Načo je vlastne zákon o digitálnych službách? Kto si žiadal jeho vznik?

Už keď som prišla do Komisie, v rokoch 2014 a 2015, volalo sa po tom, aby bol internet bezpečnejšie a slušnejšie miesto. To volanie prichádzalo len z niektorých strán a z niektorých štátov, hlavne z Nemecka, Rakúska, Francúzska. Keď sa povie regulácia digitálneho prostredia, tak sa vždy okamžite dostanete v zásade len na jednu z troch pozícií. Po prvé: vôbec na to nesiahať, akýkoľvek zásah sa rovná cenzúra. Druhý extrémny názor: musíme to celé zošnurovať, priestor vytvorený Facebookom a spol. v zásade znárodniť, zriadiť digitálnu políciu a kontrolovať internet úplne do detailov. Medzi nimi je názor, ktorý zastávam ja a ktorý, ako teraz ukázalo aj hlasovanie Európskeho parlamentu, je najrozšírenejší: nejakú reguláciu áno, ale slobodu slova v zásade zachovať.

Aké pravidlá pre mazanie stanovuje nový zákon DSA?

Princíp zákona je nasledujúci: určitý obsah zakazujú zákony všetkých členských štátov a tento nelegálny obsah nie je potrebné ďalej distribuovať cez širokú diaľnicu internetu, naopak, treba ho mazať. A zároveň autorov mazaného obsahu informovať, aby mali možnosť sa brániť. Všeobecne smernica DSA platformám ukladá povinnosť odstraňovať teroristické odkazy a teroristický obsah, detskú pornografiu, extrémistický obsah, ktorý vyvoláva nenávisť.

V zákone je aj linka spolupráce s orgánmi činnými v trestnom konaní – znova musím pripomenúť, že zákon sa týka iba zakázaného obsahu podľa trestného práva. Mne pri tvorbe digitálnej legislatívy vždy pomáha porovnanie s reálnym svetom. Máte súkromný dom, čo je napríklad Facebook, ktorý si v tom digitálnom svete vytvoril súkromný priestor. Ak si každý piatok do svojho súkromného domu pozývate na párty ľudí a každý piatok tam niekoho znásilnia, začne do domu chodiť polícia a vyšetrovať, kto by mohol byť tým násilníkom. Ale zároveň sa vás ako majiteľa začne pýtať, ako ste zaistil ochranu – bez toho, aby to z vás robilo páchateľa alebo spolupáchateľa.

Keď sa budem držať vášho prirovnania, neznamená celý ten pojem nenávistnej reči to, že polícia bude vyšetrovať nielen tie znásilnenia, ale o chvíľu aj tón, akým sa ľudia na party bavili?

To sa nesmie stať. My apelujeme na to, aby sa používalo už dnes platné právo. Vo všetkých členských štátoch máte nenávistnú reč nejako definovanú v trestnom zákonníku.

Nenávistná reč nie je trestnoprávny pojem, určite nie v tom modernom úze takzvanej hate speech.

V českom trestnom zákonníku sú nenávistné prejavy definované, je to paragraf 356. Ja sa striktne držím práva a chcem, aby to isté robili platformy. Aby poznali zákony, ktoré nenávistný prejav definujú. Aby poznali súdnu judikatúru. A aby vedeli pracovať s jazykom. Som zásadne proti, aby sa tu používala umelá inteligencia ako kombajn, ktorý pôjde po určitých slovách a všetko okolo nich bude hlava nehlava mazať. Chcem, aby platformy na tú prácu mali ľudí, čo poznajú jazyk a poznajú aj právo tej-ktorej krajiny. Aj v českej judikatúre by ste zrejme našli súdne nálezy, ktoré stanovujú, že ako slobodu slova musíme chrániť satiru, urážky, negatívny názor na konkrétnu osobu. To chcem, aby sa dodržiavalo aj na internete. Ale ani o krôčik ďalej.

Aké poistky pre slobodu slova sú v DSA? Pretože v mnohých krajinách na západ od českých hraníc už býva za nenávistný obsah označené všetko možné – že chcete ochranu hraníc alebo že nepoužijete správne zámeno pre transosobu.

