Kardinál Duka: Katolicizmus čelí neomarxizmu

Dvanásť rokov ste slúžili ako pražský arcibiskup, jedenásty rok ste kardinál. Ako sa za ten dlhý čas zmenila vaša cirkev? Protestantské cirkvi sa prispôsobujú duchu doby. Sú rímski katolíci konzervatívnejší?

Celosvetovo sa v rámci katolíckej cirkvi udial posun niekoľkými smermi. Prevažná časť, nadpolovičná väčšina katolíkov, dnes žije v Amerike, Južnej, Strednej, Severnej. V Európe sa musíme zmieriť s poklesom pôrodnosti, ale aj podielu katolíkov hlavne v mladších generáciách. Západná Európa má navyše tú zvláštnosť, že medzi mladými ľuďmi je dosť zastúpená neeurópska populácia. Z niektorých krajín, áno, do Európy prichádzajú aj kresťania, napríklad z Nigérie, ale to je úplne iný katolicizmus ako ten európsky. Takže my sme ako cirkev prestali byť cirkvou, ktorá má prevažne európsky ráz.

Ale vy sa asi pýtate skôr na stav českej cirkvi. U nás pochopiteľne po páde komunizmu nastala doba reštaurácie, pionierskeho budovania, keď sa na názorové prúdy príliš nehľadelo. Energia sa sústreďovala do fundamentálnych a materiálnych problémov: opráv stavieb, zakladania cirkevných škôl, cirkevných inštitúcií… V takejto situácii ani názorové prúdy vo vnútri našej cirkvi dlho neboli výrazné. A tu musím povedať, že spoločenská nálada sa mení aj u nás.

Keď pápež Benedikt XVI. hovoril vo Vladislavskej sále k predstaviteľom univerzít, patrili české univerzity vrátane svojich študentov skôr ku konzervatívnemu prúdu – nie extrémne, ale predsa, podobne ako v ďalších postkomunistických krajinách strednej Európy. A to sa za posledných desať rokov silne zmenilo. Takže dnes predovšetkým v humanitných odboroch – a to sa netýka len Českej republiky, ale tiež Slovenska, čiastočne aj Maďarska a Poľska – posilnil vplyv modernej ľavice, ktorá veľmi čerpá z toho, čomu sme my kedysi hovorili eurokomunizmus a čomu sa dnes častejšie hovorí neomarxizmus.

Ja by som ešte dodal, že je silne podkreslený prvkami, aké poznáme z maoizmu. No a istý obrat týmto smerom prekonal aj český verejný priestor. A v tejto spoločenskej realite sa potom odohráva aj život vo vnútri katolíckej cirkvi. Ako sa po páde komunizmu markantne zvyšovali počty študentov, hlavne v humanitných odboroch, a ako sa humanitné odbory vydali ľavicovou cestou, ten ľavicový prúd sa nutne dostáva aj do myslenia katolíckej cirkvi.

Na druhej strane sa pri pohľade zvonku zdá, že ste sa tým jednoducho „rozostúpili“ na krídla, ktoré sa spolu preťahujú.

Ono to, paradoxne, súvisí s tým, že v konzumnej spoločnosti sa katolícka cirkev začala premieňať na takú tú konzumne mlčiacu väčšinu. Nemyslím konzumne v sekulárnom zmysle, myslím v tom cirkevnom. Hovorme tomu používateľské kresťanstvo: Idem si vypočuť bohoslužbu, vykonám niektoré úkony, ale nie je v tom už plné nasadenie, ako sme ho poznali z doby komunizmu a ešte z prvých, euforických rokov slobody.

Podľa mňa to súvisí s ďalším a opäť celosvetovým problémom počas globalizácie, ktorým je potlačenie identity. Keď sa pozriem z okna Arcibiskupského paláca, vidím Pankrác, stavby mrakodrapov. To je, ako keby sme stavali hradby, v tých mrakodrapoch nie je žiadna individualita, stavajú sa len do výšky. Vybavenie domácností tiež dosť smeruje k uniformite. Za komunistov sme mali závodné kuchyne, dnes máme McDonaldy, plne sa vzdávame pôvodnej identity, do ktorej sa človek narodil. A táto rezignácia na vlastnú identitu potom vstupuje aj do cirkevného života. Áno, aj v cirkvi sa ľudia často strácajú, oni sa chcú stať akýmsi anonymným členom spoločenstva v jeho najširšom, trochu plochom význame.

