Prípad Čarnogurský. V marci 2017 zverejnil Ján Čarnogurský na portáli Postoj nakrátko blog, v ktorom sa podobne prihlásil ku Mariánovi Kotlebovi. Situácia bola podobná ako dnes, v tlači sa začali objavovať správy, že Američania chcú zriadiť na Slovensku vojenské základne. Nemalo by sa tak stať, varoval Čarnogurský. Na ústupčivej slovenskej politickej scéne mal ostať jediným politikom schopným čeliť takémuto nebezpečenstvu práve Kotleba. Organizácia Slovenskí branci, čo cvičia so zbraňami v lesoch, sa mali stať podľa Čarnogurského silou, ktorá spolu s Rusmi vyženie zo Slovenska okupantov.
Čarnogurský – nebojácny, rozhľadený človek prenasledovaný pred rokom 1989 komunistickým režimom a nesporne jeden z významnejších politikov po páde režimu, ktorému treba ako prvému uznať realistickú snahu o emancipovanie Slovenska – urobil takýto obrat. Tiež sa nechal pre svoje názory vytlačiť na okraj.
Uňho, na rozdiel od Lacka, badať druhú líniu, ktorá podčiarkuje vznešenosť sledovaného cieľa – všetci oponenti cieľa sú v konkrétnom boji spojencami. Čarnogurského, predstaviteľa Slovensko-ruskej spoločnosti, vidíme v novembri 2020 v Bratislave vystupovať na protivládnom mítingu v spoločnosti kotlebovcov a komunistov. Liberálne noviny si zavoľkali – budem parafrázovať – na tribúne videli spolu komunistov a fašistov, extrémistov každého druhu. A Čarnogurského v jednom šíku s nimi.
Posledný príklad je z predvčerajška. Čarnoguský reční u susedov na Jihlave. Na podujatí českej komunistickej strany hovorí o nedávno podpísanej obrannej dohode medzi Spojenými štátmi a Slovenskom, ktorá smeruje na ratifikovanie do Národnej rady SR. Je striktne proti nej, Slovensko vraj skolonizuje. Nebezpečenstvo je také veľké, že medzi potenciálnymi spojencami si nemožno preberať, dobrý je proti silným protivníkom každý, i komunisti.
Medviedia služba histórii
Toto všetko sa deje na Slovensku, kde máme zákony umožňujúce stíhať za presadzovanie extrémistických názorov. Dokonca máme osobitný zákon, ktorý označuje komunistický režim ako zločinný.
Čarnogurský ide ďalej ako Lacko, popri fašizoidných politikoch podporuje komunistických. Tým robí medvediu službu vnímaniu našej histórie hneď dva razy. Jeho slovo má veľkú váhu, veď nie je hocikým, bol tvárou nebojácneho vzdoru proti predchádzajúcemu režimu, politikom a štátnikom po roku 1989.
Vážim si, čo vykonali Lacko a Čarnogurský do svojich zlomových rokov, kým v záujme sledovania vlastného cieľa neodolali pribrať si spojencov v duchu hesla Nepriateľ mojich nepriateľov je môj priateľ. Teraz som smutný a dumám nad tým, ako sa Slovensko prelúska svojou pohnutou minulosťou, kedy ju konečne strávi.
Opäť sa to o roky odďaľuje, lebo kľúčové postavy zlyhali. Nie prvý raz v našich dejinách.
