Ukrajina a dlhoročné krivdy

„Myslel by som si, že z časti Ukrajiny by sa mohol stať spriatelený štát s Ruskom, ďalšie časti by sa mohli rozdeliť. Poľsko si rado vezme naspäť nejaké časti na západe, Rumuni a Maďari možno tiež, pretože maďarská menšina na Ukrajine bola utláčaná rovnako ako iné menšiny.“

Donald Tusk spomínal, že ako poľský premiér na návšteve Kremľa dostal takú ponuku. Je to projekcia založená na tom, ako sami Rusi uvažujú o získavaní územia, navyše živená tradičnou ruskou rivalitou. Poliaci koniec koncov v 17. storočí nakrátko dobyli Moskvu. A to je len jedna epizóda zo storočnej rivality, z ktorej priebehu si obe krajiny pamätajú tú druhú ako okupantov aj ako porazených. Obrázky ako tento dnes stále kolujú na ruských sociálnych sieťach – sovietsky vojak na ňom zabíja poľského orla, a ochráni tak ukrajinských a bieloruských prostáčikov.

Svetové vojny preorali hranice

Je pravda, že v človeku, ktorý nevie nič lepšie, je takýto obraz ľahké vybudovať. Obe svetové vojny preorali európske hranice neslýchaným spôsobom. Vytvorili štáty a hranice, kde už dlho, alebo nikdy, neboli, iné po stáročia existujúce štáty zrušili. Najhoršie z toho vyšli Poliaci, Nemci a Maďari.

Mapa poľskej národnej pamäte pokrýva územie, ktoré sa nekryje presne ani s hranicami poľskej predvojnovej republiky, ani s hranicami dnešnými. Keď sa na to sústredíte, získate pocit, že azda každý druhý významný poľský umelec sa narodil niekde na dnešnej Ukrajine alebo v Litve. Ľvov, Vilnius, Drohobyč, Kamenec Podolský... Odohráva sa tam množstvo románov i filmov. A ako obísť to, že jedno z kánonických poľských literárnych diel, epos Pán Tadeáš Adama Mickiewicza, začína slovami „Litva, moja domovina!“?

Stalin posunul poľské hranice na západ

Prvá svetová vojna dala Poľsku po predchádzajúcich storočiach opäť štátnosť a tá druhá ho o početné územia pripravila. Stalin posunul celé Poľsko na západ, časť územia na východe prisúdil Ukrajine, časť mu pridal na západe z územia predtým nemeckého. Aj my sme beneficientmi dohôd po prvej svetovej vojne a zániku starých mocnárstiev. Lenže Česká republika, tak ako dnes je, sa nachádza hraniciach, ktoré existovali po stáročia.

Ťažký osud stretol Maďarov. Kedysi štátotvorný národ Rakúsko-Uhorska, vládca jeho zalitavskej časti, bol Trianonskou dohodou vtesnaný do krajiny, ktorá obsahovala len 28 percent územia niekdajšieho Zalitavska a 36 percent jeho obyvateľov. 31 percent Maďarov zostalo mimo jeho hranice.

Podstatný rozdiel je v tom, ako sa s týmito drastickými zmenami rôzne krajiny vyrovnali. Nemecko – vtedy západné – v rámci svojej Ostpolitik akceptovalo, že nemecké územia za líniou Odra – Nisa sú navždy stratené. Ponechávalo si svoje právne interpretácie, ako je to de iure, čo bolo potrebné už kvôli zachovaniu perspektívy možného zjednotenia Nemecka. A, pochopiteľne, oficiálne kruhy mali vždy pochopenie pre pocity vyhnancov z niekdajších nemeckých území.

Česku ako jednej z vyháňajúcich strán v rámci vtedajšieho Československa sa to ťažko nezaujato hodnotí. Ale napríklad Timothy Garton Ash vo svojej knihe o histórii nemeckej Ostpolitik vyjadruje názor, že najmä politici CDU/CSU zachádzali v tomto uspokojovaní pocitu vyhnancov ďalej, než bolo slušné. Že v každom svojom uznaní nemeckých vín si reklamovali nárok na recipročné uznanie nemeckého utrpenia, niekedy spôsobom, ktorý budil pochybnosti o úprimnosti tých gest. Pripomína napríklad tiež, že ešte kancelár Kohl, teda v 80. rokoch, raz na zraze vyhnancov skoro vystúpil pod transparentom „Sliezsko zostáva naše“, než ho na poslednú chvíľu vymenili za niečo neurčitejšie.