Z predchádzajúcej doby sme si odniesli poznanie, že musíme byť proti mainstreamu. Dnes mi pripadá, že sa dosť kresťanov chce plne prispôsobiť. Tu nadviažem na váš postreh. Áno, skutočne sa na tento väčšinový, používateľský prúd vytvorila reakcia vpravo a vľavo. Silne sa to prejavuje v liturgii a pravdaže v cirkevných médiách. A v oboch tých prúdoch sú aj extrémisti, ktorých je prirodzene najviac vidieť. To je určitá premena za tých desať a asi aj trochu viac rokov.

Ako sa ľavicový prúd prejavuje v liturgii?

Pozrime sa na susedné Nemecko, kde časť cirkvi dochádza až k štrukturálnym zmenám. Ja v tom vidím vplyv neomarxizmu, čiastočnú inšpiráciu tu mohli zohrať aj niektoré latinskoamerické prúdy. Vláda ľudu, ľudová demokracia v cirkvi znamená, že štruktúra cirkvi, ktorá bola vždy hierarchická, hoci má určité, parciálne demokratické momenty, ako keby odteraz nemala platiť. Pokiaľ viem, v nemocnici si tiež nemôžu voliť vedenie, nemôžete ako nemocničný personál voliť primára. A nie je to tak ani v našej cirkvi. A keď si toto uvedomujete a potom zrazu počujete návrhy, že biskup bude na päť rokov… Rovnosť pohlavia pri obsadzovaní funkcií. Potom sa ale život v cirkvi politizuje v zmysle: čo robíme v sekulárnej sfére, budeme robiť aj v samotnej cirkvi.

Darilo sa vám tým všetkým trendom, ktoré ste tu popísali, vzdorovať?

Musím povedať, že celkovo sa mi to nepodarilo. Kvalitatívne, v rámci určitých skupín a určitých jednotlivcov, áno.

Dospeli ste teda k poznaniu, že kompetencie pražského arcibiskupa sú obmedzené – menšie, než si predstavujeme?

To áno, na druhej strane, ja som do istej miery mohol využívať celkom širokú oporu aj mimo našej cirkvi. U ľudí, ktorí sa pohybujú a myslia na filozoficko-spoločenskej rovine. Odhadom tak 30 percent ľudí v samotnej cirkvi s týmto mojím postojom, práve pre opieranie sa o podobne naladených ľudí mimo cirkev, nesúhlasilo. Niektorí svoj nesúhlas dávali najavo aj demonštratívne, že oni tou cestou ísť nechcú. Ale ja som nikoho nenútil, ani by som na to nemal nástroje.

Čo som v tomto smere robil vedome, je, že som sa opieral o tradičnú rovinu náboženstva. Príkladom je svätojánska slávnosť Navalis. To sa najprv odohrá veľká bohoslužba v katedrále, po nej nasleduje procesia dole do mesta. Áno, je to do istej miery prejav kvázi barokový, folklórno-náboženský, ale nás všetkých prekvapilo, aké množstvo Pražanov na to pozitívne reaguje. Pre časť ľudí bola táto slávnosť odrazovým mostíkom na vstup do života cirkvi.

Takže sa vám darí získavať konvertitov?

Je to jeden z fenoménov, ktorý nám závidia niektoré západoeurópske cirkvi. V priemere pokrstíme ročne 3,5 tisíca dospelých a v samotnej Prahe od 350 do 400. A väčšinou to nie sú tínedžeri, naopak, často ľudia strednej generácie, niekedy aj spoločensky vo vysokom postavení. Títo ľudia často hľadajú práve tú tradičnejšiu formu. Ich potreba sa nevybíja ani tak v rovine filozoficko-teologickej, ale skôr v rovine liturgicko-spirituálnej. Ale musím priznať, že to je dané aj tým, že teologický život, znalosť teológie, sa v katolíckej cirkvi nevyvíja tak, ako sme si predstavovali od druhého vatikánskeho koncilu.

Vtedy sa zdalo, že napríklad biblistika, ktorá po druhej svetovej vojne vyrástla, sa bude ďalej iba skvalitňovať. Lenže už od 80. rokov teologicky pozorujeme najskôr stagnáciu a potom pokles kvality. Dnes nepochybne ideme dole. A nie je to iba teológia. Filozofia sa takmer rozplynula, zjednodušila sa na takzvanú naratívnu filozofiu, na čo napokon pri svojom nástupe upozorňoval aj vtedajší kardinál Ratzinger, neskôr pápež Benedikt XVI. Je to odraz ťažkostí, s ktorými zápasia humanitné vedy ako celok. Niet potom divu, že sa exaktné odbory – matematika, fyzika, medicína, prírodné vedy – na humanitné odbory pozerajú ako na mäkkú vedu. A keď potom niektoré prúdy v cirkvi – zase odkazujem na Nemecko – chcú robiť reformu, musím varovať, že sme nikdy nemali takú nízku úroveň znalostí, všeobecných i odborných. Takmer úplne dnes chýba interdisciplinarita.

