Tragéd Boris Johnson

Pred niekoľkými rokmi vyzeral pritom Johnson pomaly ako nádej pre svetovú pravicu. Prostoreký muž, ktorý pre vtip nejde ďaleko a pritom regulárne prekračuje hranice politickej korektnosti, osobnostne liberál, a napriek tomu človek, pre ktorého kedysi mala slabosť Margaret Thatcherová, vzdelanec so schopnosťou osloviť nižšiu triedu. Ale buď tie prednosti postrácal, alebo ich nikdy ani nemal.

Bezprostredným spúšťačom hlasovania boli Partygates, škandály z éry lockdownov. Premiér štátu, ktorý starým ľuďom nedovoľoval rozlúčiť sa so svojimi umierajúcimi drahými polovičkami, kde polícia fotografiami škandalizovala ľudí, ktorí si vyšli prebehnúť sa do hôr, a pokutovala 80-ročného pána, keď cestou z nákupu cez plot prehodil pár slov so susedom, tak tento človek mal tú bezostyšnosť zúčastniť sa v práci večierkov s podriadenými. Napriek tomu by asi konzervatívni poslanci neskúšali svojho premiéra „defenestrovať“, keby necítili, ako medzitým začala Borisom opovrhuvať verejnosť. Cez víkend pri platinových oslavách kráľovnej naňho ľudia hučali, kde sa objavil – a hlavne konzervatívni aktivisti.

Šéfredaktor denníka Sunday Telegraph Allister Heath pred dvoma týždňami napísal, že voliči pravice začali svojho bývalého obľúbenca neznášať, keď pochopili, že miesto po establishmente ide po nich. Je to premiér, ktorý sa onedlho po príchode k moci upísal radikálnej vidine známej ako bezuhlíková ekonomika. Politika Net Zero je dnes, samozrejme, jedným z hlavných dôvodov pre rast cien energií a životných nákladov.

Johnson nikdy nevysvetlil, prečo tak náhle zahorel pre politiku, z ktorej si ešte ako novinár robil pomerne kvalitnú srandu. Niekedy sa to vysvetľuje pôsobením jeho zatiaľ poslednej manželky Carrie, ktorá je ročník 1988, a teda z generácie uhlíkových núl. Ale takéto vysvetlenie nepostačuje, za tým obratom musí byť viac. Asi to mohol byť aj oportunizmus, čím bol Johnson v kruhu svojich priateľov a rodiny známy oddávna. Za dva a pol roka vládnutia ukázal, že sú pre neho takzvané elity v Londýne dôležitejšie ako robotníci zo severu krajiny, ktorých pred tromi rokmi na čele domnelej vzbury proti elitám prebral labouristom.

Heath Johnsonovi najviac vyčíta, že zamuroval veľký trend, ktorý bolo v Británii možné sledovať po odchode Tonyho Blaira, totiž trvalý posun elektorátu doprava (myslené kultúrne a civilizačne). Z nafúkaných toryovcov sa aj vďaka Johnsonovi stala strana vzbury. Ale len na chvíľu.

U človeka bez ideových princípov to asi nemôžeme nazvať inak ako idiociou, pokiaľ svojim voličom na kultúrnej rovine nedodá nič aj napriek tomu, že by to rozpočtovo nič nestálo, a potom sa svoj lapsus pokúša kompenzovať vysokým prerozdeľovaním. Takú vysokú daňovú záťaž nemala Británia od roku 1969, teda od rozpadu Beatles. Podobne ako kolegov v kontinentálnej Európe trápi aj Johnsona vysoká inflácia, s tou však na rozdiel od napríklad Emmanuela Macrona nechce alebo nevie nič robiť.

Johnsonova hyperbojovnosť voči Rusku, taká nápadná v porovnaní práve s Macronom a tiež napríklad s Olafom Scholzom, má vysvetlenie jednak vo väčšej nezávislosti od ruských surovín, než akej čelia Nemci, a tiež v absolútnom nedostatku úspechov na domácom fronte. Agónia pokračuje, ale bolo to tesné.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.