Tým by pojednanie o moste ako o diele nesmierneho úsilia, talentu, odvahy, šťastia a tak ďalej mohlo skončiť, ale bola by to škoda, pretože príbeh za jeho vznikom je napínavejší. Obzvlášť keď do neho poriadne vložíme slovo, ktoré médiá spomínali okrajovo, pretože sa venovali prezentácii Chorvátska, respektíve Európskej únie. Ono slovo znie: Bosna. Presnejšie: Bosna a Hercegovina, ktorej hranice vstupujú deväťkilometrovým koridorom do inak chorvátskeho pobrežia a nekompromisne ho rozdeľujú. Viete o tom všetci, ktorí ste niekedy išli na dovolenku do južnej Dalmácie, museli prekonať dvojitú hraničnú kontrolu a zrejme kvôli nej vystáť aj hodinové fronty. Niekomu pri tom možno napadlo: čo tu tá Bosna vôbec robí? Prečo tu je, keď kvôli pár metrom všetko komplikuje? Prečo tú jednu zátoku Chorvátsko nezaberie pre seba? Prečo sa Juhoslávia rozpadla takto podivne?
Lenže nerozpadla, aspoň na tomto mieste nie. Bosna totiž juhoslovanský rozpad prežila vo svojich historických hraniciach. Otravný koridor Chorvátskom nie je novinka, vznikol už v roku 1699, keď Turci potrebovali jednak získať prístup k Jadranu a jednak skomplikovať vzťah Dalmácie s Benátkami, aby spolu obe republiky nesusedili a obchod a vzťahy medzi nimi nebujneli len tak bez kontroly. Hranica potom zostala rovnaká, nech už krajina patrila komukoľvek, napríklad Rakúsko-Uhorsku. Keď v roku 1945 vznikala Socialistická federatívna republika Juhoslávie, zvažovalo sa síce, že Bosna bude rozdelená medzi ostatné republiky mladého štátu, nakoniec sa ale stala jednou z nich vo svojich historických a nespochybňovaných hraniciach: cieľom totiž bolo vytvoriť pre istotu val medzi Chorvátmi a Srbmi. Partizánski zakladatelia štátu vedeli o jeho národnostnom probléme, o krivdách kumulovaných po stáročia, silne prikŕmených práve skončenou nacistickou érou, ktorá na Balkáne v dueli četníkov s ustašovcami bola veľmi krutá. Preto sa snažili problém riešiť maximálne pragmaticky.
Napríklad tým, že v Bosne – ekonomicky najslabšom a najmenej vyhranenom juhoslovanskom regióne – rozvinuli zbrojársky priemysel. Toto rozhodnutie plus národnostné rozloženie medzi etniká Bosniakov (alebo Bosnianskych moslimov), Bosnianskych Srbov a Bosnianskych Chorvátov potom prinieslo výsledok vo vojnách deväťdesiatych rokov: Bosna zažila to najhoršie z nich. To všetko je asi známy príbeh, avšak práve počas vojny sa začína rodiť osud súčasného mosta, hoci o premostení mora na Pelješac sa uvažovalo už oveľa skôr. Ako to bolo: v marci 1994 uzavreli medzi sebou prímerie Bosniaci a Chorváti, aby proti sebe neštiepili sily, ktoré potrebovali na boj so Srbmi. Bosniansky prezident Alija Izetbegović a chorvátsky prezident Franjo Tuđman podpísali Washingtonskú dohodu, ktorá upravila Bosnu na federáciu kantónov a okrem ďalšieho sa usilovala riešiť aj pobrežie Jadranu.
O dva roky neskôr bola na stole Neumská dohoda, ktorá sľubovala Bosniakom prístup k chorvátskemu prístavu Ploče a Chorvátom zas nerušený prejazd bosnianskym koridorom okolo mesta Neum. Ale chorvátsky parlament dohodu neratifikoval, čo vzťahom neprospelo… A tak tovar a osoby prechádzajúce Neumom naďalej podliehajú kontrole, čo – predovšetkým od vstupu Chorvátska do EÚ – zdržiava všetkých záujemcov o jadranské leháro. Bez mosta by však onedlho mohlo byť ešte horšie. Ak Chorvátsko na budúci rok skutočne vstúpi do Schengenu (zatiaľ je proti Slovinsko, s ktorým nemá Chorvátsko vyriešený vzťah k inej morskej zátoke, tentoraz na svojom severe), budú musieť byť kontroly pre vstup do jednotného európskeho priestoru ešte prísnejšie ako doteraz. Preto sa na most kvaltovalo a zrejme aj preto súhlasila EÚ s preplatením značnej časti jeho výstavby, inak by včas a možno vôbec nevznikol a turistický priemysel v Dalmácii by riešil ešte dlhšie kolóny v koridore a násobne viac nahnevaných cestujúcich vrátane miestnych chorvátskych občanov.