Počas vášho mandátu prestala byť zhoda na veciach, ktoré predtým prijímali všetci: že manželstvo je pre muža a ženu, že pohlavie je vrodené a podobne.

Áno, kontroverzie, ktoré so mnou spájate vy, vychádzajú do určitej miery aj zo zmeny atmosféry, z určitých útokov, na ktoré som musel reagovať. Ešte by som dodal, že tie kontroverzie nepovažujem za spory celospoločenské, boli to spory s určitými militantnými skupinami.

Často sa vám vyčítalo až okaté priatelenie s tou-ktorou politickou garnitúrou. Bola to daň za úspešné majetkové vyrovnanie štátu s cirkvami, ktoré sa vám podarilo dosiahnuť?

Tak to vám poviem, že kvôli tomu by som sa s niekým nepriatelil. Ja som vďaka svojej predchádzajúcej životnej ceste a známostiam s celým radom ľudí, ktorí sa po Novembri 1989 stali členmi prvej nekomunistickej vlády, zrazu získaval určité možnosti. V dominikánskom kláštore v Husovej ulici v Prahe sídlila za komunistov štátna spoločnosť Interkamera, čo bol de facto spoločný podnik ŠtB a KGB na získavanie embargovanej techniky zo Západu. Oni nám tú budovu ani po prevrate nechceli uvoľniť, zákon nezákon. Avšak v okamihu, keď ma tu videli s prezidentom Havlom, inokedy s ministrom zahraničia Dienstbierom, pochopili, že nekonajú len tak s nejakým radovým predstaviteľom cirkvi.

Že ste sedeli vo väznici na Boroch s Václavom Havlom aj Jiřím Dienstbierom, je známa vec. Ale Václava Klausa ani Miloša Zemana ste pred Novembrom nepoznali.

Dnes azda už nikto nevie, že Václav Klaus bol členom redakcie časopisu Tvář, čiže nebol neznámy človek, o ktorom by v opozícii nikto nepočul, nebol to neznámy človek, ktorý do politiky spadne nevedno odkiaľ. S Milošom Zemanom som sa tiež poznal už od začiatku 90. rokov, keď išlo o vrátenie prvých 200 budov – 198 kláštorov plus teologickej fakulty v Prahe plus seminára v Olomouci. Vtedy mi Václav Benda aj Václav Havel zdôrazňovali: Musíš o tom rokovať s poslancom Zemanom. Ale hlavne: vzťah cirkvi a štátu je nutne kooperatívny. Výraz odluka cirkví mi vždy pripadal ľahko zavádzajúci. Urobila sa odluka finančná, aby sa cirkev platila sama a aby nikto nemohol hovoriť: My vám platíme vašu náboženskú prevádzku. Otázka cirkevných charít, nemocníc, duchovnej služby vo väzení a podobne, tam dochádza k stálemu stretávaniu cirkvi a štátu.

Asi by už odteraz malo byť normálne, že predstaviteľ najväčšej cirkvi v štáte sa jednoducho so štátom a jeho najvyššími predstaviteľmi schádza.

Osobne som niekoľkokrát stál na strane demokraticky zvolených vlád, keď sa mi zdalo dôležité upevniť demokratickú štruktúru. Rozpad štátu na nejaké anarchistické hemženie, to by bola katastrofa.

Zrejme sa zhodneme, že doba, keď kresťanské cirkvi v Európe dominovali, je preč. Ale, zdá sa, že aj postkresťanská spoločnosť potrebuje nejaký svoj vyšší cieľ, klimatizmus, rodovú ideológiu – tie veci ich vyznávači presadzujú so zápalom až náboženským.

