Michal Čop

Zároveň s publikovaním rozhovoru považujem za potrebné ozrejmiť kontext, v akom sa tento rozhovor dostáva k čitateľom.

Jeho príbeh sa začal už pred rokom a pol, keď som sa od niektorých mojich priateľov, ktorí pracujú ako učitelia na strednej škole, dozvedel, že na ich škole majú študentov, ktorí sa prehlasujú za transgender osoby a chcú, aby ich oslovovali novými menami a zámenami. Jednoducho povedané, Anička zrazu chce, aby ju od nového školského roka volali Janko. Učitelia však nevedeli, ako sa k tejto veci postaviť. Nikto nechcel dievčaťu ublížiť, no zároveň nikto nevedel, či jej ublíži viac tým, že odmietne jej požiadavku, alebo tým, že jej vyhovie.

Dlhodobo som preto hľadal odborníka, ideálne psychológa, ktorý by sa k téme vedel kvalifikovane vyjadriť a poradil učiteľom stretávajúcim sa s týmto problémom, ako sa v takomto prípade zachovať. Namiesto odborníkov som však nachádzal stále viac prípadov ľudí, ktorí sa s touto témou stretli a nevedeli, ako sa k nej postaviť. Zároveň sa mi nedarilo nájsť nikoho, kto by im vedel poradiť inak ako tým, čo tvrdí progresívny mainstream.

Keď som o tom hovoril priateľom, s ktorými pripravujeme Hanusove dni, zistil som, že nie som jediný z tímu, kto má takúto skúsenosť, a tak sme sa rozhodli uskutočniť prednášku, kde by odznel kvalifikovaný a zároveň autenticky konzervatívny pohľad na túto tému. V tej chvíli sme ešte netušili, že minister Lengvarský predloží nariadenie, ktoré umožní zmenu pohlavia prakticky komukoľvek. Oslovili sme jednu slovenskú odborníčku, ktorej odpoveď bola, že zo slovenských psychológov o tejto téme nikto nebude verejne rozprávať, lebo by si zničil kariéru. Skúsili sme preto istého českého psychológa. Ten nám však odpísal, že ak by verejne povedal, čo si o tejto téme myslí, pravdepodobne by prišiel o prácu. Preto sme naše hľadanie rozšírili aj o vzdialenejšie zahraničie, vďaka čomu sa nám napokon podarilo priviesť na Slovensko doktorku Christl R. Vonholdtovú.