Aspoň pokiaľ ide o moje dohody s platformami – a zatiaľ stále fungujeme podľa nich –, je úplne neprijateľné, aby sa s obsahom zaobchádzalo takto. Názorové veci sa na nete majú nechávať, pokiaľ to nie sú otvorené výzvy k násiliu. Tu bol aj môj zásadný vstup do diskusie. Som človek, ktorý cenzúru zažil. Som úplne zásadne proti cenzúre aj proti odporúčaniam používať nejaký jazyk. A musím povedať, že mám veľa vzrušených debát s kolegami, ktorí si myslia, že nápravou jazyka budú naprávať spoločnosť. Oproti tomu ja mám inštinkt človeka, ktorý polovicu života prežil v totalite.

Myslíte s kolegami v Európskej komisii?

Ani nie tak v nej, väčšinou to sú debaty s rôznymi think tankami, s občianskou spoločnosťou, s rôznymi volenými politikmi. Fakt si myslím, že Západ tým, že cenzúrou neprešiel, má väčšiu tendenciu určovať, čo je správna reč a čo by sa mohlo zakazovať.

Opravte ma, ak sa mýlim, ale nemali v pôvodnom návrhu DSA platformy povinnosť mazať okrem nezákonného aj takzvaný škodlivý prejav? Platný návrh im výmaz škodlivého obsahu dáva len na uváženie. Takže ste návrh trochu zmiernili?

V časti návrhu, ktorý sa týka odstraňovania, operujeme len s nelegálnym obsahom. Boli to moje tvrdé zásahy, aby sme to, keď už do kameňa tesáme legislatívu, postavili na právnej tradícii a kultúre v Európe. A tá stojí na slobode slova. Škodlivosť je taký abstraktný pojem, že jeho posudzovanie by sa nemalo nechávať iba na posúdenie platformám. Preto sme tiež z návrhu vyňali celú otázku dezinformácií a fake news. Vychádzame zo zásady, že dezinformácia právne vzaté nie je automaticky nelegálny obsah.

A keď vec uchopíme z druhého konca: Prečo ste platformám jednoducho výslovne nezakázali mazať obsah, ktorý nie je trestne sporný?

To je, samozrejme, zásadná otázka. Musím vám tu znova odpovedať právnicky. Ide o súkromný priestor, ktorý oni obhospodarujú. A ďalší príklad: Keď sa Mark Zuckerberg prebudí po strašnom sne o zelených veveričkách a vyhlási, že na Facebooku majú odteraz zákaz zelenej veveričky, že ich algoritmy majú zelené veveričky nemilosrdne vyhadzovať, tak on to dnes jednoducho urobiť môže. V návrhu zákona o digitálnych službách je preto aj pasáž, ktorou chceme byť schopní umožniť kontrolu toho, akým spôsobom oni moderujú obsah, ako ho potom rôzne zhadzujú dole, aby naň ľudí nedohliadli. Nejaký dozor tam jednoducho bude. Na druhej strane sa tu, márna sláva, bavíme o súkromnom priestore.

V každom členskom štáte EÚ má vzniknúť koordinátor digitálnych služieb. Kto ho bude menovať?

Bude na štátoch, aby si to určili.

Čo bude úlohou tohto koordinátora? Posudzovať sťažnosť používateľa, že ho zmazali neprávom?

Úlohou koordinátora je presadzovať zákon ako celok. A ten je oveľa širší ako len moderovanie obsahu. Áno, koordinátor skutočne môže ísť aj po mazaní obsahu, ktorý spadá pod ochranu slova. Mal by tiež ísť po algoritmoch, ktoré používateľa dostávajú do diskriminovaného postavenia. Algoritmy bývajú personalizované a určujú, čo čítame a vidíme. Personalizované ceny na digitálnom trhu – aj to sa deje. Zatiaľ sme nemali právomoc, aby sme sa im do toho mechanizmu pozreli. Od Facebooku aj ďalších celkom často počujeme, že oni sami nevedia, ako tie algoritmy fungujú. Tomu nikto z nás neverí, takže chceme mať možnosť ktorýkoľvek algoritmus auditovať. Koordinátori musia byť schopní pozrieť sa firmám do systému.

V zákone sa vyskytujú aj takzvaní dôveryhodní oznamovatelia, myslené škodlivého obsahu.

Hlavne si prosím nepredstavujte, že vznikne zoznam dôveryhodných – a zvyšok je nedôveryhodný. Termín má skôr naznačiť, že to nebudú anonymní sťažovatelia, ale ľudia alebo inštitúcie s nejakou históriou, o ktorých sa vie, že dokážu pracovať s faktami. Identifikovateľní ľudia, nie anonymovia. Bude to už na národných koordinátoroch, aby si overili, kto je dôveryhodný zdroj.

