedu (americkej centrálnej banky) Ben Bernanke a ďalší volajú Great Moderation (veľká umiernenosť). Inflácia bola nízka, ekonomický rast bol stabilný a riziko, že prídu nejaké veľké výkyvy na úrovni rastu alebo inflácie, bolo veľmi nízke. Som presvedčený, že táto doba je preč a mierime do éry veľkej ekonomickej nestability. Tí, ktorí sú aspoň takí starí ako ja [Roubini má 63 rokov, pozn. red.], si spomenú na 70. roky minulého storočia. Obdobie stagflácie. Inflácia bola veľmi vysoká a ekonomický rast veľmi nízky. Je tu aktuálne veľké riziko, že sa vrátime do čias, kedy bude inflácia veľmi vysoká a rast veľmi nízky.
Aké vplyvy túto pre životnú úroveň veľmi nebezpečnú konšteláciu spôsobia?
Oproti obdobiu veľkej umiernenosti, keď boli centrálne banky schopné udržiavať infláciu bez väčších ťažkostí okolo svojho cieľa dvoch percent, sa zmenilo skoro všetko. Doba veľkej umiernenosti trvala v Spojených štátoch a západnom svete od začiatku 90. rokov fakticky dodnes. Finančná kríza zbúrala finančný systém, stiahla svet do recesie, nepriniesla ale dlhú éru vysokej inflácie a nízkeho ekonomického rastu. Tá doba prišla práve po dozvukoch stagflačnej éry, ktorú odštartovali ropné šoky z rokov 1973 a 1979. Často sa hovorí o tom, že zásadnú úlohu tu zohralo, že centrálne banky vtedy získali nezávislosť od politiky, a boli preto schopné dostať infláciu pod kontrolu.
Prečo tú schopnosť v poslednej dobe stratili a infláciu nie sú ochotné alebo schopné krotiť?
Väčšina centrálnych bánk vo vyspelom svete, od amerického Fedu po Európsku centrálnu banku, má hlavný cieľ a poslanie udržiavať cenovú stabilitu. Väčšinou na úrovni plus mínus dve percentá. To je niečo ako medzinárodný konsenzus. Niet pochýb, že centrálne banky zohrali v posledných rokoch zásadnú úlohu v tom, že inflácia bola nízka. Nebol to ale rozhodne jediný dôvod.
Aké boli tie ďalšie?
Obrovská otvorenosť svetovej ekonomiky. Prudké zvýšenie konkurencie, globalizácie. Ostrá konkurencia tlačila ceny dole. Padali obchodné bariéry. Z rozvíjajúcich sa ekonomík prichádzalo množstvo tovaru do bohatých rozvinutých ekonomík. To silne tlačilo ceny dole. Rozvinuli sa a stále sa zdokonaľovali globálne dodávateľské a obchodné reťazce. Všetko fungovalo na systéme hladkých, rýchlych dodávok. Nemuseli sa robiť zásoby, nemuselo sa skladovať. V Amerike aj Európe k tomu prispela aj migrácia. Nemám na mysli migráciu z islamského sveta. Mám na mysli migráciu z juhu na sever Ameriky. Z juhu a východu na sever a západ Európy. To dramaticky zvyšovalo ponuku uchádzačov o pracovné miesta. K tomu sa pridal masívny vzostup technológií, ktorý prudko zvýšil produktivitu práce. Obrovskú rolu hral nástup Číny a Indie do globálnej ekonomiky. Na Západe sa za tých tridsať rokov oslabil vplyv odborov. A tiež prišla výrazná deregulácia celého radu odvetví. Svetový obchod prechádzal vlnou liberalizácie. To všetko dohromady prispievalo k nízkej inflácii.
Veľa tých trendov, ktoré spomínate, prinajmenšom oslabuje. Čo prinieslo ten zlom?