Poľsko sa rozhodlo hranice nespochybňovať

Poľsko sa však po roku 1989 rozhodlo svoje hranice nespochybňovať. A nebolo to rozhodnutie, ktoré by vyrástlo z ničoho. Ako pripomenul historik Timothy Snyder, poľská diplomacia nadviazala na myšlienky exilových poľských intelektuálov:

„Títo myslitelia združení okolo Jerzyho Giedroyca a parížskeho časopisu Kultura tvrdili, že Ukrajinci sú národ v rovnakom zmysle ako Poliaci a že budúce nezávislé Poľsko by malo uznať budúcu nezávislú Ukrajinu bez toho, aby spochybňovalo jej hranice. To bolo vo svojej dobe kontroverzné, pretože Poľsko v dôsledku vojny stratilo územie, ktoré dnes pripadá západnej Ukrajine. V spätnom pohľade to bol pre Poľsko aj pre Ukrajinu prvý krok k právnym aj iným normám povojnovej Európy. Ústretové uznanie Ukrajiny v jej existujúcich hraniciach sa stalo základom poľskej zahraničnej politiky ‚európskych štandardov‘ v roku 1989.“

Túto diskusiu minulý týždeň pripomenul riaditeľ Poľského inštitútu medzinárodných vzťahov Sławomir Dębski. Citoval jedného z tých intelektuálov Juliusza Mieroszewského, ktorý v roku 1970 napísal: „Jedným z hlavných predpokladov sovietskej politiky bolo rozdeliť Poliakov a Ukrajincov proti sebe podľa starého dobrého hesla divide et impera.“

Mieroszewski tvrdil: „Územie je prvkom moci len do určitej miery. Keby si Poliaci za nejakých príhodných vonkajších podmienok vzali späť od Litovcov Vilnius a od Ukrajincov Ľvov, poľské postavenie voči Rusku by sa tým oslabilo... O mestá nejde, ide o národy. Nejde o zmocnenie sa Vilniusu alebo Ľvova, ale o získanie dôvery a priateľstva litovských, ukrajinských a bieloruských národov.“

Je to pozoruhodný vklad emigrácie do národného vývoja. A znamená to, že Poľsko akceptovalo povojnovú európsku normu, že hranice sa v Európe nemenia násilím – a pokiaľ možno vôbec. Že nelogickosti a nespravodlivosti ich vytýčenia sú tak navzájom prepletené, že akýkoľvek pokus ich napraviť nemôže dopadnúť inak ako zle.

Maďari a Trianon

Na Balkáne si to museli ujasňovať zbraňami a zomrelo pri tom veľa ľudí. Tí stále ešte neuspokojení dnes hľadajú a nachádzajú spojencov v Moskve.

Jedna krajina, ktorá síce zatiaľ nesiaha po zbraniach, ale nie je spokojná, je Maďarsko. Tam nespravodlivosť Trianonskej zmluvy stále bolí a politici tú bolesť stále rozdrásavajú. A je to koniec koncov jediná krajina v Európe, ktorá systematicky rozdáva pasy príslušníkom svojich národnostných menšín v okolitých krajinách a politicky s nimi pracuje. Alebo jedna z mála, ak počítame Rusko a Turecko do Európy.

Ako uviedol v nedávnom rozhovore novinár Oliver Adámek, ktorý Maďarsko sleduje: „V súčasnej situácii sa ale opäť potvrdilo, že určujúca a najzásadnejšia historická udalosť je v Maďarsku Trianon. Nielenže ide o najpripomínanejšiu udalosť tamojších moderných dejín, ale ide o tému, ktorá je na dennom poriadku. Či už v podobe akejsi symbolickej uhorskej nostalgie, finančnej podpory maďarskej diaspóry, alebo práve v tom pocite izolácie, ktorý som popisoval vyššie. A nie je to len téma Fideszu. Napríklad primátor Budapešti Gergely Karácsony pri stom výročí Trianonu nechal na minútu zastaviť hromadnú dopravu v celom meste. Navyše napísal emotívny text, kde okrem iného zaznieva, že Trianon bol pre Maďarsko krikľavá nespravodlivosť. A to je zelený politik z veľmi liberálnej Budapešti. Nehovoriac o tom, aká výrazná je táto téma v Orbánovej politike.“

Pri pohľade na maďarské správanie by nemalo chýbať, že išlo o predvolebné obdobie a je dobré hodnotiť viac činy ako rétoriku. Maďarsku nemožno uprieť, že prijíma z Ukrajiny utečencov. Čo by, vzhľadom na rétoriku, ktorá tam panuje, tiež nemuselo. Ale základy zahraničnopolitického myslenia tam sú jednoducho iné.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.