Lenka Zlámalová

Keď prišla energetická kríza vyvolaná týmto umelým zdražovaním a do toho vojna na Ukrajine, nasledovaná čiastočnou ekonomickou izoláciou surovinovej farmy v Rusku, rozbehla sa veľká zelená neistota. V prvom šoku začali európski politici vrátane šéfa nemeckých zelených a tamojšieho ministra hospodárstva Roberta Habecka hovoriť o tom, že spaľovať treba všetko, čo sa dá, aby sa nahradil ruský plyn. Vyzeralo to, že Green Deal pôjde do zabudnutia. Cena emisných kvót, ktorá je dobrým indikátorom dôvery v tento projekt, začala po mesiacoch prudkého rastu a špekulácií padať.

Potom zasa prišli iné výroky, ktoré, naopak, hlásali, že je to stimul k ešte rýchlejšiemu úteku k obnoviteľným zdrojom. Trochu v nich chýba odpoveď na otázku, z čoho sa tá elektrina bude brať, keď práve nesvieti a nefúka. Čo bude tou zálohou, keď to nebude plyn.

Harakiri investície do energetiky

Generálny riaditeľ ČEZ Daniel Beneš v podcaste Insider pred pár dňami trefne opísal, ako je fakticky v energetike zložité investovať, pretože európska regulácia a ciele sa menia skôr, než sa ich firmám vôbec podarí dosiahnuť. Robiť v takto turbulentne zelených časoch manažérske rozhodnutia o investíciách do energetiky je celkom harakiri. Zvlášť pri takých dlhodobých projektoch, ako sú atómové elektrárne za stovky miliárd korún.