Hovoríme spolu v pondelok večer. Aké je po piatich dňoch vojny vaše hodnotenie doterajšieho vývoja?

Je to súboj Dávida s Goliášom. Ale keď Dávid bráni svoju slobodu a robí to naplno a zo srdca, tak môže dokázať veľa. Nebolo by to po prvýkrát. Je evidentné, že sa Putin prepočítal, keď si myslel, že Ukrajinu prehltne ako malinu. Vojenskí stratégovia sa dosť zhodujú v názore, že podcenil odpor a že mu pýcha zatemnila mozog. Prvý deň po invázii sa aj z máp, ktoré sa objavovali, automaticky počítalo s tým, že dobytie či obkľúčenie Kyjeva a Charkova je otázkou pár hodín. Odvtedy do dneška uplynulo päť dní. Samozrejme, to neznamená, že Rusko nemôže nasadiť oveľa silnejšie vojenské prostriedky. Avšak to by znamenalo obrovské obete na civilnom obyvateľstve, vojnu v mestách a z Putinovho pohľadu definitívnu stratu Ukrajiny na stáročia dopredu. Môže získať územie, ale totálne stratí všetko ostatné.

A teraz ešte má na Ukrajine nejakú priazeň, o ktorej môže uvažovať?

Vo východnej Ukrajine, minimálne na území separatistických republík, asi áno. Pokiaľ ide o celú východnú polovicu krajiny, tam má Rusko menej priazne ako pred siedmimi, nieto ešte desiatimi rokmi. Ale stále tu žijú etnickí Rusi, faktor, s ktorým by Putin mohol pracovať. Ale nie, pokiaľ sa toho územia zmocní absolútne neľudsky brutálnym spôsobom.

Tento týždeň boli na Rusko uvalené veľké sankcie. Myslíte si, že sa hrá na to, že Putina v Rusku niekto zvrhne?

Cieľom je Rusko pri jeho útoku na Ukrajinu oslabiť, zadržať. Pokiaľ spojenci v NATO otvorene deklarovali, že do priameho stretu s ruskou armádou s jadrovými zbraňami nejdú, tak sú sankcie jediná účinná možnosť, ktorú možno proti Rusku použiť. Nesmie ale slúžiť – ako to bolo doteraz – iba ako mravné alibi Západu, ktorým sa Kremeľ vysmieva. Naopak, musí viesť k totálnej izolácii krajiny a následným ekonomickým problémom, ktoré napríklad povedú aj k pádu režimu, ale o to teraz nejde. Teraz ide o to pomôcť Ukrajine, aby ubránila svoju slobodu a vlastnú krajinu, nie organizovať nejakú regime change [v uplynulých rokoch Američanmi používaný termín pre zmenu režimu v im nepriateľských alebo inak nevyhovujúcich krajinách, pozn. red.].

Ako veľmi ruský útok zmení Európu?

Tento nevyprovokovaný vojenský útok totálne zmení svet, ako sme ho v Európe tridsať rokov zažívali. Niekto môže tvrdiť, že rozširovaním NATO dochádzalo k akémusi geopolitickému preťahovaniu, ale dochádzalo k nemu tak, že krajiny bývalého východného bloku mali svoje legitímne ašpirácie a bezpečnostné záujmy opreté o skúsenosti z minulosti. V Európe sme žili v poriadku, ktorý bol popretím jaltského princípu, že sa veľmoci niekde stretnú a rozdelia si Európu – o nás bez nás – na sféry vplyvu. Keď sme my rokovali o vstupe do NATO, na našej strane neboli pravidlá reálpolitiky, kto má akú váhu, bohatstvo, veľkosť armády. Bol to nakoniec morálny princíp sebaurčenia. Keď už nám dochádzali argumenty, prečo sú napríklad Česko a Poľsko geopoliticky dôležité krajiny, tak sme nakoniec povedali: Predsa nechcete novú Jaltu. Proti tomuto sa vtedy nepolemizovalo. My sme tým oknom príležitosti prekĺzli a máme dnes bezpečnosť garantovanú aj medzinárodne. Ukrajina takúto výsadu nemá, pretože to nestihla. Ak vývoj nepovedie k totálnemu zrúteniu režimu v Rusku – no nepredpokladám, že by to bolo na programe dňa –, tak sa prebúdzame vo svete, ktorý bude viac mocensky reálpolitický, viac multipolárny. S tým, že línia dotyku bude ostrá. Žijeme vo svete, kde miznú nárazníkové zóny. Nebudú krajiny medzi. Bielorusko je už v područí Ruska. Naopak, Fínsko a Švédsko sú jednou nohou v NATO.

