Za Trumpa by vojna nebola, tvrdí americký konzervatívec Schneider

Z vonkajšieho pohľadu to v Republikánskej strane vyzerá na súboj medzi neokonzervatívcami a trumpistami. Kto v ňom vedie?

Ako je známe, v Spojených štátoch máme systém dvoch strán a ten núti rôzne prúdy v politike pôsobiť spolu pod jednou strechou. Akési frakčné súperenie sa u nás odohráva v podstate neustále, okrem toho sa jednotlivci presúvajú medzi oboma stranami. Za Bushovej administratívy, a sem počítam vlády Georgea Busha staršieho, ako aj jeho syna, v Republikánskej strane úplne dominovali elity. Radoví konzervatívni aktivisti v strane nasledovali elitu, hlavne preto, že nemali na výber. Donald Trump im tú alternatívu poskytol. Trumpov prístup k vládnutiu, k médiám, k problémom, ktoré sa počas vládnutia objavia nečakane… Tento prúd mal v Republikánskej strane aj v širšom konzervatívnom hnutí pravdepodobne vždy väčšinu. Ale až teraz je v strane pri moci.

A čo sa stalo so zahraničnopolitickými neokonmi? Niektorí sa kvôli Trumpovi presunuli k Demokratickej strane, do tábora podporovateľov Joea Bidena.

Presne tak. Keď sa predsedom našej ACU stal Matt Schlapp a ja som sa stal výkonným riaditeľom – obaja zhruba v rovnakom čase –, prvé, čo sme urobili, bol rozbeh niekoľkých výskumných centier pre rôzne politické oblasti vrátane zahraničnej politiky. Nabrali sme na to ľudí, okrem iného K. T. McFarlandovú [v 80. rokoch pôsobila vo vedení ministerstva obrany, neskôr ako hovorkyňa Pentagónu, pozn. red.], a jej sme veľmi konkrétne povedali, že od nej potrebujeme znovu vzdelať americkú verejnosť v Reaganovej doktríne.

Po rokoch, keď vo Washingtone a, samozrejme, v Republikánskej strane udával tón neokonský pohľad, sme sa chceli pokúsiť oživiť pokornejší prístup k zahraničnej politike, ako ho praktizoval Ronald Reagan. Vo chvíli, keď sme ju oslovili, bola jedinou osobou vo Washingtone, ktorá ešte stále verejne presadzovala a hájila Reaganovu doktrínu. Bola to šťastná kombinácia, že sme práve v tej chvíli boli schopní ponúknuť McFarlandovej platformu. Ukázalo sa to ako užitočný krok aj pre verejnú diskusiu.

Čo sa myslí pod Reaganovou doktrínou?

Priateľsky ponúkať iným štátom, či sa nechcú podieľať na snahách USA vo svete. Naopak, neokonzervatívny prístup, úprimne povedané, neberie na ostatné národy vôbec ohľad. Neokonzervatívci vidia svet tak, že je v ňom len jediná správna cesta a celý svet túto jedinú správnu cestu musí prijať. To je však absurdné. Čo je dobré pre Česko, nemusí byť dobré pre Ameriku, a čo je dobré pre Spojené štáty, nemusí byť dobré pre Guatemalu. My síce ako Amerika potrebujeme úspešnú Českú republiku, potrebujeme na opačnej strane planéty úspešné Japonsko, potrebujeme, aby naši spojenci boli silní. Ale musíme vás nechať, aby ste si budúcnosť určovali sami.

Takže rozdiel v stupni arogancie je ten hlavný rozdiel medzi reaganovským a neokonzervatívnym táborom?

Reaganova doktrína je širšie ukotvená. Stojí na troch pilieroch: silná ekonomika, silná kultúra – základným predpokladom je pre nás súdržný národ so spoločne zdieľanou kultúrou – a silná armáda. Neokonzervatívny prístup sa oveľa menej stará o kultúru krajiny aj o jej ekonomickú silu. Oveľa viac ho zaujíma možnosť predvádzať silu navonok.

Dick Cheney vo svojich memoároch napísal, že keď bol ministrom obrany za Georgea Busha mladšieho, hľadali vo vláde nejaký štát, na ktorý by zaútočili, len aby mohli svetu predviesť našu vojenskú moc. To je, povedal by som, nemorálny prístup, nazerať na iné krajiny ako pešiakov a na tú či onú krajinu zaútočiť, aby svet videl, čoho ste schopní.

