Na Ukrajine vieme, že nevieme

To, že sympatizujeme s obeťou agresie, by nemalo znamenať slepú dôveru vo všetko, čo nám tá obeť o svojom údele hovorí. Buču si ukrajinská vláda vybrala ako symbol svojho utrpenia pre zahraničie. Svetom obiehajú hrozné zábery bezvládnych obetí ruského vyčíňania pohodených na ceste, každých pár stoviek metrov mŕtvola.

Pochybnosti môžu vznikať aj jednoduchou úvahou, prečo by Rusi, ktorí sa od Kyjeva nesťahovali v úteku, ale najskôr to sami oznámili, nechali na ulici váľať postrieľané mŕtvoly civilistov, dokonca s rukami zviazanými za chrbtom. Možno im je nejaká ich povesť na Západe medzitým úplne ľahostajná, zodpovedalo by to ich spôsobom, keď v priebehu vojen prestali brať ohľady aj na vlastných civilistov, nieto ešte na civilistov nepriateľa. Ale prečo sa takto správajú v takej vypätej chvíli, ako je teraz, keď vrcholí bitka o kurz rubľa a oni napäto čakajú, ktorý zo štátov EÚ prvý vystúpi z radu a začne im za plyn platiť v rubľoch? Ukrajinský minister zahraničných vecí Dmytro Kuleba žiada proti Rusku „nové zničujúce sankcie G7 TERAZ“.

Sú Rusi až takí idioti?

Kyjev práve teraz, prirodzene, vrhá všetko, čo môže, do snahy, aby Západ v rubľoch neplatil a urýchlil tak ekonomický úpadok Ruska, hoci by to malo aj pre Západ znamenať hospodárske problémy v priebehu niekoľkých mesiacov. V Nemecku, kľúčovej krajine pre výsledok rusko-európskej „preťahovačky“ o plyn, práve veľvyslanec Ukrajiny v jednom rozhovore kritizoval spolkového prezidenta Steinmeiera:

„Vytvoril si pavučinu vzťahov s Ruskom“, a tá je určujúca aj pre spolkovú vládu. S Putinom nemecký prezident zrejme zdieľa predstavu, že Ukrajinci „nie sú vlastne žiadny samostatný subjekt“; „taktnosť je pre Steinmeiera cudzie slovo, aspoň vo vzťahu k Ukrajine“.

Takto nehovorí veľvyslanec vlády, ktorý chce v hostiteľskej krajine trpezlivo budovať vzťahy, čo je podstata diplomacie. Takto hovorí veľvyslanec vlády, ktorá chce niečo dosiahnuť okamžite, doposiaľ nevídanými formami a bez ohľadu na to, ako bude napokon spätne vyzerať.

Nemecký kancelár Scholz po interview zverejnenom v sobotu mohol žiadať stiahnutie veľvyslanca, lenže prišla Buča a on sa vyslovuje za nové sankcie proti Rusku. Sú Rusi až takí idioti, aby sa definitívne znemožnili v tej pre nich najnevhodnejšej chvíli?

Príklady z minulosti

Predchádzajúce riadky nie sú pokusom znížiť utrpenie Ukrajiny, nieto ešte bagatelizovať ruskú krutosť. Je úplne možné, že ukrajinských civilistov v obci Buča skutočne strieľali ako zver. Avšak skúsenosť posledných tridsiatich rokov hovorí, že pri väčšine „dobrých“ vojen, v ktorých bolo treba prekonávať váhanie vlastného obyvateľstva, bolo to obyvateľstvo vystavené propagande.

Prvá vojna v Zálive by sa nezaobišla bez očitého svedectva, ktoré v americkom Kongrese poskytla údajná zdravotná sestrička z mesta Kuvajt (v skutočnosti dcéra kuvajtského veľvyslanca v USA) o barbarstve irackých vojakov v kuvajtských pôrodniciach. Dievča svedkom ničoho takého nebolo.

Zásahu NATO proti Juhoslávii v roku 1999 predchádzal masaker v kosovskej obci Račak, pričom čoskoro nato vznikli a potom už len silneli pochybnosti, či tých 45 narovnaných mŕtvol v Račaku boli miestni dedinčania, alebo členovia Kosovskej oslobodeneckej armády.

O druhej vojne v Zálive netreba veľa rozprávať, ale aj leteckej kampani spojencov proti režimu plukovníka Kaddáfího v Líbyi na jar 2011 predchádzali zaručené správy o snahe Kaddáfího zmasakrovať obyvateľstvo vo vzbúrenom Benghází, hoci už predtým iné povstalecké mestá dobyl a masakre tam nerobil.

Aj Benghází sa dočkalo prirovnania k Srebrenici, vtedy z úst prepätého francúzskeho filozofa Bernarda-Henriho Lévyho. Nezrovnalostí okolo použitia chemických zbraní Asadovým režimom a potláčania odborného disentu v Organizácii pre kontrolu chemických zbraní by sme našli viacero v dlhej histórii občianskej vojny v Sýrii.

Ak tie najdrastickejšie správy z Ukrajiny, ako bola najprv pôrodnica v Mariupole a teraz Buča, sú čistá pravda, bude to prvá vojna za veľmi dlhú dobu, čo si viac sympatická „naša“ strana nepomáha dobre mieneným klamstvom. Nie je to jedno? Nie je. Ak je skutočnosť strašná už tak, bolo by pre ňu urážkou, keby sme ju ešte prifarbovali.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.