Pri pohľade do 19. storočia a ďalej musíme konštatovať, že kresťanstvo spoluvytváralo civilizáciu a kultúru, ktorá svojou podstatou bola poľnohospodárskou kultúrou. Síce aj v nej existovali manufaktúry, ale nebola to skutočná priemyselná spoločnosť. Okolo poľnohospodárskeho rytmu sa vytvárali určité cykly – sviatky, púte. To sa neučilo, to sa žilo, dýchalo. A keď prišla priemyselná revolúcia, človek zrazu nebol taký závislý na počasí, bol schovaný pod strechou, okrem toho z neho urobili indivíduum, už menej osobnosť.

Keď potom náboženské obrodenie prichádzalo paradoxne z priemyselných krajín, bol to pre katolícku cirkev najprv šok. Lenže časom sa skutočne ukázalo, napríklad v Poľsku, že náboženské vzopätie môže prekonať ideológiu komunizmu. Hovorilo sa dokonca o smrti ideológií, čo, samozrejme, nebolo také jednoduché, pretože sa objavili iné ideológie. Rodová ideológia je následok sexuálnej revolúcie, je v tom popud prerobiť človeka, vytvoriť nové pohlavie, nový rod.

Alexander Tomský mi rozprával, čo jemu a jeho súrodencom vštepoval ich otec: Podľa Tomského staršieho ľudstvo najviac poškodili štyri postavy: Platon, Hegel, Marx a Freud. Čudujete sa, kde sa medzi nimi berie Platón. No preto, že zatiaľ čo u Aristotela sa všetko začína zmyslovým poznaním, u Platona sa všetko začína v hlave. To s ním má spoločné aj Greta. Pokiaľ ide o rod, bývalý primátor Prahy Bohuslav Sloboda, on je gynekológ, má jednoduchú poučku: Keď si nie si istý svojím pohlavím, choď za dvere a zlož si trenky.

To ma prekvapuje, že takto hovorí človek, ktorý v Prahe začal s udeľovaním záštit pochodom Prague Pride.

Ľudia sa boja. Ľudia sa naozaj boja mainstreamového lynča, v tom je ten problém. Za prezidenta Václava Klausa som nemusel byť ten, kto vystúpi z radu, ja som len podporil prezidenta. On bol vždy prvý. Nedávny americký veľvyslanec Steve King tu bol na bohoslužbe, potom sme sedeli a pekne sa rozprávali. A počas Prague Pride mi niekto oznamuje: On ten King dnes začína koncert na Kampe. Tak mu volám, nebral mi telefón. Na to mi jedna pani z americkej ambasády prezradila: On vám ho nebral, pretože dnes ráno sa u nás na porade strhla veľká hádka. Chargé d’affaires, gay, poslal sťažnosť do Kongresu, potom veľvyslanec dostal príkaz ísť na festival a prečítať tam, čo mu pošlú. Potom za mnou prišiel s ospravedlnením a vysvetlením, že sú niektoré veci, ktoré už predtým dohodol jeho predchodca Shapiro, okrem vystúpenia na festivale napríklad dúhová vlajka na gloriete (v záhrade americkej ambasády – pozn. red.). Hovoril mi: Vydrž, na budúci rok to môžem stopnúť. A stopol to.

Aký máte vzťah vy a aký katolícka cirkev ako taká k teórii globálneho otepľovania, ktoré spôsobuje človek? Zase – aj niektorí katolíci prežívajú ťaženie proti emisiám ako nejakú novú vieru. Berlínsky biskup Heiner Koch o štrajkoch za klímu povedal, že mu pripomínajú biblickú scénu príchodu Ježiša do Jeruzalema. A že aj keď Gretu Thunbergovú nebudeme považovať za spasiteľa, každý čas potrebuje svojich prorokov.

Pretože už mám niekoľko desiatok rokov za sebou, spomínam si, že keď som bol chlapec, tak v tomto čase bývalo jednoducho sucho. Dnes sa z klímy skutočne stala ideológia. Obávam sa, že tá Greta je obeť ideologického, až fanatického videnia. Oni sa tvária, že vieme, ako bude v roku 2050. Ako ja môžem vedieť, ako bude v roku 2050, keď mi nevedia predpovedať ani počasie na nedeľu? Veď tie merania sú strašne mladučké, ich číselné rady kratučké. Predpokladám, že nejaké zmeny sa dejú, ako sa diali vždy. Keď však náš pán primátor Prahy povie: Bez problémov, pri každom kandelábri sa budú nabíjať štyri autá, mám isté pochybnosti o uskutočniteľnosti. Vzdáme sa uhlia, vzdáme sa ropy – a čo budeme robiť?

Je viera v klimatickú krízu pre vás a ďalšie tradičné náboženstvá nová konkurencia?

