Nadávajte globalistom

Robia to preto, že vláda v Budapešti sa rozhodla vzoprieť jednému nadnárodnému politickému projektu, ktorý si Biden bez toho, aby tomu predchádzala verejná rozprava, a bez väčšej pozornosti svetovej verejnosti dohodol v rámci skupiny G7. A prostredníctvom zastúpenia Nemecka a Francúzska akoby aj s Európskou úniou. Je to dohoda o minimálnej výške korporátnej dane. Vraj sa na nej zhodlo už zhruba 140 vlád sveta, Maďari by nás ostatných nemali zdržiavať.

Je to teda kľúčová otázka, čo si ešte v dobe globalizmu smú dovoliť národné exekutívy a legislatívy. Parlament v Budapešti pred troma týždňami v rezolúcii odmietol európsku direktívu o prijatí „globálnej minimálnej dane“ pre právnické osoby, teda pre veľké firmy.

Podstatou navrhovaného globálneho minima pre veľké firmy má byť ustanovenie, že keď má korporácia dcérsku firmu v nejakej krajine, ktorá vyberá daň nižšiu ako 15 percent, rozdiel do 15 percent doplatí do rozpočtu štátu, v ktorom sídli matka. Zruší sa teda súťaž medzi vládami o firmy, súťaž, ktorá v slobodnom svete prebiehala vo veľkom od 80. rokov a ku ktorej sme sa po roku 1989 radi pridali. Tomu, čo sa končí, sa hovorilo globalizácia, tú postupne strieda globalizmus. Za globalizácie sa ešte uznávala suverenita štátov v daniach, pochybovalo sa o tom maximálne v protiglobalizačných enklávach typu Francúzsko.

Globalizmus si môžeme pracovne predstaviť ako kotériu (vzájomná podpora jednotlivcov na dosiahnutie spoločného úžitku, poz. red.) „štátnikov“, ktorí na nadnárodnej úrovni dohadujú veci, s ktorými by v národnom parlamente nemuseli uspieť.

Príkladov globalizmu len za posledné dni by sme našli hneď niekoľko. Napríklad taxonómia Európskej únie: Minulý týždeň zástupcovia českej koalície (s výnimkou Pirátskej strany) slávili úspech v Európskom parlamente. Ten schválil zaradenie jadra a (dočasne) zemného plynu na zoznam čistých zdrojov energie. Je veľmi dobre, že rozšírenie zoznamu čistých zdrojov, aj s prispením českého premiéra Petra Fialu, ktorý za návrh loboval vo frakcii rozštiepenej Európskej ľudovej strany, prešlo. A predsa človek márne hľadá niekoho politicky relevantného na českej scéne, kto by jasne povedal, že stanovenie energetického mixu patrilo a znovu musí patriť k pilierom štátnej suverenity.

Iným príkladom sú nešťastné vakcíny proti ochoreniu COVID-19. Opäť je dobre, ak si Česká republika vytýčila medzi svoje úlohy počas predsedníctva EÚ, že s farmaceutickými firmami, ako sú Pfizer alebo Moderna, dohodne, aby už konečne pred ďalšou sezónou respiračných chorôb dodávali vakcíny proti koronavírusu upravené na novšie varianty, ako je prvý „wuchanský“ zo začiatku roku 2020. Je to zase pokrok, ale len v rámci globalizmu. Kto by sa odvážil za jeho rámec, musí sa predovšetkým pýtať, prečo tých dávok v EÚ objednávame také množstvo?

Politická „elita“ sa zrazu obáva nahnevaných davov, zrazu ako keby klopala na dvere jeseň, s ktorou ľuďom prídu účty za energie. Establišment teraz bude intenzívne varovať pred strašidlom populizmu. Keď sme sa v 90. rokoch vracali na Západ, boli populistami tí, ktorí (márne) reptajú proti globalizácii, medzinárodnému trhu, hospodárskej súťaži. Nastávajúca populistická vlna má svojho hlavného nepriateľa v globalizme vlád. A pretože tu ide v zásade o dva rôzne terče, bude asi na čase popremýšľať, či má mať slovo populizmus stále to negatívne zafarbenie.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.