Česká Spoločnosť pre obranu slobody prejavu má obavu, že dôveryhodnými oznamovateľmi sa nakoniec zase stanú vybrané politické neziskovky. Mysleli ste pri písaní DSA na nebezpečenstvo, že by si tú normu uzurpoval jeden politický smer?

Poistky sú predovšetkým k dispozícii tým, ktorých sloboda slova sa má ochrániť, už som ich popísala. Zástupcovia Facebooku mi sami hovorili, že dosť často tí overovatelia, ktorí sa im hlásia, chcú naprávať niečie názory. My chceme overovať fakty, a to iba fakty, ktoré sú overiteľné. S odkazom na zdroje. Úloha pre politické neziskovky, ktoré vyjadrujú svoje názory a chcú ich presadiť ako jedinú, všeobecne uznávanú pravdu – to, samozrejme, nie je cesta, ktorou by sme chceli, aby táto legislatíva išla.

Spomenuli ste, že ste prežili polovicu života v cenzúre. Nemôže sa stať, že sa o desať, pätnásť rokov pozriete na to, čo teraz vzniká aj vaším pričinením, a zistíte, že sa z toho stal cenzúrny mechanizmus?

Isteže by som sa nerada o desať rokov obzrela a zistila, že som porodila monštrum. Keď si ale DSA prečítate, dáte mi za pravdu, že v ňom naozaj sú poistky, predovšetkým silná ochrana slobody slova používateľov. A verte tomu, že keby sme neprišli s týmto typom regulácie, tak v budúcnosti by prišiel niekto iný, kto by tie jemné nuansy, ako napríklad rozdiel medzi faktom a názorom, už toľko nemal na zreteli.

Čiže vy vlastne predchádzate najhoršiemu?

Na začiatku som spomenula dva okrajové názory. Jeden z nich chcel zriaďovať digitálnu políciu a čistiť. A to je pre mňa úplne neprijateľné.

Ešte jedna možná námietka: Nezaniká prijatím DSA členským štátom možnosť, aby si sociálne siete regulovali samy? V Česku podával pred troma rokmi jeden návrh zákona Václav Klaus mladší, v Poľsku medzitým prešiel zákon, ktorý dokonca zriadil špeciálny súd, ten môže napríklad Facebooku za neoprávnené mazanie vymerať pokutu.

My máme dlhodobo celkom jasno v tom, že digitálny priestor má regulovať Únia, že by sme mali mať spoločnú reguláciu, pretože chceme budovať spoločný digitálny trh, čomu všetky národné legislatívy v danej oblasti dosť bránia. Ak ale vlády alebo národné parlamenty zistia, že je nejaká legislatíva Únie slabá, nedostatočná, môžu, samozrejme, prijímať národné zákony. Avšak tie by nemali byť v rozpore s touto všeobecne prijatou reguláciou.

Rozumiem tomu správne, že národné štáty môžu odteraz pritvrdzovať, ale povoľovať už nie?

Viem, kam mierite. Vy sa vraciate k názoru pána Klausa, že by mal byť striktný zákaz mazať čokoľvek, čo nepredstavuje priamu výzvu k násiliu. No neviem, ako by sa to páčilo v Českej republike, takáto prísna regulácia. My sme sa držali dikcie zákona, nechceli sme vymýšľať bicykel. Cieľom je, aby sa cez digitálne služby nešíril ľahko zločin.

Iným variantom rovnakej otázky je, prečo ste v DSA dali prednosť princípu krajiny pôvodu pred princípom cieľovej krajiny. Teda napríklad pri Facebooku bude používateľ svoj spor riešiť v Írsku, a nie v Česku.

Ale to je úplne iná otázka. Tu ide o hlavný princíp jednotného trhu, ktorý je jedným z najväčších prínosov Únie najmä pre českú ekonomiku. Táto zásada zabezpečuje, že poskytovatelia online služieb podliehajú právu členského štátu, v ktorom sú zriadení, takže spoločnosti nemusia čeliť byrokratickým prekážkam zakaždým, keď pôsobia cezhranične. Hlavne pre menšie firmy by to mohol byť v digitálnej ekonomike zabijak. My tým princípom uľahčujeme život firmám. Ale, samozrejme, dbáme aj na to, aby sa cezhraničné záležitosti ponímali efektívne, preto DSA predvída, že ich možno prostredníctvom koordinátorov digitálnych služieb preniesť na európsku úroveň. Nebolo by v záujme spotrebiteľov, aby rovnaké právo platilo v rôznych členských štátoch odlišne. Myslím, že história ukáže, kto mal pravdu. Ja som na strane tých, ktorí hovoria: Niečo sme museli urobiť, ale pozor, zaobchádzame s niečím vzácnym.