Ono to nie je úplne také jednoduché. Vezmite si Bibliu, eschatológiu: Hľa, ja stvorím nové nebesia a novú krajinu. V Petrovom liste všetko zhorí. Takže sú v cirkvi aj ľudia, ktorí už vidia tú katastrofickú víziu. A chcú jej silou mocou zabrániť. Samozrejme, že keď o tomto budem debatovať s prezidentom Klausom, on mi povie: Ak veríte v Pána Boha, tak budete veriť viac Pánu Bohu ako Grete, nie? Proti tomu je tu však časť cirkvi, dokonca časť kléru, ktorá sa domnieva, že touto cestou, teda bojom proti emisiám, zachránime svet. Oni v tom istým spôsobom vidia náboženskú participáciu. Myslím si, že pokiaľ má Vatikán svoju pápežskú akadémiu vied a v nej skutočných odborníkov, tí nech napríklad dávajú stanoviská. Ale nemôžeme to robiť my ako duchovné osoby. Veď na to nemáme kompetenciu.

Pápež František však vydal encykliku Laudatio si a v nej sa priamo píše, že klimatická zmena sa reálne deje a zavinil to prevažne človek.

Tá encyklika má dve časti, prvá je prírodovedecká, ale tú nepísal on, a potom časť náboženská. S tou nemám najmenší problém. Pri tej prvej časti hovorím: Pozor. Ja to neviem posúdiť. Isteže tie emisie majú negatívny vplyv, to nemôžeme poprieť. Ale či všetko robí človek, to nevieme. Veď plyny, ktoré sa uvoľňujú v tundre, majú emisie násobne väčšie.

A nie je pápež František tiež taký surfer, ktorý naskakuje na vlny, aby na nich udržal seba a svoju cirkev?

Nie, tu asi viac záleží na tom, aký sa vám okolo seba podarí udržať tím, ktorý v cirkvi do istej miery udáva tón. Keď napríklad pápež povie, že potrat je nájomná vražda, tak ja by som takto nehovoril, dal by som si väčší pozor, pápežov výrok by som označil za hyperbolu s pravdivým základom. Ale jemu to prejde.

A nie je to tak, že František, človek otvorený progresivistickým prúdom, reprezentuje budúcnosť katolicizmu viac ako vy? A že vy ste jeden z posledných mohykánov?

To nie. On nie je až tak pápežom západných progresivistov, on je pápežom južnej pologule. Euroamerický priestor je pre neho svet, na ktorý sa nepozerá s dôverou. On vyrástol v latinskoamerickej kultúre; a prostredie, v ktorom vyrastiete, vás formuje. Ja tiež nebudem kvôli Putinovi hádzať Dostojevského do skartovačky, hoci u nás tak niektorí ľudia zmýšľajú.

O rusko-ukrajinskej vojne tiež František hovoril tak, že pritom vybočil z mainstreamu. Citoval jedného politika, ktorý mu vraj privátne hovoril, že NATO tak dlho štekalo pred bránami Ruska, až…

To sa vyčlenil, to je pravda. Ale aj to mohol povedať citlivejšie.

Čím sa budete zaoberať v penzii?

Budem dôchodca, ktorý bude v niektorých aktivitách ďalej pokračovať, ale skôr ako pozorovateľ a radca. Právomoci už k tomu mať nebudem.

Ale zostávate kardinálom, takže zrejme budete s ďalšími kardinálmi jazdiť do Vatikánu a radiť pápežovi?

To určite áno.

Dominik Duka (79)

Občianskym menom Jaroslav Václav Duka. Po gymnáziu sa vyučil za strojného zámočníka, teológiu mohol vyštudovať až po základnej vojenskej službe, na kňaza bol vysvätený v roku 1970. V roku 1975 mu bol odňatý „štátny súhlas k duchovnej správe“, pracoval potom pätnásť rokov ako rysovač v továrni Škoda. V roku 1981 bol odsúdený za „marenie štátneho dozoru nad cirkvami“. Pätnásť mesiacov bol väznený v Plzni na Boroch za rádovú činnosť, organizovanie štúdia dominikánskych klerikov, samizdat a spoluprácu so zahraničím. V roku 1998 bol pápežom Jánom Pavlom II. menovaný biskupom královohradeckým. V roku 2010 ho pápež Benedikt XVI. menoval arcibiskupom pražským (bol ním až do 13. mája 2022), o dva roky neskôr sa stal kardinálom.

Text, ktorý je krátený, pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.