Jedna z najbežnejších skúseností človeka, ktorý sa pohybuje v takzvanej kultúrnej sfére, je predstieranie a faloš. Súčasná kultúra a umenie, teda aspoň tá časť, ktorá o sebe najviac dáva najavo, že je súčasným umením, sa nachádza v takom ničotnom stave, že človeku, ktorý sa nechce úplne sociálne pochovať, nezostáva iné, než predstierať a klamať. Predstierať a klamať, že ho to zaujíma, že ho to ešte stále nejako priťahuje, dokonca obohacuje.
V skutočnosti ho to nudí a otravuje, alebo prinajlepšom necháva ľahostajným, ale nechce sa k tomu priznať. Vie, že dať to najavo, je niečo ako malá samovražda, niečo ako priznanie, že je na konci so silami, že stratil prehľad.
Pritom ten postihnutý vie, že umenie miluje a že mu vlastne aj nejako rozumie. Lenže táto láska a porozumenie vyrastajú z inej pôdy, než z ktorej bujnie súčasnosť. Tradícia, vkus, kultúrnosť, kontext, to je niečo, čo mu situáciu len komplikuje. Vyrástol na modernom umení, ale v tom súčasnom jeho energiu a novátorstvo už nenachádza. Staršie obdobie sa mu javí ako stratená krajina gigantov. Klasický román, romantická symfónia, barokový obraz či gotický oblúk mu pripadajú ako neporovnateľný vrchol ľudského ducha a umu oproti tomu, čím ho zahŕňa súčasná umelecká produkcia. Je to naozaj len príznak jeho dezorientácie a senility?
Je to paradox, s ktorým sa dá ťažko poradiť. Čím úspešnejšie je umenie u tých, ktorí ho majú za úlohu komentovať a reflektovať, tým väčšmi vyvoláva u druhých pocit, že sa tu hrá smiešna hra. Človek, ktorý vie, aké je umenie pre život dôležité, sa dostáva do klieští pochybností a rozpakov. Je hlúpy, necitlivý a tupý on, alebo sú tí experti (a ich publikum) bandou pokrytcov, snobov a táračov? A je vlastne jedno, či klamú, alebo hlásanému veria.
Predstieranie je nesmierne vplyvný fenomén, v niečom snáď aj prospešný, práve aj v umení, pretože snob, ktorý umeniu nerozumie, ale chce byť „in“, sa stáva užitočným idiotom, známym z dejín umenia, sponzorom a mecenášom talentovaných. Ale predstierať sa nedá donekonečna, jednak to nie je zdravé, navyše to po čase začne byť aj otravné.
Zvyčajne sa hovorí, že súčasné umenie to má s prijatím ťažké, pretože každá nová vec to má ťažké a musí sa ešte len presadiť. V skutočnosti je však súčasné umenie z väčšej časti hlboko nudné a neznesiteľné, nie snáď ani tým, že by bolo nejako provokatívne a odpudivé (s tým už sa počíta a človek je zvyknutý na všeličo), ale tým, aké je prázdne, jalové, neumelecké – a ako ľahko sa v ňom podvádza.
Podvádzajú nielen sami umelci, ale predovšetkým tí, ktorí majú umenie „v popise práce“, teda jeho vykladači, hodnotitelia, kritici, rovnako ako kultúrni úradníci a členovia rôznych rád, teda takzvaná odborná verejnosť, ktorá je nejako s umením spojená. Táto vrstva sama nič nevytvára, ale má predstavu, že ona vie o hodnotách umenia a význame kultúry viac ako ostatní, že jej nielen rozumie, ale toto porozumenie je aj jej prednosťou a výsadou. Lenže mnohokrát nie je čomu rozumieť.
Človek, ktorý chce z tohto bludného kruhu vystúpiť, sa väčšinou odmlčí a sťahuje sa do sveta svojich istôt. Tiež si dlho nie je úplne istý, či nie je chyba v ňom, ak nie je dosť pružný a hlavne otvorený. A otvorenosť sa považuje za najväčší predpoklad porozumenia súčasnému umeniu. Výzva „buď otvorený“ znamená však najčastejšie: hraj tú hru ďalej, predstieraj ďalej, popri sám seba, potlač svoje pochybnosti.
Človek teda podľa miery svojho sebavedomia hrá ešte nejakú dobu hru na záujem, predstiera, že v galériách, v kinách alebo v najnovšej knižnej produkcii sa dá stretnúť s niečím dôležitým, že tam vznikajú nejaké významné hodnoty, ktoré snáď majú hovoriť k dnešku, pričom väčšinou nie sú schopné prehovoriť ani samy za seba. Toto predstieranie na jednej strane udržuje čosi ako kultúrnu prevádzku, na ktorú sa viaže veľké množstvo udržiavateľov kultúry falše, na druhej strane spôsobuje, že stále viac ľudí má pocit, že najlepšie, čo môže urobiť, je nemať s umením nič spoločné. Čiže sa barbarizovať.
Lenže umenie existuje a umenie je jedna z najcennejších vecí vôbec. Je to hodnota nesmierne dôležitá, zásadná a nevyhnutná. Vždy sa spájalo s tým najlepším, čo v človeku je, a vždy bolo pri tom, keď človek prekonával svoje barbarstvo, ten prirodzený stav, v ktorom sa ľudská masa nachádza a z ktorého viedla cesta von len cez kultiváciu, ktorú poskytuje práve umenie, mladšia a krajšia sestra náboženstva.
