Som už starý Riman, návštevy ma ale stále tešia, povedal v poslednom rozhovore pre Štandard kardinál Tomko

Dobré ohlasy boli aj medzi ľuďmi a kňazmi, čo je inak ťažké, treba im povedať: pozrite sa, to je ohromné, lebo my kňazi nechceme toho veľa povedať, iba ak niečo osobné (úsmev). Mňa osobne veľmi potešilo, keď som počul, ako sa celá návšteva páčila Svätému Otcovi, keď ju uprostred mnohých ľudí ocenil. Hoci aj predtým sa veľmi pekne vyjadroval o Slovensku, treba vnímať aj to, prečo si vybral práve Slovensko.

Keď spomínate osobné dojmy, boli ste s pápežom Františkom aj po návšteve, hodnotili ste túto cestu?

Nie, ja nemám zvláštne pracovné kontakty so Svätým Otcom, moja práca sa skončila dávno. Nejdem za ním s otázkou: Nože, Svätý Otče, povedzte mi o návšteve. Ak chceš, ty môžeš ísť za ním (kardinál ukazuje na moju osobu a usmieva sa). Ja som jednoducho penzista. Iste, do Baziliky svätého Petra sa snažím občas chodiť na slávnosť a robím to rád. Starý človek už čaká hore na svätého Petra, keď otvorí bránu a povie: Hej, tu máš ešte prácu, tak veru. Ja som už starý Riman.

Možno vekom, ale vašu silu a vitalitu vám aj mnohí mladší môžu v dobrom závidieť. Tento rozhovor vychádza na Božie narodenie, vy ste Riman, ako hovoríte, ako prežívate tohtoročné Vianoce?

Najlepšie je, keď sa človek môže vrátiť do svojich starých zvykov, spomienok a prežíva Vianoce v takom duchu, ako sme ich prežívali doma. Najkrajšie Vianoce sú pre mňa v diaľke, ktoré som mohol stráviť v rodine, s mojimi príbuznými. Myslím si, že takéto Vianoce sa zapísali do duše každému. Pravda, treba Vianoce aj prežiť a musíme sa do nich vžiť.

Prezraďte, ako sa do nich vžívate vy?

Tak ako každý kňaz podľa vlastného vedomia a svedomia sa snažím pripomenúť si historickú skutočnosť, aby Ježiš nebol bájka, ale skutočná osoba, ktorá pokračuje i v našom živote. Žije s nami a pre nás a my sa máme pripravovať, aby sme mohli žiť s ním. Veľký dojem v mojej duši zanechala aj návšteva Svätej zeme a miest, kde Ježiš žil, a uvedomoval som si a predstavoval, aké to vtedy asi bolo, to je dôležité pre každého z nás.

Do ktorého chrámu chodíte cez sviatky v Ríme?

Na veľké sviatky podľa možnosti chodievam do Baziliky svätého Petra. Do Slovenského ústavu svätých Cyrila a Metoda (súčasný názov je Pápežske slovenské kolégium svätých Cyrila a Metoda) zvykneme ísť tiež.

Za komunizmu kňazi nemohli cestovať na Slovensko a vianočné stretnutie v ústave bolo preto veľmi pekné.

Na tomto mieste vstúpi do rozhovoru rehoľná sestra Júlia, ktorá sa s ďalšou spolusestrou stará o kardinálovu domácnosť: Viete, teraz mnohí odchádzajú pred sviatkami domov, a preto je to teraz skôr osobná návšteva, žiaľ, nie je ani veľa pozvaní pre mimoriadnu situáciu.

A aké je vaše vianočné menu, držíte sa stále slovenských tradícií? Mávate kapra?

"Kapustnica s hubami, zemiakový šalát, ryba, makovník, orechovník," povie na úvod sestra Júlia a kardinál pokračuje:

My sme si nezvykli na kapra ani doma a ja som mimo Slovenska už dlhé roky. Žijeme tu svojský, slovenský život a akoby kláštorný, nie je to ale ako na púšti. Možno je v niečom aj krajší ako v niektorých rodinách, lebo ak sú rozbehané a zídu sa raz do roka a možno ani to nie, my to máme veselšie.

Rozdelené rodiny je smutná črta tejto doby. Aj ja budem tento rok ďaleko od rodiny. Čo chcete takým rodinám odkázať?

