Zdržanlivosť, ktorá bola namieste

Pritom také náznaky boli. Hlavne naši poľskí spojenci dopredu vyhlasovali, že prezident Andrzej Duda na samite formálne vznesie žiadosť o vyslanie „mierového konvoja NATO“ na Ukrajinu, ktorý by bol pochopiteľne ozbrojený a zrejme by Ukrajincom dopravil ťažkú vojenskú techniku vrátane stíhačiek.

Vychádza najavo, že Poľsko nakoniec svoju požiadavku počas samitu ani nevznieslo. Varšave bolo zo strany nemenovaných, ale západnejšie položených a významnejších spojencov niekedy medzi avizovaním konvoja a konaním samitu jasne oznámené, že s touto požiadavkou by neuspela a nech to neskúša.

Brzdou je aj surovinová závislosť

Nie je prekvapením, že v Aliancii vyhrotené postoje, eskaláciu, brzdí Nemecko, Francúzsko a v závese za nimi Taliansko a ďalšie štáty. Nemecko – podobne ako viaceré krajiny strednej Európy – trpí vysokou závislosťou na plyne z Ruska. V tejto chvíli sú zásobníky plynu v Nemecku napríklad naplnené iba zo štvrtiny.

USA a Veľká Británia od ruského plynu nezávisia vôbec, respektíve skoro vôbec, na ruskej rope málo. Amerika je vývozcom plynu, Británia nie je len z politických dôvodov, pretože pred niekoľkými rokmi rezignovala na ťažbu bridlicového plynu, čo sa dá celkom rýchlo revidovať. Poľsko sa už vlani rozhodlo nepredlžovať zmluvu s Gazpromom, tá vyprší tento rok na Silvestra, a všetok ruský plyn nahradiť plynom z Nórska a predovšetkým skvapalneným plynom zo Spojených štátov a odinakiaľ.

Nie je náhoda, že tieto tri krajiny „bez ruského plynu“ vojensky najviac tlačili na pílu. Možnosti eskalácie zo strany Západu ale ani „zamurovaním“ konvoja nie sú vyčerpané. Nad Ukrajinou sa stále vznáša prízrak európskeho Afganistanu.

Pozoruhodný komentár zverejnila minulý týždeň agentúra Bloomberg. Povedalo by sa, že autor komentára Niall Ferguson je síce slávny, ale „len“ historik, teda príslušník profesie, ktorá nám ťažko môže dať špeciálny pohľad do súčasného diania. Omyl, Ferguson má výborné kontakty do politických, vojenských alebo spravodajských kruhov na oboch anglicky hovoriacich stranách Atlantiku.

Čo píše Ferguson?

Najprv cituje reportéra New York Times (s poznámkou, že reportér by to nenapísal bez vysoko postavených zdrojov priamo v Bidenovej administratíve): Táto administratíva „sa snaží pomôcť Ukrajine uvrhnúť Rusko do močiara (myslené vojna na Ukrajine – pozn. red.) bez toho, aby vyvolala širší konflikt s jadrovo vyzbrojeným nepriateľom alebo bez toho, aby strhla mosty na prípadnú deeskaláciu… Dôstojníci CIA podľa amerických štátnych činiteľov pomáhajú, aby sa do rúk preverených jednotiek ukrajinskej armády dostávali debny so zbraňami.“

Potom Ferguson už zo svojich zdrojov cituje iného vysokého činiteľa americkej vlády, ktorý vraj začiatkom marca v súkromnej spoločnosti vyhlásil: „Jediná hra, ktorú teraz hráme, je koniec Putinovho režimu.“ A potom ešte cituje nemenované vysoko postavené zdroje v Británii (Ferguson je Brit): „Prvou prioritou pre Spojené kráľovstvo je rozšíriť konflikt a vykrvácať Putina.“ Zhromaždil som tie citáty, píše Ferguson, preto, že pomáhajú vysvetliť „absenciu akýchkoľvek diplomatických snáh USA o zastavenie paľby“. Spojené štáty podľa jeho úsudku zamýšľajú držať vojnu na Ukrajine v chode.

Čo hovorí proti čiernemu scenáru

Takáto politika dáva zmysel len za predpokladu, že Putin by po podrobení Ukrajiny chcel pokračovať ďalej. Proti tomuto čiernemu scenáru hovoria postoje Kremľa posledných zhruba pätnástich rokov, keď opakovane dával najavo, že nebude tolerovať vojenský vplyv USA na Ukrajine a v Gruzínsku a členstvo oboch krajín v NATO. Súčasne aj vysoké straty, ktoré už ruská armáda na Ukrajine utrpela. Bol by štát, ktorý na zbrojenie vydáva šesť percent toho, čo vydávajú štáty NATO, vôbec v stave pochodovať ďalej, aj keby chcel?

Dodávky zbraní pre Zelenského, na ktorých sa podieľajú aj Česká či Slovenská republika, dávajú zmysel, kým je ukrajinská armáda schopná vzdorovať v konvenčnej vojne. Po porážke Ukrajiny v konvenčnej vojne by slúžili hlavne ako predlžovanie ľudskej i hospodárskej devastácie Ukrajiny. Sú naši vládni činitelia v stave si pripustiť, že niekedy, zriedkavo, sa náš bezpečnostný záujem môže od záujmu Ameriky a Británie tiež odlišovať?

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.