Ak Harrisová usúdila, že treba hovoriť takto, mnoho iných činiteľov zvolilo trochu iný prístup. Zabaliť informácie do rozprávkového balenia pre dospelých. Bol to prístup, ktorý s pozoruhodnou otvorenosťou popísal bývalý šéf britskej rozviedky. Uviedol, že národnobezpečnostné zložky prezentujú správy, ktoré nie sú tak celkom a doslovne pravda. Že vychádzajú z dlhodobých analýz rozviedok, pomocou ktorých vytvoria príbeh o konkrétnych krokoch konkrétnych osôb, ktorý sa nikdy nestal. Napríklad že Rusi sa chystajú vykonať puč na Ukrajine a už vedia, ktorým politikom prezidenta Zelenského nahradí. Z rovnakého súdka bolo aj americké tvrdenie, že k ruskej invázii dôjde 16. februára.
Dramatizácia situácie a postmoderná lož
Ako si to predstaviť? Spomínané strany chcú formovať vnímanie verejnosti. Zároveň sú presvedčené, že jazyku spravodajskej analýzy, ktorý porovnáva mieru dôvery v rôzne možné predpovede, by laická verejnosť neporozumela. A tak si jednoducho vymyslia príbeh, ktorý by sa mohol stať. Keď sú tam aj konkrétne mená, tak to asi bude pravda, nie? V skutočnosti je to niečo podobné, ako keď dostanete reklamné oznámenie, že ste vyhrali nejakú cenu a máte sa o ňu prihlásiť. Keď to majú zadávatelia obhájiť, hovoria napríklad, že to je dramatizácia situácie, ktorá by sa mohla stať.
Je to, samozrejme, tiež lož. A to veľmi postmoderná lož, príznačná pre „postpravdivú dobu“.
Problém znásobilo aj to, že nebol veľmi jasný ani zmysel tej prípravy publika. Novinári sú pod stálym tlakom hľadať, neopakovať niektoré stále rovnaké slová a hľadať synonymá. Nechcete v jednom kuse písať, že niekto niečo „povedal“. Ani že „uviedol“ alebo „vyhlásil“, aj tieto slová bude váš čitateľ čítať ten deň mnohokrát. A tak sa v týždňoch predchádzajúcich ruskej invázii často uvádzalo, že ten či onen nemenovaný alebo menovaný činiteľ „varoval“, že ruský útok je blízko.
Nielen analytici, ale aj politici. To je však problém. Koho presne varuje rozviedčik? Svojho šéfa? A koho presne varuje napríklad prezident? Novinára? Svojich politických kolegov? Verejnosť? Čo má robiť s jeho varovaním? Ako by zabúdal, že on je činiteľ výkonnej moci, a nie šéf Kasandra krajiny, že on má na základe tých informácií niečo robiť. A to vtedy politici prevažne nerobili. Dnes už uznávajú, že mali robiť, ale nerobili.
Ako to vyjadril Bruno Maçães: „Ak tomu rozumiem, americká stratégia je verejne predvídať. Nikto ich potom nemôže obviniť z toho, že nepredvídali. Samotné médiá sa zaoberajú predikovaním, takže to vnímajú ako hlavný štandard úspechu.“
Zdôrazňovať vlastné úspechy a barbarstvo nepriateľa
To večné predikovanie bolo pre niektorých z nás iritujúce. Človek mal tendenciu ich – na rozdiel od viacerých informácií svedčiacich o tom, že Rusko si vytvára pozíciu k možnému úderu na Ukrajinu – podceňovať. Jedno sú prevažne materiálne fakty, druhé sú na psychológii založené špekulácie ľudí, ktorí sa mýlili mnohokrát a zase súťažia o to, kto sa trafí.
Takže treba uznať, že skutočná invázia sa časovo nezačala až tak ďaleko od predikovaného 16. februára. A hlavne, vedúci politici západného sveta už prestali pôsobiť v odbore predikcií, ale skutočne konajú. Súčasný informačný priestor je úplne iný.
Je to priestor vojnový a je dokladom toho, aké dlhé obdobie mieru sme si užívali, že sme pozabudli, že vo vojne sa klame. To je úplne základný fakt. Nejde len o konkrétne klamstvá typu zodpovednosti za katynský masaker. V druhej svetovej vojne aj demokratické západné krajiny cenzurovali médiá a produkovali propagandu. Krajiny normálne mávali ministerstvá propagandy (a tiež ministerstvá vojny) a že už ich dnes nemávajú, neznamená, že sa neklame.
Zdôrazňovať vlastné úspechy, opisovať odhodlanie svojich vojakov, zamlčovať úspechy nepriateľa a zdôrazňovať jeho barbarstvo, to je normálne.
Takže napríklad keď ukrajinská vláda uvádza čísla o počte zneškodnených ruských zbraní a zabitých alebo zajatých ruských i vlastných vojakov, treba ich brať s rezervou a hľadať aj hodnotenie profesionálov, ktorí tomu rozumejú. Nie je na tom nič protiukrajinského.
Prvá vojna sociálnych sietí v Európe
Je to tiež prvá vojna v Európe v ére vysokorýchlostného internetu a sociálnych sietí. Valí sa na nás prúd informácií a obrazov, z ktorých sa môžeme dozvedieť viac – alebo môžu byť aj nepravdivé. Ukrajincom, ich vládnym aj mimovládnym kanálom, sa podarilo vytvoriť informačný tok, ktorý dáva dokopy určitý obraz vojny na Ukrajine.
