Neplánujeme zaútočiť na iné krajiny. Ani na Ukrajinu sme nezaútočili. Vyhlásil minister zahraničných vecí Ruska Sergej Lavrov ešte vo štvrtok 10. marca po stretnutí so svojím ukrajinským partnerom Dmytrom Kulebom v Turecku. Pri pohľade na agresiu, ktorú Rusko na Ukrajine predvádza, znejú tie slová tragikomicky. Ak si Lavrov pod neútočením predstavuje to, čo Moskva na Ukrajine predvádza, je to výzva k najvyššiemu stupňu ostražitosti.
Rôzne výhražné náznaky už Vladimir Putin a jeho komplici vyslali smerom ku Švédsku, Fínsku alebo Poľsku. Je prirodzené, že po celej Európe panujú z Ruska obavy. Sú oprávnené. Je to prvýkrát od konca druhej svetovej vojny, keď jedna suverénna krajina v Európe napadla inú. V prípade invázie do Maďarska v roku 1956 a Československa v roku 1968 išlo o niečo iné: Sovietsky zväz vtedy zasahoval v krajinách svojich vazalov, robil si poriadok na „svojom“ území.
Presnejšie povedané, nie je to po prvýkrát, ale po obsadení Krymu v roku 2014 už druhýkrát, keď Putinovo Rusko napadlo suverénnu krajinu. U agresora tohto typu si nikto nemôže byť istý, že sa to nebude opakovať. Americký prezident Joe Biden preto minulý piatok priletel do Bruselu na samit NATO, aby so spojencami dohodol ďalšiu stratégiu. Pri tej príležitosti tam navštívil aj samit Európskej únie a krajín G7. Agenda bola zrejmá. Ako dostať Rusko preč z Ukrajiny a zabezpečiť, aby v dohľadnom období nikoho nenapadalo a neohrozovalo.
K žiadnemu prelomu v doterajšej stratégii na nijakom samite nedošlo. Ide sa ďalej a možno v dohľadnej dobe hlbšie podľa doterajšieho scenára. Vojensky to znamená, že Západ sa na Ukrajine nebude nijako angažovať. NATO si naordinovalo úplnú zdržanlivosť. Poľský návrh na mierovú misiu na Ukrajine sa vôbec nedostal na rokovací stôl. Severoatlantická aliancia nechce žiadny priamy vojenský konflikt s Ruskou federáciou. Do chvíle, než by ohrozilo niektorú z členských krajín. Riziko, že by akékoľvek angažmán v rusko-ukrajinskej vojne mohlo rozpútať tretiu svetovú vojnu, je príliš vysoké.
Zbrane a izolácia