Vzájomne zaručená deštrukcia čínskymi očami

Zatiaľ. Ruská žiadosť o čínsku pomoc to môže zmeniť. Jej vypočutie by znamenalo poriadnu akceleráciu geopolitického vývoja. Razom by sme boli v tretej svetovej – zatiaľ skôr studenej – vojne, ani by sme nevedeli ako. Rusko by v nej malo o dosť iné postavenie ako v tej minulej. Mocnosť, ktorá po troch týždňoch konvenčnej vojny s menšou krajinou musí žiadať Čínu o vojenskú pomoc, rozhodne už nie je „silnejší pes“.

Tým nutne nemusí byť ani Západ. Keby to bolo jasné, tak by napríklad teraz India nezačala verejne uvažovať o tom, že začne účtovať dovoz ropy v čínskych jüanoch. Ale uvažovanie, ktoré na Západe doteraz prevládalo, je nahlodávané z mnohých miest. Nedá sa napríklad nevšimnúť si, že Poľsko a Maďarsko, dve krajiny, ktoré Brusel a liberálne kruhy hádžu do jedného vreca, stoja v ukrajinskej kríze na extrémne opačných póloch. Panujúce poňatie „právneho štátu“ a „ľudských práv“ pokrýva len malý výsek političnosti.

Systém vzájomne zaručeného zničenia

Jednou z disciplín, v ktorej teraz bude treba si opäť rozcvičiť mozog, je uvažovanie o metódach vojenského odstrašenia. A zisťujeme, že podobne ako v niektorých technologických odboroch, aj tu má Čína náskok.

Jedným z medzinárodne najúspešnejších čínskych literárnych diel poslednej doby je sci-fi trilógia spisovateľa Liou Cch‘-sina Problém troch telies, ktoré vyšli aj v češtine. Jednou z dôležitých tém v nej je aj logika odstrašenia. Teória vzájomne zaručenej deštrukcie (fanúšikom vojnovej histórie známej pod anglickou skratkou MAD – mutual assured destruction) je v nej aktualizovaná pre medziplanetárne podmienky.

Liou Cch‘-sin. Foto: Wikimedia

Vo svete tejto trilógie Zem vstúpi do kontaktu s civilizáciou na planéte Trisolaris. Rozprávač vysvetľuje, že vzťahy medzi civilizáciami vo vesmíre sú chmúrnejšie ako medzi veľmocami na Zemi – v zásade sa musia navzájom usilovať o zničenie. Či už má rozprávač v tomto pravdu, alebo nie, slnečná sústava, v ktorej Trisolaris obieha, je veľmi nestabilná. Trisolarčania majú teda silný motív sa Zeme, ako jedinej im známej obývateľnej planéty v dosahu, zmocniť. A majú na to dobré podmienky tým, že sú momentálne technologicky vyspelejší ako ľudská civilizácia. To, že spolu obe civilizácie komunikujú a všeličo o sebe vedia, na tom nič nemení.

Lenže Zemi sa podarilo prísť na spôsob, ako Trisolaris odstrašiť. Je to systém vzájomne zaručenej deštrukcie. Jeho technické detaily tu nebudeme rozvádzať, uspokojíme sa s tým, že tým kľúčovým nástrojom je odvysielanie správy do vesmíru, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou zaručí zničenie oboch civilizácií.

Zdanie môže klamať

Muž, ktorému Zem vďačí za vymyslenie tohto systému a jeho inštaláciu tak, že na to Trisolarčania včas neprišli, sa volá Luo Ťi. Nebol ale univerzálne obdivovanou osobnosťou. A často to vyzeralo, že robí všetko preto, aby ňou ani nebol. V rôznych častiach svojej kariéry bol považovaný „najprv za sentimentálneho plejboja a potom za nafúkaného kvázičarodejníka“.

Jednu etapu života strávil osamelým, spustnutým vegetovaním v zapadnutej kolónii. Turisti občas prichádzali do tejto kolónie, aby si prezreli jeho obydlie a z diaľky sa mu posmievali. Keď k nemu raz prenikla úradníčka miestnej správy, videla, že „to u neho doma vyzerá ako v brlohu narkomana. Podlaha bola posiata fľašami a ohorkami, na pohádzaných šatách bola vrstva popola. Nakoniec sa jej medzi odpadkami podarilo zazrieť Luo Ťiho. Bol schúlený v kúte… Najskôr si myslela, že spí, ale potom si všimla, že svoj neprítomný pohľad upiera na kopu odpadkov na zemi…“

Tento človek však podľa plánu, s ktorým sa nikomu nezveril, roky pracoval na metóde vzájomného odstrašenia, ktorá však napokon fungovala. Pozemšťania stanovili Trisolarčanom isté podmienky a tí ich dodržiavali.

