Rôzne výhražné náznaky už Vladimir Putin a jeho komplici vyslali smerom ku Švédsku, Fínsku alebo Poľsku. Je prirodzené, že po celej Európe panujú z Ruska obavy. Sú oprávnené. Je to prvýkrát od konca druhej svetovej vojny, keď jedna suverénna krajina v Európe napadla inú. V prípade invázie do Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968 išlo o niečo iné: Sovietsky zväz vtedy zasahoval v krajinách svojich vazalov, robil si poriadok na „svojom“ území.
Presnejšie povedané, nie je to po prvýkrát, ale po obsadení Krymu v roku 2014 už druhýkrát, keď Putinovo Rusko napadlo suverénnu krajinu. U agresora tohto typu si nikto nemôže byť istý, že sa to nebude opakovať. Americký prezident Joe Biden preto minulý piatok priletel do Bruselu na samit NATO, aby so spojencami dohodol ďalšiu stratégiu. Pri tej príležitosti tam navštívil aj samit Európskej únie a krajín G7. Agenda bola zrejmá. Ako dostať Rusko preč z Ukrajiny a zabezpečiť, aby v dohľadnom období nikoho nenapadalo a neohrozovalo.
K žiadnemu prelomu v doterajšej stratégii na nijakom samite nedošlo. Ide sa ďalej a možno v dohľadnej dobe hlbšie podľa doterajšieho scenára. Vojensky to znamená, že Západ sa na Ukrajine nebude nijako angažovať. NATO si naordinovalo úplnú zdržanlivosť. Poľský návrh na mierovú misiu na Ukrajine sa vôbec nedostal na rokovací stôl. Severoatlantická aliancia nechce žiadny priamy vojenský konflikt s Ruskou federáciou. Do chvíle, než by ohrozilo niektorú z členských krajín. Riziko, že by akékoľvek angažmán v rusko-ukrajinskej vojne mohlo rozpútať tretiu svetovú vojnu, je príliš vysoké.
Zbrane a izolácia
Zhoda panuje na tom, že jednotlivé členské krajiny Severoatlantickej aliancie podľa svojej vlastnej chuti a možností budú ďalej a viac vyzbrojovať Ukrajinu, aby dokázala Rusku čeliť vlastnými silami. Bojovať sa teda bude, kým na to budú mať Ukrajinci silu a odhodlanie. Dovtedy môžu počítať s prísunom zbraní zo Západu. Rozhodnutie, dokedy bojovať, je na nich. Západní spojenci Ukrajiny ale dávajú dosť jasne najavo, že im ide o to, aby sa Rusi dostali do čo najslabšej pozície, v ktorej by sa začali povojnové mierové rokovania.
Ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj v rade rozhovorov, okrem iného aj v tom, ktorý poskytol ruským médiám a ktorý bol napriek kremeľskej cenzúre publikovaný v Rusku, jasne hovorí, že dohoda o mieri môže prísť až vo chvíli, keď Rusko zastaví vojenskú ofenzívu. Američania a Briti, ktorí majú hlavné slovo pri formulovaní západných postojov, Ukrajincov do žiadneho ustupovania netlačia. Záujmom je čo najviac oslabené Rusko.
Úplné odstrihnutie nie je na dohľad
Druhou líniou je ekonomická a technologická izolácia Ruska. K nej sa v tejto chvíli pridali všetky najvyspelejšie krajiny sveta. V zámere izolovať ale zostávajú veľké medzery, ktoré stále umožňujú Rusku ekonomicky prežiť a Putinovi získavať doláre a eurá na financovanie vojny. Medzery zostávajú, pretože západné krajiny starostlivo zvažujú, aby sankcie zasiahli Rusko, ale nepoškodili ich životnú úroveň. Neuralgickými bodmi, ktoré búrajú izoláciu, sú dodávky surovín, predovšetkým ropy a plynu. Tu sa ukazuje, ako nebezpečne závislými sa krajiny Európy na Rusku stali. Predovšetkým niektoré z nich na čele s Nemeckom. Priznávajú, že úplnú izoláciu Ruska si nemôžu dovoliť, pretože by to ich ekonomiky jednoducho nezvládli. Aspoň zatiaľ. Takže pre Rusko kľúčový vývoz surovín, základ jeho ekonomiky, je stále mimo sankcií. Rovnako ako sú stále v medzinárodnom bankovom systéme SWIFT zapojené Sberbank a Gazprombank, prvá a tretia najväčšia ruská banka. Cez ne sa za plyn a ropu platí.
Rusi už dnes pod ťarchou sankcií majú vážny problém zohnať základný spotrebný tovar alebo lieky. Životná úroveň sa po prepade rubľa znížila. Rusko je po prudkej devalvácii krajinou s najnižším priemerným platom v Európe. Kremeľ ale stále inkasuje za plyn a ropu dosť peňazí nato, aby udržal štát v chode. Putin už sľúbil nové sociálne dávky, vyššie platby pre zamestnancov štátu a vyššie dôchodky, aby ľuďom aspoň čiastočne kompenzoval prepad rubľa. Zatiaľ má z čoho platiť. A bude mať do chvíle, keď ešte potečú od nemeckých, českých, holandských a ďalších európskych zákazníkov platby za plyn a ropu.
Rusko, ktoré už je dnes na rozdiel od roku 2014 sebestačné vo výrobe potravín, je odrezané od väčšiny západného tovaru a služieb, na ktoré si ľudia počas dvadsaťročnej Putinovej éry postupne zvykli ako na štandard. Stále ale nie je zahnané do izolácie tak ďaleko, ako bol po uvalení sankcií Irán. Ten nesmel vyvážať ropu. Bol odkázaný len na humanitárny program Ropa za potraviny. Že sa iránske sankcie porušovali a že pri tom zohrávali dôležitú úlohu aj nemecké alebo francúzske banky na čele s Deutsche Bank, je iný príbeh. V tejto chvíli ale Rusko nie je ešte zďaleka v takej hlbokej izolácii, ako bol Irán. O Severnej Kórei nehovoriac. A nebude v nej, kým mu Európania budú platiť za ropu a plyn. A to bude trvať najskôr ešte niekoľko mesiacov, kým si Európa nakúpi tieto komodity inde.
Takisto ako s rýchlym koncom vojny nepočíta Severoatlantická aliancia, nepočíta s ním ani Európska únia. Rozhodne nepočíta s tým, že Rusko vyjde z izolácie v horizonte mesiacov alebo niekoľkých málo rokov. Preto lídri na samite riešili, ako sa závislosti od ruského plynu zbaviť a zaistiť si dodávky za čo najnižšie ceny odinakiaľ.