Môžeme z neho usudzovať, že ukrajinská armáda kladie s ohľadom na možnosti a počty veľmi efektívny a odhodlaný odpor. Že rovnako odhodlaná je verejnosť. Že Rusko má veľmi slabú taktiku a že Rusi vo veľkej väčšine nechcú Ukrajincov zabíjať. A to bez ohľadu na to, či je ten-ktorý konkrétny videoklip pravdivý.
Vierohodnosť im dodáva štýl, pri ktorom si uvedomujeme, aký je nám dôverne známy – prostoreký, cynický a vždy pripravený na to, že nič nefunguje a všetko je lož, ale zároveň nad všetku pochybnosť jednotný v tom, že ruské vojská vo svojej krajine nechcú. Západní imidžmakeri by toto jednoducho nevedeli.
Príbeh Hadieho ostrova
Jedným zo záberov, ktorý sa stal virálny, bola nahrávka obrancov Hadieho ostrova, ktorý na výzvu ruského veliteľa, aby sa vzdali, ho poslali „na chuj“ („pre všetky prípady“, ako ukrajinskému veliteľovi odporučila jeho kolegyňa – týmito detailmi sa vyznačujú práve tie najvýrečnejšie videá). Dosah tejto nahrávky bol postavený aj na tom, že všetkých trinásť obrancov potom údajne zahynulo. Neskôr sa ukázalo, že zrejme nezahynuli, ale padli do zajatia. Každý môže veriť tomu, čomu chce, ale to, že to Ukrajinci v hmle vojny v tej chvíli jednoducho nevedeli, je rozhodne možné. Ale scéna aj tak zostáva veľmi silná.
Pri niektorých iných veľmi úspešných záberoch – napríklad pri tom, keď sa ukrajinský vodič zastaví pri stojacom ruskom obrnenom transportéri a pohovorí si s posádkou o tom, či nechcú odtiahnuť späť do Ruska – nevieme presne, kde a kedy sa odohral a kto ho natočil. Ale zodpovedá poznatkom, ktoré väčšinovo vychádzajú z iných zdrojov: Rusi majú zlú logistiku, veľa techniky opustili na ceste. A Ukrajincov zabíjať nechcú. Je to „pravdivá lož“? Možno sa to raz dozvieme.
Okrem toho sa objavuje mnoho nepravdivých informácií, siahajúcich napríklad od skutočných záznamov, ktoré sa ale odohrali inokedy a inde, než je prezentované, až po úplne vyfabrikované veci. Inak ako systematickým sledovaním sa v tom človek nemá šancu zorientovať.
Dezinformácia z vysokých štruktúr EÚ
Svoju úlohu zohráva aj to, že ruské oficiálne médiá sa, nech už z akýchkoľvek dôvodov, rozhodli celú akciu skôr upozaďovať. Áno, verejnosť sa dozvedela o „špeciálnej operácii“, ale nikto ich nezásobuje pravidelnými správami o úspechoch ruských vojsk ani ich nepripravuje na to, že dôsledky sankcií treba prijať ako nevyhnutnú obeť.
Dosť zanedbávajú aj informačný boj v neoficiálnej internetovej sfére. Niektoré ich pokusy pôsobia dosť zúfalo – napríklad mapka so zaznamenanými miestami údajného zostrelenia dronov tureckej výroby Bayraktar, ktoré má Ukrajina vo výzbroji. Bez uvedenia akéhokoľvek zdroja a podrobností. Pokúšali sa ju zdieľať prevažne len zúfalci.
Tak sa stalo, že jednu z najväčších dezinformácií v doterajšom priebehu konfliktu nerozšíril nikto iný ako vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú politiku Josep Borrell. Obeťou tejto dezinformácie sa stal aj autor tohto komentára. V nedeľu 27. februára, keď som písal text pre najnovšie vydanie Týždenníka Echo, Borrell oznámil, že Európska únia, respektíve vlády členských krajín, pracujú na tom, aby Ukrajine dodali stíhacie lietadlá. Poradca frakcie Renew Europe v Európskom parlamente Alexandre Krauss zverejnil na Twitteri konkrétne modely a počty strojov i to, z ktorých členských krajín prídu. „Budú lietať na ukrajinskej oblohe počas niekoľkých hodín,“ písal. To som v texte spomenul.
Odvtedy postupne predstavitelia všetkých uvedených vlád popreli, že sa niečo také uskutoční. Prekážky neboli len technické, ale aj diplomaticko-politické. Lietadlo musí na Ukrajinu doletieť – po cestách sa vozí zle – a akonáhle lietadlo, ktoré vzlietlo z krajiny NATO, vstúpi do ukrajinského vzdušného priestoru, sú to Rusi schopní považovať za vstup NATO do vojny so všetkými dôsledkami.
Borrell odvtedy nič nepovedal, nedeľná tlačovka, kde to oznámil, stále visí na internete. Poradca Krauss mlčky zmazal svoj tweet. Mal som to tušiť. Mašinéria Európskej únie, zdá sa, vstupuje na nové pole pôsobnosti s rovnakou kompetenciou ako pri nákupe ochranných pomôcok a vakcín na začiatku koronavírusovej pandémie. Tej partii nezodpovedných diletantov netreba veriť.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.