So smútkom sledujem rozplývanie sa konzervatívnych politikov a kresťanských spoločenstiev nad návrhom ministra financií podporovať rodiny. Anka Záborská to dokonca nazýva prorodinnou revolúciou. Vždy som si myslel, že konzervativizmus je o systémových riešeniach, ktoré prinášajú dlhodobý osoh a hlavne sú udržateľné. Že rýchle a ľúbivé riešenia sú práve tie, ktoré budeme odmietať. A hlavne, že nám má ako konzervatívcom predovšetkým záležať na tom, aby štát, v ktorom žijeme, bol nielen spravodlivý a bezpečný, ale aj rozumne a efektívne spravovaný. A že cesta k takto dobre spravovanému štátu vedie cez silné mestá a obce, ktoré sú základnou jednotkou každého štátu. V mestách a obciach sa človek narodí, chodí do školy, pracuje, užíva voľný čas, raduje sa, smúti a umiera.
Úspešné štáty nepotrebujú, aby centrálna vláda prerozdeľovala väčšinu verejných zdrojov, príkladom sú severské štáty alebo Švajčiarsko. Mali by sme si uvedomiť, že boj s chudobou je možné vyhrať iba na miestnej úrovni. Neexistuje jedno centrálne riešenie a už vôbec nie jednoduché skratky, ktoré nie sú riešením, pretože život a všetky jeho vnútorné vzťahy a súvislosti sú oveľa komplexnejšie.
Väčšina politických strán za posledné desaťročia nedokázala reagovať na spoločenské zmeny, a aj preto strácajú pre občana na význame, čo samo o sebe je v parlamentnej demokracii rizikom. Práve centralizmus a neschopnosť vlád reagovať na nové trendy urobili z občanov Slovenska v Európskej únii občanov druhej kategórie. A nie je to iba politický problém, ale má to priamy dopad na ekonomiku štátu. Je už dávno verejne známe, že OECD konštatovalo, že v prípade pokračovania decentralizácie je Slovensko štátom s najvyšším potenciálom rastu HDP (+10 percent). Ak toto konzervatívci najmä v OĽaNO nepochopia, budú sa naďalej spolupodieľať na pokračovaní oslabovania demokracie, raste extrémizmu a oslabovaní životaschopnosti a konkurencieschopnosti miest a obcí, v ktorých všetci žijeme.
Aj keď “rozdáme” rodinám teraz nejaké peniaze, určite tým nedokážeme zmierniť súčasnú stagnáciu, ktorá je spôsobená aj takýmito centralistickými rozhodnutiami. V štátoch, kde je spokojnosť a dôvera občanov podstatne vyššia (severské štáty, Holandsko, Švajčiarsko, Rakúsko), o väčšine služieb verejného sektora rozhodujú ľudia a nimi volení predstavitelia na miestnej úrovni.
