Hurá, tretia svetová

Litva sa odvoláva na inštrukcie Európskej komisie ohľadom sankcií na ruský import cez územie EÚ, v tomto prípade zásobovanie Kaliningradu uhlím, kovmi či stavebným materiálom. V ruskej enkláve medzi Poľskom a Litvou žije takmer milión ľudí, tamojší gubernátor odhaduje, že zakázané položky predstavujú dohromady okolo 50 percent dovozu z Ruska.

Moskva si v pondelok vyhradila právo na „vážne odvetné opatrenia“, čo v konečnom dôsledku obsahuje aj vojenské operácie. Je to prvýkrát za štyri mesiace, čo sa my, členské krajiny NATO, ocitáme tvárou v tvár možnosti vojny s Ruskom, už nie zástupne, pekne priamo.

Veľa ľudí v Česku hrozba zapojiť NATO do vojny medzi Rusmi a Ukrajincami teší. Varovné hlasy sú považované za prejav appeasementu a jeho nositelia za dediča Chamberlaina. Lenže čo ak priliehavejšia ako dlhodobo zneužívaná paralela s Mníchovom je rok 1914, začiatok prvej svetovej vojny?

Ako sa pohla vojenská mašinéria

Keď sa pripomínalo sto rokov od jej začiatku, čo nie je zasa tak dlho, bola v intelektuálnych kruhoch takmer povinným čítaním kniha austrálskeho historika Christophera Clarka Námesačníci (The Sleepwalkers). Clark mapoval, z akých nedorozumení a často ničotných dôvodov sa v predvečer prvej svetovej vojny uviedla do pohybu vojenská mašinéria v niekoľkých štátoch súčasne.

Ako je vidieť, človek môže svedomito prelúskať obsiahlu historickú štúdiu a prakticky nič si z nej neodniesť. Rovnakému človeku, ktorý aj po 108 rokoch dokáže neustále žasnúť nad tým nepomerom medzi bezprostrednými príčinami veľkej vojny a ohromným rozsahom škôd, často ani nenapadne urobiť si clarkovskú rovnicu v súčasnosti.

Určite nie je správne, aby veľké Rusko uplatňovalo právo veta nad bezpečnostným zakotvením menšej Ukrajiny. Ukrajina sa zo svojho hľadiska pochopiteľne usiluje o prijatie do NATO. Samozrejme už preto, že si nemohla byť istá svojou východnou hranicou, ktorá nemá oporu v histórii, ktorú narysoval Lenin a následne vylepšil Chruščov s tým výsledkom, že milióny etnických Rusov sa ocitli na (sovietskej) Ukrajine.

V rokoch predchádzajúcich prvej svetovej vojne zase nebolo správne správanie Rakúsko-Uhorska, ktoré svojou anexiou Bosny a Hercegoviny dovŕšilo výbušné vzťahy so Srbskom. Napriek tomu panuje v súčasnosti konsenzus, že ani oprávnené pocity nespravodlivosti v srdciach srbských nacionalistov nestáli za zánik Belle Époque.

V prípade Putina nemusí ísť o žiadne prerieknutie

Poctivá analýza dostupných zdrojov smeruje v súčasnosti k záveru, že deklarovaný návrat Ukrajiny k neutralite, ktorú si vpísala do ústavy pri odchode zo Sovietskeho zväzu, by bol stačil na to, aby sa vojne vyhla. Kým „náš prozápadný“ tábor v Kyjeve otázku členstva v NATO nevyhrotil, ako to urobil počnúc rokom 2014, nechávalo Rusko nezávislú a demokratickejšiu Ukrajinu na pokoji.

Ak sa dnes, skoro štyri mesiace od invázie, prezident Putin prirovnáva k cárovi Petrovi Veľkému, nemusí to byť v jeho prípade žiadne prerieknutie v súvislosti s jeho pravými cieľmi (krádež územia). Nebolo by to v dejinách po prvýkrát, keď vojnou vznikne príležitosť, ktorá robí zlodeja. Je možné, dokonca pravdepodobné, že dnešné výroky našich a západných politikov o strete medzi demokratickým a autoritárskym svetom majú zamaskovať, z akých absurdných príčin mohla táto vojna vzniknúť. A že sme k nej prispeli aj my vlastnými chybami.

Vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničnú a bezpečnostnú politiku Josep Borrell v utorok v súvislosti s Kaliningradom naznačil zaradenie spiatočky. Treba dúfať, že o roku 2022 sa bude bádať „len“ ako o kubánskej kríze II a že historici budú posudzovať len to, ako blízko od vzájomného konfliktu sa ocitli dve jadrové veľmoci. A že niekto rozoberie dôvody ľahostajnosti, s akou k tomu scenáru pristupujeme. Začať by sa mohlo u moderného človeka, ktorému svet splýva s virtuálnou realitou a vojna s počítačovou hrou.

Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.