Držiteľ meča

Niekto však musel držať prst na spúšti. Niekto, komu pozemšťania i Trisolarčania budú veriť, že systém spustia vtedy a len vtedy, keď Trisolarčania podniknú nevratný krok k porobeniu si Zeme. Nástupnícka organizácia OSN stanovila touto osobou Luo Ťiho. Hovorili mu „držiteľ meča“. To neznamená, že by ho mali radi. Jastrabovia sa domnievali, že možno drží stranu Trisolarisu, že podmienky pre túto nepriateľskú civilizáciu sa mali stanoviť tvrdšie. A holubice si zasa mysleli, že sú tvrdé príliš, že bránia rozvoju vzťahov s Trisolarisom, ktoré by mohli obe civilizácie nesmierne obohatiť.

Luo Ťi však vydržal vykonávať funkciu osamelého držiteľa meča, sediaceho v podzemnom bunkri, päťdesiat rokov. To už mal cez sto rokov a bolo rozhodnuté nájsť jeho nástupcu. Ľudstvo si na život v ére odstrašenia zvyklo, po predchádzajúcich rokoch existenciálneho strachu to znamenalo veľkú úľavu a priestor pre nebývalý kultúrny a civilizačný vývoj. Luo Ji sa zdal byť anachronizmom.

„Ako tak šiel čas, Luo Ťiho začali pomaly považovať za iracionálného netvora a despotu ochotného zabíjať svety,“ charakterizuje jeho postavenie rozprávač. V týchto obrazoch môžeme spoznať myšlienkové prúdy studenej vojny so zástancami jednostranného jadrového odzbrojenia na jednej strane a tými, ktorým bolo zadržiavanie komunizmu málo a požadovali jeho „rollback“, na strane druhej.

O funkciu držiteľa meča sa uchádzalo mnoho mužov, ale nakoniec boli odmietnutí pre svoju, ako by dnes povedali progresívni ideológovia, „toxickú maskulinitu“. Funkciu nakoniec získala žena menom Čcheng Sin. Nie že by bola bez kvalifikácie. V predchádzajúcich etapách boja s Trisolarisom stála za niektorými geniálnymi, myšlienkovo ​​odvážnymi krokmi. A pozemská civilizácia v tej chvíli rozhodne nebola plne „woke“. Avšak, ako to formuloval jeden z uchádzačov, „ideálny držiteľ meča vyzerá tak, že by mal desiť Trisolarčanov bez toho, aby desil obyvateľov Zeme. Pretože taká kombinácia neexistuje, ľudia sa priklonia k niekomu, kto ich nedesí“.

Po päťdesiatich rokoch teda Luo Ji odovzdal funkciu svojej nástupkyni. Trisolarčania okamžite zaútočili na Zem. Počas pätnástich minút pozemský systém umožňujúci odvysielanie vražednej správy do vesmíru zničili. Mali Zem vo svojej moci. Ak by neprišlo k ďalšiemu osudnému zvratu, iste by pozemskú civilizáciu ukončili. Násilné zhromaždenie všetkých jej obyvateľov v Austrálii, ktoré si vynútili, bol len prvý, predbežný krok.

Prečo to tak dopadlo? Čcheng Sin „systém odstrašenia podrobne študovala a preberala rôzne možné scenáre s odborníkmi na stratégiu. Predstavovala si aj horšie scenáre ako tento. Ale dopustila sa osudnej chyby, ktorú si neuvedomila a nemohla uvedomiť. Tá chyba bola zároveň tým dôvodom, prečo bola zvolená druhým držiteľom meča. V podvedomí nikdy celkom neprijala, že by udalosti, ktorým teraz čelia, mohli byť skutočné“. Brala to ako šachovú hru, „lenže jej súperi sa neobťažovali žiadnymi ťahmi na šachovnici. Namiesto toho vzali šachovnicu a omlátili jej ju o hlavu“. Trisolarčania sa ani nenamáhali zaútočiť na ňu samotnú. Mali ju prečítanú, usúdili, že v osudovej chvíli tlačidlo spôsobujúce zničenie oboch svetov nestlačí. A mali pravdu.

Čína, teda aspoň v prípade jedného, hoci veľmi úspešného spisovateľa, je schopná o týchto otázkach uvažovať. Máme takých ľudí my? Západ ich mal a stačilo to, hoci celá kultúra, celý systém hodnôt udržovaný akademickými i kultúrnymi inštitúciami bol proti nim (na Východe do toho, samozrejme, verejnosť nemala čo hovoriť). Komu z oboch držiteľov meča by sme dali svoj hlas?

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.