Lenže, ako nedávno García Martínez s gustom referoval, impérium úder vrátilo:
„Požiadavky aktivistov boli čoraz smiešnejšie. Požadovali, aby Apple zaujal stanovisko k izraelsko-palestínskemu konfliktu, nárokovali si právo nemusieť chodiť pracovať do novej žiariacej centrály firmy za miliardu dolárov... Samé absurdne namyslené požiadavky. S postupujúcimi týždňami a mesiacmi už aj tak nepatrná podpora kliky ďalej klesala, až sa Apple konečne odhodlal na svoj ťah. Pod zámienkou vynášania informácií – vodcovia kliky posielali screenshoty interných konverzácií webu The Verge – ich Apple všetkých vyhodil a aktivizmus na Slacku (internej chatovacej sieti) priškrtil. Golpe (španielsky termín pre pokus o puč) bol konečne potlačený a jeho vodcovia teraz len osamelo tweetujú do prázdna.“
Netflix varoval zamestnancov
Streamovacia sieť Netflix, ktorá je jedným z najväčších producentov filmov a seriálov, odvysielala vlani v októbri program komika menom Dave Chappelle, ktorý sa znepáčil transgender aktivistom vo firme. Demonštratívne ohlásili niekoľkohodinové opustenie pracoviska, ktoré spriatelení novinári očakávali ako udalosť desaťročia. Nakoniec sa podľa prvých správ pred centrálou firmy zhromaždilo „niekoľko tuctov“ zamestnancov, čo sa neskôr zvýšilo na niekoľko stoviek.
Bizarnú príchuť protestu dodávalo to, že Chappelle je černoch a väčšina demonštrantov bola biela. Šéf firmy si vtedy síce sebakriticky priznal určité zlyhanie, ale od Chappella sa odmietol dištancovať. V máji však firma vydala obežník pre zamestnancov o „kultúre Netflixu“, v ktorom oznamuje, že nehodlá cenzurovať umelcov a varuje zamestnancov, že „ak je pre vás ťažké podporovať celú šírku nášho obsahu, tak pre vás možno Netflix nie je to najlepšie miesto“. To znie skoro normálne.
Príbehy znejú čoraz klamlivejšie
Američania možno až príliš presvedčili samých seba, že ide o „konzolu nad naratívom“. Server Politico prednedávnom popisoval, ako sa demokrati snažia presviedčať verejnosť, že rozumejú jej naštvanosti na infláciu. Kongresmani sa vraj navzájom vyzývali, aby „používali silu svojich vlastných emócií a životných skúseností na prebudenie podpory pre kongresovú politiku".
Vo februári sa napríklad členovia Kongresu zúčastnili sedenia zameraného na „rozprávanie príbehov“ a „vytváranie autentického spojenia s voličmi“ za účasti orálneho historika a zakladateľa organizácie StoryCorps Davida Isaya. To už normálne neznie. Ale keď si osvojíte presvedčenie, že subjektívne príbehy sú alfou a omegou všetkého, postaráte sa o to, že tie príbehy začnú znieť čoraz klamnejšie.
Na čo Orbán nezabúda a čo s tým
To u nás v postkomunistickej Európe rozprávame príbehy tradičnejšie. Niektorí celkom tradičné, ako napríklad Viktor Orbán, ktorý v rámci vysvetľovania, prečo nemôže pristúpiť na odrezanie sa od ruskej ropy, objasnil, že prímorské krajiny to majú jednoduchšie, ale „my by sme tiež mali prístav, keby nám ho nezobrali“. Myslel chorvátsku Rijeku [pred prvou svetovou vojnou bola súčasťou Rakúsko-Uhorska, pozn. red.].
Európa roky rieši v Maďarsku takzvaný stav demokracie, ľudských práv a otázky, ktoré zaujímajú ľudí posadnutých sexom, a tiež Georgea Sorosa. Bolo by logické nechať ich, nech si to tam zariadia, ako chcú, a sústrediť sa na základnejšiu otázku, či je táto krajina ochotná žiť vo svojich súčasných hraniciach. V posledných týždňoch riešime dôsledky maďarskej starostlivosti o svoje menšiny za hranicami, ktoré vyústili do toho, že údajní ukrajinskí Maďari radšej ako do Maďarska mieria k nám. A teraz toto.
Prečo sa okamžite nezišli predstavitelia krajín susediacich s Maďarskom – len tak, bez zbytočného vypisovania agendy, jednoducho na prebranie otázok spoločného záujmu? Alebo sa čaká, kým sa Orbán posťažuje, že by tiež mali veľhory, keby im ich nezobrali?
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.