Zďaleka nie všetko bolo v dobe veľkej umiernenosti ružové. To prinieslo odpor proti mnohým rysom globalizácie, ktoré prispievali k nízkej inflácii. Po celú tú dobu rástli vyspelé a bohaté ekonomiky, predovšetkým Európa, ale čiastočne aj Amerika, pomerne pomaly. Ekonóm Larry Summers [niekdajší minister financií vo vláde Billa Clintona, pozn. red.] tomu hovorí Secular Stagnation [situácia, keď slobodná trhová ekonomika po veľmi dlhú dobu rastie veľmi pomaly, pozn. red.]. Druhou slabinou bolo, že vyspelé krajiny síce bohatli, ale zároveň výrazne rástla príjmová nerovnosť. To zvyšovalo odpor ku globalizácii. Aj v časoch veľkej umiernenosti, samozrejme, tiež prišli krízy. Bublina internetovej ekonomiky v Amerike okolo roku 2000. Potom veľká finančná kríza v roku 2008. Počas tej doby tiež začala veľká debata o zmene klímy, ktorá zastavila éru liberalizácie ekonomiky a priniesla nové regulácie. Dnes zažívame ich expanziu. Z bohatých krajín tiež odchádzali pracovné miesta tým, že sa výroba presúvala do lacnejších krajín. Hlavne do Číny a Indie. To všetko dohromady prispelo ku koncu éry veľkej umiernenosti.
Čo príde teraz?
Éra veľkej finančnej nestability. Prichádza doba vysokej inflácie, čo bude mať veľký vplyv na majetok ľudí. Prichádza tiež éra opakujúcich sa šokov v dodávkach tovaru, do tej doby hladkých, v globálnych obchodných reťazcoch. To dohromady povedie nielen k ére veľkej inflácie, ale aj k ére stagflácie, podobnej tej, akú sme zažili v 70. rokoch. Spúšťačom inflácie sú veľmi uvoľnená menová politika a veľmi uvoľnená rozpočtová politika. Centrálne banky aj vlády napúšťajú do ekonomiky veľa peňazí na dlh. Vo chvíli, keď sa zároveň komplikujú dodávky tovaru. Tá situácia s dlhmi je nebezpečnejšia ako v 70. rokoch.
V čom?
Keď dáte dokopy verejné a privátne dlhy, medzi ktoré počítam dlhy firiem, domácností a finančného systému, v 70. rokoch tvorili v rozvinutých a rozvíjajúcich sa ekonomikách v priemere 100 percent HDP. V roku 1990 to už bolo 220 percent HDP. V roku 2020, než začala pandémiu covidu, to bolo 360 percent HDP. V samotných vyspelých ekonomikách bol ten dlh dohromady 420 percent HDP. V Číne 330 percent HDP. V typickej rozvíjajúcej sa krajine predstavoval 250 percent HDP. Počas tých necelých dvoch rokov sa vo vyspelých ekonomikách tie dlhy zvýšili o ďalších 30 percent HDP. Okrem toho tu máme ešte priam neviditeľné verejné dlhy. Keď sa pozrieme na stav zdravotníctva alebo dôchodkových systémov vo vyspelých krajinách, sú tie skryté dlhy na úrovni 100 percent HDP. Na podobnej úrovni ako viditeľné verejné dlhy. Vo väčšine rozvinutých krajín sú dlhy štrukturálne.
Vznikajú z bežnej prevádzky tých štátov. Je to niečo, čo za sebou stále ťahajú a len sa to zvyšuje. Nie sú to krátkodobé ani jednorazové dlhy.
Čo sa dá s tými dlhmi robiť?
Politika to ťahá opačným smerom. Namiesto znižovania ich ďalej zvyšuje. Zvýšenie daní? Politicky aj ekonomicky neuskutočniteľná misia. Keď zvýšite dane, prirodzene utlmíte ekonomickú aktivitu. Takže dochádza k tomu, že sa dlhy rozpúšťajú infláciou. Zvyšujú sa ceny všetkého tovaru, služieb, nehnuteľností... Niekto nad tým môže mávnuť rukou a povedať: Máme tu centrálne banky, ktoré sú garantmi cenovej stability. Podľa mňa to už neplatí.
V čom sa to zmenilo?
Centrálne banky najväčších ekonomík sveta boli ešte pred dvadsiatimi rokmi viazané jediným cieľom. Cenovou stabilitou. Pozrite sa, ako veľmi sa to zmenilo. Teraz majú kľúčové centrálne banky, ako je napríklad americký FED, ešte ďalšie ciele. Podporu čo najvyššieho hospodárskeho rastu alebo zamestnanosti. Cenová stabilita sa zmenila na veľmi uvoľnenú menovú politiku, keď sa držia nízke úroky preto, aby sa držal ekonomický rast. Bubliny sa nafukujú. Centrálne banky nefúkajú proti vetru a nepokúšajú sa tie bubliny prepichovať. Fúkajú po vetre a rovnako ako vlády so schodkovými rozpočtami prispievajú k nafukovaniu tých bublín. Cien nehnuteľností a ďalších aktív. Centrálne banky typu FED sa tiež snažia starať o to, aby sa nezvyšovala príjmová a majetková nerovnosť. V Amerike sa hovorí o inkluzívnom trhu práce, o ktorý by sa mal FED starať. A teraz sa k tomu ešte pridala klimatická regulácia. Stávajú sa regulátormi všetkých tých zelených dlhopisov a tak ďalej.