Mám špekulatívnu otázku. Keby ste tou komisárkou neboli vy, ale niekto iný, mohol byť DSA prísnejší?

Nechcem zveličovať svoju rolu, ale môj hlas sa ozve vždy, keď niekto chce vykročiť smerom k zákazu či príkazu, ako sa máme vyjadrovať. Ja som sa veľmi ostro ozvala napríklad v reakcii na náš vnútorný dokument k jazyku, aký máme používať v súvislosti s Vianocami a s dámami a pánmi. Asi si v sebe tieto inštinkty z čias cenzúry nesiem. Používam ich veľmi často.

Mne teda pripadá, že sa aj napriek tým inštinktom nakoniec vždy zveziete s tým, čo chcú. Žiadny DSA nemusel byť – alebo ste v ňom mohli platformám zakázať mazanie.

Bez DSA by však zároveň neboli jasné pravidlá pre lepšiu ochranu ľudí a ich práv, bez DSA by neboli jasné pravidlá pre transparentnosť. V tomto ohľade budú mať online platformy jednoznačné povinnosti. Inak ja som jeden z 27 členov Komisie, ale mala som veľký priestor si k tomu povedať svoje. Verte tomu, že pokiaľ DSA neobsahuje žiadny konkrétny mechanizmus proti dezinformáciám, môžem to právom považovať za svoj úspech. A som za to kritizovaná mnohými, ktorí sa sťažujú, že nebojujeme dostatočne proti dezinformáciám.

Postúpil by som k megatéme, ktorou je Green New Deal. Načo vlastne Green New Deal a balíček Fit for 55 sú?

Musíme reagovať na vedcami tisíckrát preukázanú klimatickú zmenu, ktorú do značnej miery svojím konaním spôsobuje človek. A pokiaľ celosvetovo nezmeníme svoje správanie, budeme mať my a ďalšie generácie veľký problém s otepľovaním planéty.

Ste o téze antropogénneho otepľovania osobne presvedčená?

Áno, verím tomu. Nechcem, aby ma moje vnúčatá preklínali, že sme nemali dosť guráže. Viete, politika, ktorú robíme, aby sme boli bezprostredne zvolení, by bola jednoduchšia. Ale my sme sa ocitli v situácii, keď musíme robiť rozhodnutia aj za budúcnosť a za širší priestor, než ktorý máme v Európe pod nohami.

Mohli ste k téme ako neprislúchajúca komisárka návrhy ovplyvniť? V portáli Politico písali, že Timmermansov balíček sa upiekol vo vedení Európskej komisie a veľká väčšina komisárov sa s ním zoznámila, až keď bol hotový.

Nepoužívala by som slovo upiekol, ale isteže návrhy vytvorili odborné pracoviská, ktoré má v kompetencii Frans Timmermans. A my, kto to v kompetencii nemáme, sme sa k nim, samozrejme, dostali až pred schválením. Boli okolo toho veľmi drsné diskusie, najmä okolo návrhov, ktoré by mali zaťažovať jednotlivých občanov a domácnosti. O tom sme sa dohadovali najviac a tam som priestor dostala.

V Komisii ste o Fit for 55 hlasovali?

Rozhodujeme konsenzom, kým nesúhlasia všetci. Časť z nás vyjadrovala už spomínané obavy, ktoré boli svojím spôsobom uspokojené tým, že sa vyčlenili veľké peniaze pre členské štáty. Aby kompenzovali tých, ktorí nespôsobujú klimatickú zmenu masívnym spôsobom, a pritom by za to celé mali platiť viac než je zdravé. Mňa tie kompenzácie dosť uspokojili.

Značná časť Timmermansových návrhov, zákazom spaľovacích motorov počnúc, bude zrejme strašne nepopulárna. Neznepokojuje vás niekedy, ako to poškodí popularitu európskej myšlienky?