Reaganova doktrína presadzuje silnú armádu, ale predpokladá, že keď budete mať armádu dostatočne silnú, skoro ju nebudete musieť použiť. Nemali by sme sa hnať do vojen, nemali by sme vyhľadávať situácie, v ktorých budeme svetu demonštrovať, čoho sme schopní. Nemali by sme viesť silou, ale morálnou autoritou. To je Reaganov prístup a to je prístup, ktorý sme mohli sledovať aj za Donalda Trumpa.

Kam medzi tieto dva póly by ste umiestnili Bidenovu vládu?

Nikam. Bidenova administratíva predovšetkým demonštruje svoju slabosť. John Bolton často opakuje postreh, že slabosť je provokácia. Keď sú Spojené štáty slabé, krajiny ako Rusko si to môžu vyložiť ako stimul niekde zaútočiť. Slabosť, to je zle, demonštrácia sily na demonštráciu sily je tiež zle. Fakt si myslím, že najpríhodnejšia pre Ameriku a pre celý svet je reaganovská cesta.

Keď už kritizujeme neokonzervatívcov: nesú nejaký podiel zodpovednosti za vojnu na Ukrajine?

Predsa len to bolo za Busha mladšieho, keď Washington začal dosť silou nastoľovať členstvo Ukrajiny v NATO, dnes je námestníčkou ministra zahraničia pre Ukrajinu a Rusko už druhýkrát neokonzervatívna Victoria Nulandová.

Samozrejme, že ak je pracovnou metódou neokonzervatívcov prinútiť iné krajiny, aby prevzali naše spôsoby, a súčasne to vyhrocovať k rozdvojeniu sveta na my verzus oni, musí to viesť k veľmi nepriateľskému postoju voči Rusku. Dávate mi zložitú otázku. Za tú vojnu v prvom rade nesie zodpovednosť Vladimir Putin, to je jasné. Ale tiež by som si dovolil tvrdiť, že keby Spojené štáty pokračovali v zahraničnej politike podľa Reaganovej doktríny, inými slovami, keby pokračovala Trumpova línia, Rusko by na Ukrajinu nevtrhlo.

Prečo nie?

Pretože na jednej strane by Rusko za vlády Donalda Trumpa nevnímalo z našej strany rovnaký stupeň ohrozenia a na druhej strane by vedelo, že ak sa rozhodne k takejto akcii, ponesie väčšie následky. Pomer medzi rizikom a odmenou sa s príchodom Joea Bidena úplne otočil. Riziko plynúce z útoku na Ukrajinu pre Putina sa za Bidena znížilo, vyhliadka na zisk vzrástla. Preto som zaváhal so zodpovednosťou neokonov za Ukrajinu.

Keď si odmyslíme zásadnú Putinovu zodpovednosť, na americkej strane by som vinu v tomto prípade nehľadal u neokonov, ale v slabosti Bidenovej administratívy. Ono sa akosi všeobecne vie, že Bidenova vláda je čistá katastrofa. Je to katastrofa pre mier vo svete, katastrofa pre našu ekonomiku, katastrofa pre bezpečnosť vo vnútri našej krajiny.

O zahraničnej politike sme práve hovorili. Prečo je Biden katastrofa ekonomicky?

Máme najvyššiu infláciu za 40 rokov.

Stále ste na lepšej úrovni ako mnohé európske krajiny.

Hmm. U nás tých osem percent prišlo strašne rýchlo. Ale prekvapenie to nie je. Bidenova administratíva takmer znemožnila prieskum nových energetických nálezísk. Bez energie ale ekonomika nemôže rásť. A my sme Spojené štáty urobili energeticky závislými od dovozu z krajín, ako je napríklad Rusko. Súčasne sa náš prezident snaží na Rusko uvaľovať sankcie. Predražujú sa energie. Po druhé, prezident sa pokúša zvyšovať dane, a to pre každého, hoci tvrdí, že plánuje zdaniť iba bohatých. Nie, pokúša sa zdaniť všetkých. A po tretie podnietil masívne výdavky zo štátneho rozpočtu, ktoré infláciu ďalej ženú nahor.

Kto na americkej pravici Bidenovu slabosť, tú malátnosť jeho vlády, využije? Trump bude mať v čase nasledujúcich prezidentských volieb 77 rokov. Bude takmer rovnako starý, ako keď ho Biden porazil.

Prvým, ktorý pri takejto otázke každému príde na myseľ, je guvernér Floridy Ron DeSantis. Inteligentný človek, zásadový, s istou silou osobnosti. V tomto ohľade nie nepodobný Trumpovi. DeSantis sa môže pochváliť konkrétnymi úspechmi na Floride, mohol by na nich stavať v prezidentskej kampani.