Dalo sa tej agresii zabrániť, napríklad tým, že by Ukrajina deklarovala neutralitu a stiahla prihlášku do NATO?

Ak raz historici povedú takú debatu, to je, samozrejme, iná vec. Možno áno. Nepochybujem, že raz sa tá debata podarí, rovnako ako sa dodnes diskutuje o tom, či bola prvá svetová vojna pochodom námesačníkov do katastrofy, ktorú šlo odvrátiť, alebo či bola vyústením nemeckého imperiálneho rozpínania. Už dlho sa vedie aj diskusia, či versaillský mier prispel k nemeckému revanšizmu a rozpútaniu druhej svetovej vojny. Ale to nijako nerehabilituje Hitlera. A teraz je to Putin, kto zmenil pravidlá. On prekročil rubikon. Teraz nie je čas na debatu historikov, teraz sa bojuje o ukrajinskú slobodu. A my ako menšia krajina, ktorá nikdy nebude hrať prím vo svete reálpolitiky, budeme vždy prosperovať v systéme založenom na hodnotách, princípoch a pravidlách, ktoré ostatní rešpektujú. Nepopierame predsa, čo dosiahli Wilson a Masaryk. Versaillský systém nám dal našu nezávislú existenciu. Pokiaľ princíp sebaurčenia ctíme my sami, nemôžeme ho upierať Ukrajine, ktorá sa ho teraz dovoláva tiež. Ak by tu bola nejaká dohoda mocností v zmysle, ktorý naznačujete, bude pre nás prijateľná jedine vtedy, keď to nebude bez tých, o ktorých ide, ale za ich aktívnej účasti a s ich súhlasom.

Nečudujem sa Ukrajincom, že Putinovi neveria. Kto si vypočuje jeho hodinový prejav, ktorý útoku predchádzal, nenájde tam ani štipku rešpektu. On neuznáva Ukrajinu ani ako štát, ani ako politický národ. Jeho urážky o príživníkoch v bankrote, o nacistoch, o lúpežníkoch a vrahoch, pre ktoré si prídeme, reči o kolónii Západu, bábkach, o genocíde, vyhrážky „blitzkriegem“ – to je jednoducho neuveriteľná znôška klamstiev a urážok. Taký slovník a myslenie nezakladajú nič, na čom by sa dala postaviť dohoda. Keď som prejav počúval v televízii, hovoril som si: Toto mení všetko. Bolo jasné, že sa rozhodol zaútočiť a Ukrajinu vziať.

Hovoríte: Čas na zápas o ukrajinskú slobodu. Nakoľko ho vedieme my?

My ho nevedieme, vedú ho Ukrajinci. Ale sú v práve a my im máme všestranne pomôcť. Od začiatku hlásam: Izolujme Rusko, úplne ho uzavrieme do sankcií a súčasne Ukrajincom dávajme zbrane. Mám radosť, že práve česká vláda spolu s Poľskom a pobaltskými štátmi, ktoré sú v prvej línii, na tú agresiu odpovedali ako prvé [Slovensko sa k tejto iniciatíve pripojilo tiež, pozn. red.].

Chcete Ukrajinu v NATO a v Európskej únii?

Myslím si, že keď Ukrajina v ozbrojenom zápase za vlastnú slobodu a sebaurčenie uspeje, tak sa k nej nesmieme otočiť chrbtom. Krajina, ktorá má vôľu brániť svoju slobodu, bude prínosom, nie záťažou. Keď si svoje právo uháji a budú členstvo chcieť, ja by som bol za. Ale teraz ide o niečo iné ako o inštitucionálne otázky. Teraz musíme Ukrajine v jej ťažkej skúške hlavne konkrétne pomáhať. Dodávkami zbraní, financií, energie a koniec koncov aj morálnej podpory.

Pomáhame Ukrajine tým, keď sa u nás na pokyn vlády zavrie niekoľko desiatok okrajových serverov?

Je vojna! Že by som tu teraz začal bojovať za slobodu Sputniku, to ani náhodou.

Nejde o Sputnik, ale o rôzne české servery.

Pre mňa platí, že sloboda slova je nedotknuteľná, nenájdete žiadny môj výrok z minulosti, že by sa niečo malo vypnúť. Ale teraz sa zmenila situácia. Rusko je s Ukrajinou vo vojne, rozpútalo ju Rusko. A my sa musíme správať rázne. Toho, kto je na strane agresora, jednoducho vypnúť. Mňa teraz bombardujú e-mailami ľudia zo Spoločnosti pre obranu slobody prejavu, ktorých si vážim a normálne s nimi súhlasím. Ale trochu mi pripadá, ako by žili na inej planéte.

