Víťazi a porazení francúzskych volieb: Mélenchon chce byť premiér, ale Macron má alternatívu

Po prvom kole parlamentných volieb je čas na krátku bilanciu. Prieskumy pomerne presne predpovedali dve veci – tesné víťazstvo Macronovho bloku Spolu! (Ensemble!), ktorý predstihol ľavicový blok NUPES len o desatinku, a rekordne nízku volebnú účasť, ktorá padla pod 50 percent.

Už v prvom kole získali ľavičiari štyri a centristi jeden mandát v 577-člennej dolnej komore.

Volebná matematika je pri francúzskom volebnom systéme dôležitá, ale nemali by sme ju preceňovať. Je pravda, že ľavičiar Jean-Luc Mélenchon by sa so svojou pestrou koalíciou rád stal rozhodujúcou silou, dokonca si brúsi zuby na premiérsky post. Má to dve ale.

V prvom rade, príbeh francúzskej ľavice je o spájaní a rozdeľovaní. Sám Mélenchon vystriedal niekoľko strán, za mladi bol trockista, neskôr oddaný člen Socialistickej strany, potom v roku 2009 založil vlastnú Ľavicovú stranu, ktorá vznikla spojením viacerých komunistických a tvrdých ľavicových hnutí. Tri roky nato kandidoval v prezidentských voľbách, neuspel. V roku 2016, tesne pred prezidentskými voľbami založil ďalšiu stranu Nepoddajné Francúzsko, opäť sa do druhého kola prezidentských volieb nedostal a nevyšlo mu to ani tento rok.

Kandidovať na hlavu štátu už štvrtý raz nechcel, skúša to teda na parlamentnej úrovni, kde sa mu podarilo do jedného bloku vtlačiť za cenu veľkých programových kompromisov komunistov, socialistov, zelených a vlastných straníkov. Nie je isté, či získa väčšinu v druhom kole. Je však pravdepodobné, že tento pestrý politický mix sa bude drobiť pri prvej polarizujúcej téme a len ťažko sa môže stať stabilnou parlamentnou väčšinou.

V radoch ľavice nie je zhoda na politike k EÚ a NATO. Mélenchon napríklad trval na opustení vojenského volenia NATO, tak ako to bolo 40 rokov od čias de Gaulla až po Sarkozyho. Tento plán mu široká volebná koalícia nepodporila, socialisti boli otvorene proti. Mélenchon chce krok navrhnúť v novom parlamente a nechá rozhodnutie na poslancov, dajú sa očakávať vášnivé polemiky aj v jeho vlastnom tábore. Z hľadiska EÚ je blok rovnako veľmi rôznorodý. Mélenchon síce zmiernil tón a už otvorene nerozporuje európske zmluvy, ale stále si vyhradzuje právo „nerešpektovať európske pravidlá nekompatibilné so sociálnymi a klimatickými cieľmi“. Má námietky proti európskej poľnohospodárskej politike, dohodám o voľnom obchode, protekcionizme a podobne.

Je teda jasným protipólom výrazne proeurópskej a centralizačnej politiky Emmanuela Macrona, ktorý zastáva globalistickejší postoj. Úradujúci prezident je tiež menej kritický k NATO a oproti Mélenchonovi menej empatický k Rusku.

Aká je pravdepodobnosť, že sa ľavičiar Mélenchon skutočne môže stať premiérom? Ambíciou sa netají a hovorí o parlamentných voľbách ako o treťom kole tých prezidentských. Premiéra navrhuje parlament, ale menuje prezident. Keď si Macron postaví hlavu a nebude chcieť Mélenchona vo funkcii (čo už aj dal najavo), jednoducho ho nevymenuje. Krok môže Macronovi politicky uškodiť, ale nebol by to precedens. Francúzska ústava dáva skrátka prezidentovi silné právomoci. Ak chce, môže dokonca rozpustiť parlament a vyvolať nové voľby.

Samozrejme, nie je vylúčené, že ľavičiari voľby napokon vyhrajú, hoci favorizovaný je stále prezidentský blok, ktorý má k väčšine (najmenej 289 kresiel) bližšie. To ukáže druhé kolo najbližšiu nedeľu. Už teraz je však jasné, že to bude buď veľmi tesné, alebo bude mať najviac, no nie nadpolovičnú väčšinu mandátov.

Ozvali sa už stredopravé formácie Republikáni a UDI, ktoré ašpirujú na zisk 50 až 80 kresiel. Tí nevylučujú, že by dokázali s Macronom nadviazať spoluprácu na úrovni vlády alebo aspoň pri schvaľovaní zákonov v parlamente – ale nebolo by to zadarmo. Prezident teda bude mať manévrovací priestor, aj keď neuspeje podľa svojich optimistických predstáv. V tom prípade by musel zľaviť z cieľov a prispôsobiť sa koaličnému partnerovi, napríklad v európskej agende.

Našliapnuté k úspechu má aj Národné zhromaždenie Marine Le Penovej, hoci bude v parlamente naďalej okrajovým hráčom. Prvýkrát od roku 1986 by strana mohla získať dosť poslancov na poslanecký klub, na ktorý potrebuje najmenej 15 zákonodarcov. Podľa prieskumov môže získať 20 až 45 kresiel. V minulom volebnom období mala spočiatku len osem (neskôr ešte menej pre odídencov) poslancov a na jednociferných číslach sa pohybovala aj predtým.

Fiaskom sa skončila spanilá jazda Érica Zemmoura. Ambiciózny politický nováčik neuspel vo vlastnom volebnom obvode vo Vare. Do druhého kola nepostúpil ani jeden kandidát jeho hnutia Reconquete! Zemmour zrušil všetky rozhovory pre médiá a spracováva prehru, jeho politický príbeh sa nateraz skončil.