Zberá dnes uznanie za to, že šiel od jesene 2020 proti prúdu a rušil covidové nariadenia a obmedzenia?

Áno. Tu je aj základný rozdiel medzi DeSantisom a Trumpom. Kedykoľvek Donald Trump hovorí o covide, vždy zdôrazní, ako efektívne za štátne peniaze pomohol farmaceutickým firmám s vývojom vakcíny, v čom má úplnú pravdu. Pritom ale veľa amerických konzervatívcov o vakcíne nechce ani počuť, nemajú radi rúška, sociálne rozostupy a podobne. A predovšetkým títo ľudia uznávajú DeSantisa.

Bohužiaľ, DeSantis nepôsobí až tak dobre v televízii.

Chcete povedať, že nie je taký šarmantný ako Trump. A máte pravdu, Donald Trump dokáže byť očarujúci, dokonca aj keď je v útočnom nastavení. Tento druh šarmu DeSantisovi skutočne chýba. Ale ak sa ma pýtate, či by mal šance v prezidentských voľbách, či by mohol vyhrať proti demokratickému kandidátovi – úplne. Musíme ešte spomenúť Mika Pencea, Trumpovho viceprezidenta. Pence by určite bol schopný postaviť si silný tím. Ale jemu zase veľa konzervatívcov vyčíta, že urobil málo pre to, aby zabránil Bidenovej inaugurácii po voľbách, ktoré oni pokladajú za právne neplatné. Aj keď to ústava nedovoľuje, nemálo Američanov je presvedčených, že viceprezident túto právomoc má. Nemá. S Penceom sa to ale aj tak ťahá.

A myslíte si, že Trump do budúcich prezidentských volieb pôjde?

Myslím si, že každý deň sa snaží prepracovať o niečo bližšie k rozhodnutiu a každý deň je bližšie odpovedi, že áno, pôjde. Čo nijako nevylučuje, že sa ešte rozhodne opačne.

Poznáte sa s ním? Aký je osobne?

Áno. V osobnom styku je veľmi príjemný. Čo môže ľudí prekvapiť, je jeho schopnosť dobre počúvať. V súkromí pôsobí ako človek, ktorý sa chce učiť, niečo sa dozvedieť.

Takže mediálny obraz, podľa ktorého sa Trump nedokáže sústrediť viac ako pár minút, nie je pravdivý?

Absolvoval som sedenie trvajúce dve hodiny, kde sme s prezidentom boli traja a na ktorom on nehovoril viac ako desať percent času. Politika je dnes nastavená tak, že konkrétna osoba je dôležitejšia ako politická strana. Čo nepochybne pomáha Donaldovi Trumpovi. Republikáni ešte majú čas pýtať sa, kto bude tou správnou osobou, ktorá ich povedie späť k víťazstvu.

Keď sa človek pozrie na americkú pravicu, respektíve konzervatívne hnutie, vidí život, akému pravica v Európe väčšinou už odvykla. Toryovci v Británii, kresťanskí demokrati v Nemecku, republikáni vo Francúzsku svoje pozície trvalo vypratávajú. V USA človek vidí zúrivý boj v Republikánskej strane, ale okrem toho aj neprehľadný rad konzervatívnych skupín, webov, influencerov… Čím si ten rozdiel medzi Európou a Amerikou vysvetľujete?

Najskôr by som upozornil, že v Amerike sú Republikánska strana a konzervatívne hnutie dve rôzne veci. Iste, republikáni sú z oboch strán tí konzervatívnejší. Ale roky bolo skutočným cieľom Republikánskej strany prehrávať pomaly, pozície upratovať pomaly. To veľkej väčšine konzervatívcov akurát tak bralo elán, sú to ľudia a chcú vyhrávať. Na tejto rovine sa, mimochodom, odohrala hlavná zo zmien, ktoré republikánom priniesol Trump. Jeho nezaujíma riadený úpadok, on chce víťazstvo.

Na republikánske elity vo Washingtone pôsobí predstava boja, ktorého účelom je víťaziť, veľmi nekomfortne. Má to viacero dôvodov. Cítili by sa trápne, keby na koktailovej párty mali svojim priateľom do očí vysvetľovať, prečo bojujú za prijatie toho či onoho zákona. Donald Trump sľúbil radovým členom strany a konzervatívnym aktivistom skutočný boj a poskytol ho.