Možno sa donekonečna prieť o to, čo je to umenie, ale nakoniec by sa vždy malo dôjsť k tomu, že by v človeku malo vzbudzovať úctu. Taká je skúsenosť so skutočnými dielami, že obsahujú hodnoty, ktoré musia napĺňať potrebu po presahu, kráse, forme a vykúpení. Spôsoby, ako na to, sú rôzne a nekonečné, ale je hlbokým nedorozumením predstavovať si, že to ide bez toho „trans“, ba že keď sa poprie, nahradí provokáciou, výstrednosťou, alebo z druhej strany ideológiou, nejakým usmerňovaním umenia k výchove a disciplíne, ako by to radi videli noví politruci, a že sa ich znova vyrojilo! Umenie bez presahu, bez krásy a bez formy, ktorá to oboje spája, je vopred mŕtve a ani húfy zaklínačov mu nepomôžu.
Veľkým obhajcom umenia a jeho zásadnej úlohy pre jednotlivcov i pre spoločenstvo, v ktorom takýto jednotlivec žije (obvykle sa mu hovorilo národ), bol filozof Roger Scruton (1944 – 2020). Do poslednej knihy, ktorú pred smrťou zostavil a ktorá vyšla aj v češtine, zborníka esejí Kacířova zpověď, zaradil na úvod stať pomenovanú práve Falšování, ktorá je doplnkom ku knihe Průvodce inteligentního člověka po moderní kultuře. Ide o brilantné prejavy Scrutonovho sarkazmu, sprevádzaného výzvou na obranu hodnôt, ktoré človek nutne potrebuje k plnohodnotnému životu.
Konzervatívny filozof Scruton stál v opozícii k dogme moderny, že je nutné boriť, provokovať, deštruovať, že jedine dielo, ktoré bude obsahovať útok a krutosť, bude pravdivé a autentické. Tá predstava mala v dejinách svoje opodstatnenie. Súvisela s úpadkom kresťanskej viery, ktorú v 19. storočí nahrádzal kult a sebaklam romantizmu. Umelci strácali vieru a hľadali spásu v umení. Uverili, že ľudský génius dokáže prekonať ľudskú nedostatočnosť a získať skúsenosť nového poriadku. Umenie malo byť cestou k novej transcendencii, bránou k novému poznaniu.
Prejavom toho bolo romantické hnutie, ktoré počas krátkej doby zo seba vydalo vrcholné umelecké diela hudobné, výtvarné i básnické, ktorých krása nás stačí napĺňať rozkošou ešte dnes. Čoskoro prichádza rozčarovanie. Náhradný prameň za posvätno vysychá a vysoké umenie, ktoré, samozrejme, vzniká ďalej, bude už trvalo sprevádzať prežitok straty a smútku za stratenou istotou.
Tu sa však dovtedy nerozlíšený prúd umenia a kultúry rozdeľuje. Jeden jej tok sa vydáva smerom k cynizmu a sentimentu, dvom stranám jednej mince, ktoré obe znamenajú spredmetnenie umenia, jeho prevedenie do kategórie tovaru.
Vtedy sa na scéne objavuje pornografia a gýč, dva univerzálne produkty spotrebnej spoločnosti, ktorá slovami Oscara Wilda „pozná cenu všetkého, ale hodnotu ničoho“. Druhé rameno sa obracia proti tomuto prúdu a čo najvyššie nad okolitým močiarom-trhoviskom stavia hrádze. Zo šoku a znechutenia nad povahou moderného sveta, kde je všetko na predaj, bráni vysoké umenie hodnoty citovosti a krásy, pričom sa odcudzuje väčšine obyčajných ľudí. Vzniká modernizmus, čestne beznádejný pokus vrátiť posvätný ideál na zem vo svetskej podobe. Wagner, Baudelaire a Manet sú jeho veľkými rodičmi. V diele každého z nich (a ich nasledovníkov Picassa, Elliota, Joyce, Stravinského) nachádzame veľkolepý pomník zápasu medzi náboženstvom, vysokou kultúrou a moderným svetom.
Najhlbšiu priepasť medzi vysokou kultúrou a dneškom však vyhĺbila masová popkultúra, píše Scruton. Je to kultúra mladosti, ktorá má svoj jazyk, zvyky, teritórium a ekonomiku. Šíria ju médiá, ktorých veselé objatie drví každú odlišnosť a zvláštnosť; každú prečnievajúcu hodnotu osekávajú do typizovanej veľkosti, ktorá padne všetkým, ale naozaj nikomu.
Roger Scruton: “Why Beauty Matters?” (Por que a beleza importa? - Legendado) from Leonardo Faccioni on Vimeo.
Popkultúra vyzdvihuje mladosť na samý vrchol, len v mladosti sa život napĺňa a má zmysel. Preto nie je v tejto kultúre potrebné nič iné, ako byť súčasťou kmeňa, prijať jeho rituály, uctievať jeho totemy; a vydržať čo najdlhšie s make-upom mladosti. Človek, ktorý bráni vzdialené kultúrne vrcholy, pôsobí smiešne a beznádejne zastaralo. Spoliehať sa nedá ani na potenciálnych spojencov intelektuálov, ktorí naopak často celú svoju duchaplnosť a energiu venujú tomu, aby okolie presvedčili, že ani oni nemajú s vysokou kultúrou nič spoločné, že naopak ich úlohou je podkopávať zvyšky jej majestátnych ruín. Takých úderníkov sa vždy nájde plno. A potom sú takí, ktorí s tým nechcú nič mať.
Tí však musia počítať s tým, že sa stanú osamelými pokladačmi kvetov pri hrobe západnej kultúry. Rozumieť tomu, prečo k nemu chodiť, si vyžaduje vedomosti, schopnosti, sebadisciplínu a štúdium: všetko podmienky dospelého sveta. Ale v ňom už možno nežijeme.