Tým centrálne banky stratili schopnosť krotiť infláciu?
Po veľkej stagflácii 70. rokov sme začali cestu k stabilite tým, že centrálne banky mali jeden jediný cieľ, už som o ňom hovoril, mám na mysli cenovú stabilitu. Teraz tých cieľov máme šesť alebo sedem. Niektoré z nich sa navzájom vylučujú. Napríklad zelená regulácia so stabilnými cenami a nízkou infláciou. Zmenili sa aj nástroje, ktorými môžu centrálne banky zasahovať. Ešte pred veľkou finančnou krízou roku 2008 pracovali centrálne banky s úrokovými sadzbami. Vo finančnej kríze sa vytvorili pojmy, ktoré do tej doby vôbec neboli v učebniciach makroekonómie. Politika nulových úrokových sadzieb. Alebo dokonca záporných úrokových sadzieb. Kvantitatívne uvoľňovanie. Úverové uvoľňovanie. Počas covidovej krízy sa šlo ešte ďalej.
V čom?
Nielenže sa znovu rozbehli všetky tie neštandardné nástroje ako kvantitatívne uvoľňovanie menovej politiky. Ľudia teraz hovoria o rozhadzovaní peňazí z helikoptér.
Hovoríte o stagflačnej dlhovej kríze. Už ju zažívame?
Sme na ceste do nej. Tá uvoľnená menová a rozpočtová politika v kombinácii s pretrhnutými globálnymi obchodnými väzbami nemôže viesť k ničomu inému. Do ekonomík sa počas covidových pomocí v strachu z krízy nalialo množstvo peňazí. A do toho sa pridala tá kríza pretrhnutých obchodných väzieb. To nebudú krátkodobé trendy. Kombinujú sa tu nebezpečné vplyvy stagflácie 70. rokov s obrovskými dlhmi, ktoré sa vyhrotili po veľkej finančnej kríze roku 2008.
Prečo to neskončí tým, že sa po covide a ukončení všetkých tých štátnych pomocí ekonomika znovu rozbehne?
Dochádza k pretrhnutiu globalizácie. Veľa ľudí nielen v Spojených štátoch, ale aj v Európe sa proti nej začalo vymedzovať. Volia politické strany, ktoré sľubujú ochranárstvo. Tlak proti nerovnosti, ktorý silnie vo všetkých západných krajinách, so sebou prináša uzatváranie sa pred globalizáciou. Volanie po lokalizácii a ochrane. Každý chce chrániť svoje firmy a zamestnancov pred zahraničnou konkurenciou. Dochádza k balkanizácii globálnych obchodných reťazcov [pojmom balkanizácia sa v ekonómii používa na označovanie rozpadu, pozn. red.]. Silnie tlak, aby sa už výroba z Ameriky a Európy nepresúvala do Číny a ďalších ázijských krajín. K tomu sa pridávajú zhoršujúce sa obchodné väzby a odpájanie USA od Číny. Čiastočne sa to prejavuje a bude prejavovať aj v Európe. K stagflácii prispieva aj boj proti klimatickej zmene. Za pandémie covidu sa mnoho krajín pri prerušenom obchode začalo spoliehať na svoju vlastnú sebestačnosť. To všetko sú kamienky stagflačnej mozaiky.
Čo s tým môže robiť zodpovedná vláda?
Tie trendy sú, bohužiaľ, globálne. A na menšie krajiny budú doliehať bez ohľadu na to, čo budú ich vlády a centrálne banky robiť. Tie môžu tieto vplyvy rozumnou politikou len zmierňovať. Nezvyšovať štátne dlhy. Nepokračovať v rozvoľnenej menovej politike. Snažiť sa udržať čo najvoľnejší obchod a čo najmenej regulácií v ekonomike.
Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.