Inak nebol by som taký skeptický k Európe, podobný vývoj ako nedávno u nás pozorujem v rôznych krajinách – od Španielska, kde sa vynorila strana VOX, k Marion Maréchalovej vo Francúzsku [neter šéfky Národného združenia Marie Le Penovej a súčasne jej potenciálna vyzývateľka, pozn. red.], ktorá je, myslím, k boju na pravici pripravená. Stále si hovorím, kedy asi Francúzsko dozreje k ochote prepnúť na niekoho, kto dokáže konzervatívne pozície presadzovať účinnejšie. A podobné vojny, aké sa za pomoci Donalda Trumpa vybojovali v našej Republikánskej strane, sa odohrávajú medzi konzervatívcami v Holandsku a inde.

Aký je vlastne vzťah medzi Americkou konzervatívnou úniou a Republikánskou stranou? Chápem to správne, že ACU skôr zastupuje radových členov?

Určite je to tak, že prevažná väčšina našich aktivistov, ľudí, ktorí sa zúčastnia konferencie CPAC, by sama seba označila za republikánov. Niektorí by sa označili za nezávislých, pár za libertariánov, ja sám sa považujem za klasického liberála. Ale máme medzi nami aj registrovaných demokratov. Republikánska strana stratila v konzervatívnom prostredí veľa zo svojej dávnej sily. Všeobecne dnes Američania viac váhajú pripojiť sa k politickej strane, dokonca k cirkvi. Radšej si vyberú konkrétnu iniciatívu, zúčastnia sa tej či onej politickej bitky, namiesto toho, aby niekam natrvalo vstupovali.

Považuje sa vaša únia za páku normálnych konzervatívnych aktivistov a radových republikánov na vysokú politiku?

Republikánska strana má svojho voleného predsedu a v každom federálnom štáte takzvané národné výbory Republikánskej strany. Je to teda veľmi formálne hierarchizovaná štruktúra. V ACU sme oproti tomu vlastne iba partia ľudí. Nie sme dokonca ani organizácia, sme voľné hnutie radových konzervatívcov, ktorí majú starosť o svoju krajinu. A ktorí sa pokúšajú uplatniť vplyv ovplyvňovaním ďalších konzervatívcov, vo volebnej miestnosti, na sociálnych sieťach.

Prečo ste sa rozhodli tento rok organizovať SPAC v Maďarsku?

Už dlhšie obdobie sme chceli mať konferenciu v Európe. Samozrejme, nejaký čas trvá, kým sa z Ameriky zorientujete v európskej politike. Potom hľadáte vhodnú tému, organizačného partnera. Ale Maďarsko sa pre nás stalo pomerne skoro jasnou voľbou. My vyznávame slobodu jednotlivca, lenže občianske práva nemožno dobre chrániť, pokiaľ vám chýba národná suverenita. Dnes sú v Európskej únii dve vedúce krajiny v obrane národnej suverenity [okrem Maďarska má Schneider na mysli Poľsko, pozn. red.]. Maďarská strana mala z nášho záujmu nepredstieranú radosť. Nebolo potom veľmi o čom premýšľať.

Ale tiež ste si tým vyslúžili nevítanú publicitu doma. Čítal som, čo pred konferenciou o vašej voľbe Budapešti písali vo Washington Post. Týždenník New Republic rutinne napísal, že si dávate rande u antisemitu Orbána.

Práve teraz nemám na hlave svoju jarmulku, ale považujem za úplne absurdné náznaky, že by som sa stýkal alebo nejako spolupracoval s antisemitmi. Jedno z prvých rozhodnutí, ktoré som v ACU urobil, bolo zavedenie šabatových večerí na konferenciách CPAC. Židia neveria tomu, že je Viktor Orbán antisemita alebo fašista. Ale v Amerike každý chápe, čo Washington Post alebo New York Times obhajuje: radikálny socializmus. Kedysi boli tieto noviny schopné tlačiť fakty, ale to bolo.

Dan Schneider

Právnik a významná postava americkej pravice. Od konca 2014 je výkonným riaditeľom Americkej konzervatívnej únie (ACU), ktorá usporadúva konferencie CPAC, považované za najdôležitejšie a najväčšie zhromaždenie konzervatívcov na svete. Pred nástupom do ACU pracoval pre vládu Georgea W. Busha ako spojka Bieleho domu na ministerstve práce a asistent prezidenta, neskôr bol poradcom lídra republikánov v Senáte Mitcha McConnella. V Senáte „za pravicu“ vyberal 300 kandidátov na miesta vyčlenené v Obamovej administratíve. Schneider s manželkou žije na predmestí Washingtonu.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.