Áno, Green Deal je nepopulárny. Robíme politiku, ktorá má priniesť niečo dobré budúcim generáciám. Pre tú súčasnú znamená obmedzenie. Iste to nie je vec, ktorá prinesie obľubu. Ale zatiaľ vidím, že výskum a priemysel sa k tomu stavajú čelom. Automobilový priemysel vykazuje menšie známky neistoty ako napríklad politici.

V návrhoch Komisie sa ocitajú ustanovenia, ktoré si ľudia môžu vyložiť ako výnimky pre superbohatých. V lete boli z dane na letecké palivo vyčlenené súkromné ​​tryskáče, teraz sa zase v návrhoch na dekarbonizáciu námornej dopravy urobila výnimka pre lode do určitej tonáže. Pod tú hranicu sa bohato zmestia rybárske lode a tesne sa pod ňu zmestia aj jachty.

Navrhované rozšírenie európskeho systému obchodovania s emisnými kvótami sa skutočne vzťahuje len na lode nad 5-tisíc ton. Viete, s každou legislatívou musíte nájsť správnu rovnováhu. Cieľom tejto hranice bolo minimalizovať administratívnu záťaž pre firmy, najmä pre malé a stredné podniky bez toho, aby bol ohrozený cieľ pokryť prevažnú časť emisií z tohto odvetvia. A nie sme jediní, kto takú hranicu používa. Podobnú používa Medzinárodná námorná organizácia pri zbere dát na spotrebu vykurovacieho oleja na lodiach.

Bez toho, aby som chcel zabiehať do podrobností, v konaniach s Poľskom pre jeho súdnu reformu pozorujeme revolučný zvrat. Bývalý predseda poľskej Občianskej platformy pred Donaldom Tuskom Jan Rokita napísal, že (citujem) Európska komisia sa k členskému štátu správa spôsobom, aký by si pred desiatimi rokmi nikto nevedel predstaviť. A že je to pokus uvaliť na zákonodarstvo jednej členskej krajiny politický dozor.

Komisia si robí svoju prácu, koná podľa dikcie zmlúv. V článku 2 Lisabonskej zmluvy máme zásadu právneho štátu. Úprimne povedané pred desiatimi rokmi si nikto nevedel predstaviť, že sa v nejakej krajine stane to, čo sa stalo v Poľsku. Že vláda vyvinie taký politický tlak, keď už aj Európsky súdny dvor hovorí o tom, že niektoré inštitúcie v poľskej justícii nie sú nezávislé. Pred desiatimi rokmi sme si toto nevedeli predstaviť a Komisia konať nemusela. Dnes mnohí kritizujú, že robíme málo, že by sme mali byť razantnejší.

Napríklad v Nemecku, ktoré je v prevýchove Poľska a Maďarska dôležitý element, sa všetky spolkové súdy – nielen Ústavný súd – obsadzujú čisto politicky. Takže sa Komisia môže zaoberať aj Nemeckom. Podobne ponúka príležitosť k vašim intervenciám Španielsko.

Preto tiež robíme tie mapovania, ktoré nemajú vymáhací charakter. Napríklad v Španielsku som viedla veľmi zaujímavé diskusie o zostavení a úlohe Národnej justičnej rady. Ale viete, musíme prihliadať na to, čo nám Európsky súdny dvor jasne povedal v jednom zo svojich rozhodnutí: Dôvody na obavy a akciu zo strany Únie sú vtedy, keď politici osedlajú viac článkov v justičnom systéme. Alebo keď po voľbách víťaz berie všetko. A to podľa môjho názoru nastalo v Poľsku. Verte tomu, že mnohé členské štáty veľmi silno tlačia na Komisiu: Robte viac. Začnite viac riadenia. Hovoria, že sú z toho nervózni.

Kto je z Poľska a Maďarska nervózny?

Povedzme, že mainstreamové politické sily na západ od našich hraníc. Keď prídem na akúkoľvek univerzitu, aj vo východnej Európe, tak sa ma mladí ľudia pýtajú, ako zaručíme, že okolo toho okrúhleho stola v Európe nebudú sedieť diktátori alebo autokrati.

Keď ste boli vymenovaná druhýkrát za eurokomisárku, tentoraz pre európske hodnoty, zaregistroval som v českej politike obavy, či to nie je pokus veľkých vlád v Európe rozštiepiť Višegrad. Ako spoznáte, že ste sa nestali nástrojom mocenskej hry?

