Tým by pojednanie o moste ako o diele nesmierneho úsilia, talentu, odvahy, šťastia a tak ďalej mohlo skončiť, ale bola by to škoda, pretože príbeh za jeho vznikom je napínavejší. Obzvlášť keď do neho poriadne vložíme slovo, ktoré médiá spomínali okrajovo, pretože sa venovali prezentácii Chorvátska, respektíve Európskej únie. Ono slovo znie: Bosna. Presnejšie: Bosna a Hercegovina, ktorej hranice vstupujú deväťkilometrovým koridorom do inak chorvátskeho pobrežia a nekompromisne ho rozdeľujú. Viete o tom všetci, ktorí ste niekedy išli na dovolenku do južnej Dalmácie, museli prekonať dvojitú hraničnú kontrolu a zrejme kvôli nej vystáť aj hodinové fronty. Niekomu pri tom možno napadlo: čo tu tá Bosna vôbec robí? Prečo tu je, keď kvôli pár metrom všetko komplikuje? Prečo tú jednu zátoku Chorvátsko nezaberie pre seba? Prečo sa Juhoslávia rozpadla takto podivne?
Lenže nerozpadla, aspoň na tomto mieste nie. Bosna totiž juhoslovanský rozpad prežila vo svojich historických hraniciach. Otravný koridor Chorvátskom nie je novinka, vznikol už v roku 1699, keď Turci potrebovali jednak získať prístup k Jadranu a jednak skomplikovať vzťah Dalmácie s Benátkami, aby spolu obe republiky nesusedili a obchod a vzťahy medzi nimi nebujneli len tak bez kontroly. Hranica potom zostala rovnaká, nech už krajina patrila komukoľvek, napríklad Rakúsko-Uhorsku. Keď v roku 1945 vznikala Socialistická federatívna republika Juhoslávie, zvažovalo sa síce, že Bosna bude rozdelená medzi ostatné republiky mladého štátu, nakoniec sa ale stala jednou z nich vo svojich historických a nespochybňovaných hraniciach: cieľom totiž bolo vytvoriť pre istotu val medzi Chorvátmi a Srbmi. Partizánski zakladatelia štátu vedeli o jeho národnostnom probléme, o krivdách kumulovaných po stáročia, silne prikŕmených práve skončenou nacistickou érou, ktorá na Balkáne v dueli četníkov s ustašovcami bola veľmi krutá. Preto sa snažili problém riešiť maximálne pragmaticky.
Napríklad tým, že v Bosne – ekonomicky najslabšom a najmenej vyhranenom juhoslovanskom regióne – rozvinuli zbrojársky priemysel. Toto rozhodnutie plus národnostné rozloženie medzi etniká Bosniakov (alebo Bosnianskych moslimov), Bosnianskych Srbov a Bosnianskych Chorvátov potom prinieslo výsledok vo vojnách deväťdesiatych rokov: Bosna zažila to najhoršie z nich. To všetko je asi známy príbeh, avšak práve počas vojny sa začína rodiť osud súčasného mosta, hoci o premostení mora na Pelješac sa uvažovalo už oveľa skôr. Ako to bolo: v marci 1994 uzavreli medzi sebou prímerie Bosniaci a Chorváti, aby proti sebe neštiepili sily, ktoré potrebovali na boj so Srbmi. Bosniansky prezident Alija Izetbegović a chorvátsky prezident Franjo Tuđman podpísali Washingtonskú dohodu, ktorá upravila Bosnu na federáciu kantónov a okrem ďalšieho sa usilovala riešiť aj pobrežie Jadranu.
O dva roky neskôr bola na stole Neumská dohoda, ktorá sľubovala Bosniakom prístup k chorvátskemu prístavu Ploče a Chorvátom zas nerušený prejazd bosnianskym koridorom okolo mesta Neum. Ale chorvátsky parlament dohodu neratifikoval, čo vzťahom neprospelo… A tak tovar a osoby prechádzajúce Neumom naďalej podliehajú kontrole, čo – predovšetkým od vstupu Chorvátska do EÚ – zdržiava všetkých záujemcov o jadranské leháro. Bez mosta by však onedlho mohlo byť ešte horšie. Ak Chorvátsko na budúci rok skutočne vstúpi do Schengenu (zatiaľ je proti Slovinsko, s ktorým nemá Chorvátsko vyriešený vzťah k inej morskej zátoke, tentoraz na svojom severe), budú musieť byť kontroly pre vstup do jednotného európskeho priestoru ešte prísnejšie ako doteraz. Preto sa na most kvaltovalo a zrejme aj preto súhlasila EÚ s preplatením značnej časti jeho výstavby, inak by včas a možno vôbec nevznikol a turistický priemysel v Dalmácii by riešil ešte dlhšie kolóny v koridore a násobne viac nahnevaných cestujúcich vrátane miestnych chorvátskych občanov.