Aby sa snažili Vianoce prežiť ako skutočnosť, ktorá sa má žiť. Je to udalosť, ktorá sa stala. Kristus Pán prišiel na svet, Boží syn sa stal človekom, tieto udalosti sa musia prežiť aj osobne v pobožnostiach, kde si osviežime prítomnosť, že Ježiš Kristus je medzi nami, nielen pred 2 000 rokmi, ale aj teraz a tu v našom živote. On je tu s nami a my s ním môžeme byť. Počas Vianoc sú si členovia rodín bližšie, aké by to bolo pekné, keby sa Vianoce takto mohli prežiť každý deň, aby sme boli milí, blízki, pozorní, tolerantní. Na Vianoce nás k tomu všetko vedie, celá nálada je zvláštna, slávnostná, mimoriadna. Je požehnaním, že my ich môžeme prežiť tu v Ríme a v našej dobrej úzkej spoločnosti.

Mnoho ľudí bude cez vianočné sviatky myslieť a modliť sa za pápeža, niektorí aj za jeho predchodcu emeritného Benedikta XVI. Kedy ste boli naposledy s ním, stretnete sa ešte občas?

Už dávno sme sa nestretli. Mám naňho dobré spomienky, koľké roky sme obaja pracovali v Kongregácii pre náuku viery, kde sa stal prefektom, a ja som prešiel do Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kde som sa ja stal prefektom.

Sedíme teraz vo vašej pracovni, obkolesený knihami. Stále ste aktívny, prezraďte, čo teraz čítate?

Čítam teraz knihu, ktorú napísal Jozef Rydlo, jej názov je Kresťanská filozofia dejín. (Kardinál otvorí knihu, ktorá vyšla tento rok a v ktorej sa píše aj o ňom. Začne v nej listovať a ukazovať fotografie). Pozri, tu sú aj fotografie, aj ja som na jednej, ani neviem, ako sa sem dostala. Bol to asi smelý fotograf, ako si ty (úsmev).

Pápež Benedikt, ktorý je od vás o 3-4 roky mladší, ešte stále niečo píše, najmä listy. Ako ste na tom vy, venujete sa ešte aj písaniu?

Som v tom trochu pesimista, keď ide o písanie pre iných. Napísať niečo je dosť ľahko, ale čo ja viem, či to niekto – a koľko z ľudí – potom aj číta (úsmev)? Mám svoje pochybnosti, či by to veľa ľudí čítalo.

Starší človek vidí mnohé veci inak, mnohým chýba obyčajné všedné potešenie. Povedzte, čím sa viete v bežný deň potešiť, čo vás dokáže potešiť?

Ani neviem, každý deň môže a nemusí byť zvláštne potešenie. Pre jednoduchý život starého penzistu je dôležité, ak sa mi podarí prežiť v zdraví. Pekné sú aj krátke prechádzky v dobrom čase po blízkych uliciach, udržujú ma vo fyzickej forme.

Stále vás navštevujú aj mnohí kňazi, Slováci azda aj pre radu, požehnanie, v Ríme sa o tom vie. Nepochybne chodia aj preto, že máte čo rozdávať...

Neviem, či mám čo dávať (úsmev), veď na rady majú kňazi svojich pastierov doma, ale ak prídu, tak prídu. Ak ich to teší a zaujíma, tak môžu, som tomu rád. Občas na jeseň sa stretávame v záhrade v ústave – pre mňa je to vždy ústav a ústav ostáva, to má svoju históriu.

Občas sa zastavia aj slovenskí študenti a kňazi, ktorí idú do a zo školy. Nedávno ma prišiel pozrieť arcibiskup Zvolenský a jeho sprievod, ktorých som potom stretol aj na prechádzke, potom veľvyslanec Lisánsky, rektor ústavu Zvara, sú to milé stretnutia.

"Niektorí kňazi prídu zo Slovenska len kvôli nemu. Keď sa pripravovala konferencia o Cyrilovi a Metodovi v Ríme v roku 2013, stretnutia boli častejšie," doplní kardinála sestra Júlia.

Rozhovor sa následne skončil. Dovolím si ešte doplniť, že prebiehal v priestrannej kardinálovej pracovni, kde sú okrem knižnice aj dary, ktoré získal v rôznych kútoch sveta, umelecké predmety, osobné vyznamenania a obrazy. Keď sme sa po rozhovore rozprávali a pýtal som sa na niektoré z nich, kardinál Tomko ochotne spomínal, ako a odkiaľ ich získal.

Kardinál si pred rozhovorom neželal, aby sme sa rozprávali o politike, Číne a niektorých ďalších témach. Vyšiel som mu, samozrejme, v ústrety, napokon, možno je to správne, aby sme cez Vianoce upriamili pozornosť niekde úplne inde. Na záver všetkým čitateľom Štandardu zaželal radostné a požehnané prežitie vianočných sviatkov.