To by som musela byť naozaj veľmi paranoidná, aby som si toto myslela. Ja sa riadim zákonom. A ak niečo nechcem, tak je to to, aby sme mali v Európe, v akomkoľvek štáte, model štátostrany, ktorá bude mať moc nad justíciou a nad médiami. A tým pádom nad spoločnosťou, ktorá bude stáť nad zákonom. Tieto posuny v Poľsku a Maďarsku vidím. A zase, bohužiaľ, sa mi ozývajú inštinkty človeka, ktorý zažil systém, v ktorom štátostrana mala moc nad zákonom.

Zažili ste nielen komunizmus, ale boli ste tiež blízko Andrejovi Babišovi, keď nakupoval mediálne domy. A to si teda nepamätám, že by ste sa čo i len slovkom ozvali.

No, ja som sa ozvala (smiech), ale ešte pred tým, než sme sa dostali do vlády. My sme sa o tom s Andrejom Babišom bavili v čase, keď sme ako ANO mali tuším preferencie pol percenta. Babiš mi vtedy hovoril, že to je čisto biznisová záležitosť, bol o tom najskôr presvedčený. Dnes si myslím, že pri nákupe novín podcenil ten aspekt, ktorý bol potom právom kritizovaný. Že politik by nemal vlastniť médiá.

A keď sa dnes spätne pozriete na fungovanie u Andreja Babiša, bolo múdre sa s ním spájať? Nehodnotím teraz jeho politické smerovanie, ale bol to predsa len pokus zavádzať do republiky oligarchický model vládnutia.

Upresním časový rad. Nechala som sa od neho presvedčiť na začiatku roka 2013, v polovici roku 2014 som odišla do Bruselu. Vtedy som musela zmraziť angažmán v ANO. Andrej Babiš mi dal šancu a dôveru v roku 2012, keď sme spolu skoro celý rok hovorili o tom, či prijmem ponuku angažovať sa v tom hnutí. Dal mi ponuku v čase, keď som s odpustením a slovami klasika „ryla držkou v zemi“. Po trestnom stíhaní som mala obrovské existenčné problémy. Vzala som si na seba záťaž denného štúdia práv. Mala som prakticky nulovú perspektívu. A som presvedčená, že to bol aj kľúčový dôvod, prečo mi on hodil laso a prečo mi dal svoju dôveru. Niekto mi hovoril, že Andrej Babiš bol pre mňa tou nosnou raketou, že ma vystrelil na obežnú dráhu, po ktorej odvtedy kolujem. Myslím, že pre mňa to bol šťastný okamih.

Ste v Bruseli od roku 2014. Ako tých osem rokov zmenilo váš pohľad na svet?

Zmenilo mi to od základov život, pretože práca je to náročná a okrem iného vás naučí železnej disciplíne. A tiež váženie slov, pretože keď dnes niečo neuvážene poviem, tak si to letí Európou a niekedy pristane aj vo Washingtone. Práca v Komisii mi dala obrovskú šancu a odborný rozhľad aj v mojej právnej kvalifikácii. Pri príchode do Bruselu som bola čerstvá právnička, končila som v roku 2012. A, samozrejme, aj možnosť vidieť Európu v drobnohľade dáva inú perspektívu, než akú má niekto, kto celý život žil v Česku. Čo ale neznamená, že by som českú perspektívu zabudla. Som chodiacim dôkazom toho, že keď sa ocitnete v zahraničí, ste často väčší patriot ako doma. Ľudia mi občas píšu, že som zradca, čo ma mrzí, pretože to nie je pravda.

Věra Jourová (57)

Narodila sa v Třebíči, kam sa po promócii na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (teória kultúry) vrátila pracovať do mestských organizácií, predovšetkým ako tajomníčka mestského úradu. Od roku 2000 pôsobila v konzultačnej firme, neskôr na Krajskom úrade Kraja Vysočina. Pokračovala ako námestníčka ministra pre miestny rozvoj Jiřího Paroubka. Na jeseň 2006 strávila viac ako mesiac vo vyšetrovacej väzbe pre podozrenie z korupcie, neskôr ju súdy oslobodili a odškodnili. V rokoch 2003 až 2006 bola v ČSSD, od roku 2013 je v ANO. Krátko ministerka pre miestny rozvoj vo vláde Bohuslava Sobotku, od roku 2014 európska komisárka, najprv pre spravodlivosť a ochranu spotrebiteľov, aktuálne pre európske hodnoty. Má dve deti.

Text vyšiel na portáli Echo. Vychádza so súhlasom redakcie.