Ich šťastie a vyriešená situácia na hranici však neznačí, že spokojní sú aj miestni bosnianski občania – pre nich je most tŕňom v oku. Turisti Bosnou doposiaľ prechádzajúci v Neume často odpočívali, jedli, pili a nakupovali tovar výrazne lacnejší ako v Chorvátsku. Teraz ich ubudne, čo bude miestnych nútiť vymyslieť, ako ich prilákať inak. V Bosne sa to vedelo celý čas, Pelješacký most navyše kazí výhľad zo zálivu na voľné more (fotiek mosta z bosnianskej strany je aj preto v médiách k nájdeniu málo). Most sa pre obe krajiny stal výsostnou politikou a dlhodobo medzi nimi napol vzťahy: Bosna roky požadovala zastavenie projektu a apelovala na to, aby Chorváti dôkladnejšie zvážili, že mostom odstrihnú od sveta Neum, zamedzia jeho prístavnému rozvoju a znemožnia pohyb väčších lodí, a tým aj tovaru do Bosny. Menší hráč preferoval variant podmorského tunela či rozšírenie trajektového prístaviska v Ploče, aby pojalo viac áut a autobusov ako doteraz. Chorváti namietali, že iné riešenie ako most bude výrazne drahšie. A zatiaľ čo lobovali v Bruseli o peniaze na stavbu, Bosniaci sa rozhodli bojovať v Hamburgu na Medzinárodnom súde pre námorné právo.
Nakoniec boli Chorváti donútení postaviť most vyšší: v najvyššom bode sa klenie nad morskou hladinou nie vo výške pôvodne zvažovaných tridsaťtri metrov, ale viac ako päťdesiat. Lode by sa tak do Bosny dostať mali. A prečo sa v Bosne o most nezápasilo viac? Kvôli zákulisnému lobingu v bosnianskom parlamente: po štvrťstoročí od spolčenia s Bosnianskymi Moslimami sa Chorváti spolčili s Bosnianskymi Srbmi z Republiky srbskej a uspeli. Výmenou za dofinancovanie mosta cez rieku Sávu do pohraničného bosnianskeho mesta Gradiška... To je rýdza reálna politika a kúzlo paradoxov.
Keď to zhrnieme, Pelješacký most je dobrým dokladom istého povýšeneckého prehliadania štátu Európskej únie: aby Chorvátsko mohlo do Únie vstúpiť, muselo sa podvoliť slovinským členom, pokiaľ ide o severné námorné hranice a lodnú dopravu. Ak bude Chorvátsko chcieť vstúpiť do Schengenu, bude sa musieť Slovincom znovu podvoliť a uznať všetky nálezy Európskeho súdu (ktoré odmieta uznať z dôvodu podozrenia na zaujatosť súdu, jeho slovinskí členovia sa pokúšali ovplyvniť ostatných členov tribunálu). Na juhu pritom Chorvátsko robí opak: ako člen EÚ prehliada záujmy nečlena. Ako podčiarknutie takéhoto správania možno vnímať scénu z otvorenia mosta, kedy sa cez neho tam a späť prešla aj pýcha európskej elektromobility, superšport Nevera. Zakladateľ a majiteľ Rimac Automobili Mate Rimac je pôvodom Bosniansky Chorvát, ktorý sa po rodinnej emigrácii do Nemecka vrátil do Chorvátska, kde riadi svoju firmu.
Je zložité pochopiť všetky balkánske cesty, ale je pekné vidieť, že štáty niekdajšej Juhoslávie neriešia spory medzi sebou palicou, ale rešpektujú štruktúru súdnych inštitúcií, ktoré si kontinent vytvoril na obranu pred ďalšími vojnami. Kiež to tak vydrží čo najdlhšie. Mimochodom, rozdielny pohľad Chorvátov a Bosniakov na Pelješacký most dokladajú napríklad aj heslá novej stavby na Wikipédii: tie v chorvátčine sú veľmi technické, zaoberajú sa detailmi stavby a jej financovaním. Tie v bosniačtine sú, naopak, historizujúce, kontextové, podrobnejšie, politické… Však ešte uvidíme, čo Neumskej zátoke, Pelješacu a Dubrovníku most prinesie.
Text pôvodne vyšiel na portáli Echo 24. Vychádza so súhlasom redakcie.