Pokiaľ to nie sú servery platené z Ruska, dostávate sa na celkom tenký ľad.

Áno, ale na tom tenkom ľade sme preto, že je tu bezprecedentná, nevyprovokovaná vojenská agresia proti priateľskej krajine. My sme sa za tú krajinu postavili, a tak sa prijímajú výnimočné opatrenia. V dôsledku toho sa ľudia u nás budú musieť uskromniť. A v tejto súvislosti nemám žiadny problém, keď tu niekto vypne Sputnik alebo Aeronet. Šíria ruskú propagandu, takže brutálne vypnúť.

Poďme k českej armáde. Je čas dramaticky zvýšiť peniaze v rozpočte na armádu?

Jednoznačne a hneď. V programovom vyhlásení novej vlády máme záväzok dvoch percent HDP do štyroch rokov. Musíme ho splniť a výdavky znova zvýšiť ešte teraz. Nebude to málo, ide o rozdiel v desiatkach miliárd korún. Už nejde o zahraničné misie, ale o obranu štátu. Peniaze pôjdu do ťažkej brigády, nákupu bojových vozidiel pechoty a protivzdušnej obrany.

A čo urobí vojna na Ukrajine s úniovým Green New Dealom?

Dúfam, že dôjde k jeho zásadnému prehodnoteniu. Budeme sa musieť zaobísť bez ruského plynu, ktorý podľa nemeckých predstáv mal byť prechodovým nástrojom k ceste do bezuhlíkového sveta. Jasné, že budeme zháňať náhradu v skvapalnenom plyne z Ameriky či z Kataru. Ale predstavoval by som si teraz oveľa väčšiu mieru realizmu. Využime zásoby uhlia, ak to bude potrebné. Urýchlime výstavbu jadra. Ak rozvoj fotovoltiky nezbedačí našich ľudí, nie je to nič proti ničomu. Keď budú mať spotrebitelia autonómne zdroje, posilní to našu bezpečnosť. V prípade vojny nie je také ľahké vyradiť ich z hry tak ako jednu dve elektrárne. Skrátka musíme energetiku chápať predovšetkým ako bezpečnostnú otázku a až potom z hľadiska ekológie.

Ako by sa mal Green New Deal konkrétne prehodnotiť, vzdať sa méty bezuhlíkovej ekonomiky v roku 2050 alebo nejakých čiastkových cieľov na ceste?

V súčasnosti je dôležité hodiť za hlavu krátkodobé záväzky, ciele pre rok 2030. Teraz bude ešte väčší tlak na infláciu a zdražovanie. Nesmieme zbedačovať ľudí. Navyše dekarbonizácia funguje iba globálne a my pre ňu nemáme partnerov. Putin nás považuje za ríšu zla, spolupracovať sa s ním nedá. S Čínou a Indiou to bude tiež ťažké. Musíme preto konať viac lokálne. Čo bude v roku 2050, ak stúpne hladina oceánu o jeden alebo dva centimetre, je v tejto chvíli úplne podružné. Teraz je dôležité prežiť budúce tri roky, prežiť najbližších niekoľko zím. Musíme zásadne prehodnotiť obchod s emisnými kvótami, ktorý vedie k obrovskému zdražovaniu, uvoľniť ho. Predstava, že budeme ako maják svietiť príkladom celému svetu a oni sa nám budú vysmievať, prípadne na nás ešte útočiť tanky, nie je realistický pohľad na svet.

Je reálne čakať zmenu od politickej triedy, ktorá do boja za bezuhlíkový svet má takto politicky zainvestované?

Tak sme to počuli od podpredsedu Európskej komisie Fransa Timmermansa. Zvrátený argument, že Putin zaútočil na Ukrajinu, aby odvrátil pozornosť od klimatickej krízy. Príklad, ako mu zelená ideológia úplne zatemnila mozog. Putin vtrhol na Ukrajinu, aby jej ukradol územie a zväčšil ruské impérium. Green Deal bolo to posledné, na čo myslel. Ale áno, je to ideológia, za ktorú bojovala plejáda politikov z mainstreamu niekoľko rokov. Budú mať tendenciu veľa z toho, čo presadzovali, brániť. Samozrejme, že nevystúpia hneď s priznaním: Pomýlili sme sa, urobili sme zásadnú chybu. Ale ak to v Európe nedokážeme, tak je s nami amen.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.