Nie príliš vzdialený Pelješacký most. O historickom pozadí chorvátskej stavby storočia
Uplynulý týždeň, konkrétne v utorok 26. júla, bol sprevádzkovaný roky očakávaný Pelješacký most. Okolo jeho otvorenia bola veľká sláva, v prejavoch sa hovorilo o jednej z najnáročnejších a najveľkolepejších európskych stavieb súčasnosti, o technicky mimoriadnom prevedení mostu, o doteraz najdrahšej dopravnej stavbe Európskej únie – stála 420 miliónov eur a osemdesiatpäť percent rozpočtu poskytla práve EÚ. Chorvátsky premiér Andrej Plenković pozval na párty na uvítanie mosta kadekoho, preleteli stíhačky, nechýbal ohňostroj, ráno bola dva a pol kilometrová lávka otvorená pre chodcov, aby si ju výnimočne prešli v pokoji tam a späť – a bol o to záujem, pretože ďalšia príležitosť hneď tak nebude. Stavba totiž nepočíta ani s chodcami, ani s cyklistami. Jej úlohou, ako v utorok zaznelo snáď odvšadiaľ, je, aby zrýchlila cestu do Dubrovníka a späť a aby sa Chorvátsko po stáročiach územnej rozorvanosti konečne zase spojilo.
Nový Peljeacký most v Chorvátsku
Elektromobil Nevera chorvátskej výroby parkuje pri novom Pelješackom moste v obci Komarna na juhu Chorvátska v pondelok 25. júla 2022. Foto: TASR/AP
Tým by pojednanie o moste ako o diele nesmierneho úsilia, talentu, odvahy, šťastia a tak ďalej mohlo skončiť, ale bola by to škoda, pretože príbeh za jeho vznikom je napínavejší. Obzvlášť keď do neho poriadne vložíme slovo, ktoré médiá spomínali okrajovo, pretože sa venovali prezentácii Chorvátska, respektíve Európskej únie. Ono slovo znie: Bosna. Presnejšie: Bosna a Hercegovina, ktorej hranice vstupujú deväťkilometrovým koridorom do inak chorvátskeho pobrežia a nekompromisne ho rozdeľujú. Viete o tom všetci, ktorí ste niekedy išli na dovolenku do južnej Dalmácie, museli prekonať dvojitú hraničnú kontrolu a zrejme kvôli nej vystáť aj hodinové fronty. Niekomu pri tom možno napadlo: čo tu tá Bosna vôbec robí? Prečo tu je, keď kvôli pár metrom všetko komplikuje? Prečo tú jednu zátoku Chorvátsko nezaberie pre seba? Prečo sa Juhoslávia rozpadla takto podivne?
Lenže nerozpadla, aspoň na tomto mieste nie. Bosna totiž juhoslovanský rozpad prežila vo svojich historických hraniciach. Otravný koridor Chorvátskom nie je novinka, vznikol už v roku 1699, keď Turci potrebovali jednak získať prístup k Jadranu a jednak skomplikovať vzťah Dalmácie s Benátkami, aby spolu obe republiky nesusedili a obchod a vzťahy medzi nimi nebujneli len tak bez kontroly. Hranica potom zostala rovnaká, nech už krajina patrila komukoľvek, napríklad Rakúsko-Uhorsku. Keď v roku 1945 vznikala Socialistická federatívna republika Juhoslávie, zvažovalo sa síce, že Bosna bude rozdelená medzi ostatné republiky mladého štátu, nakoniec sa ale stala jednou z nich vo svojich historických a nespochybňovaných hraniciach: cieľom totiž bolo vytvoriť pre istotu val medzi Chorvátmi a Srbmi. Partizánski zakladatelia štátu vedeli o jeho národnostnom probléme, o krivdách kumulovaných po stáročia, silne prikŕmených práve skončenou nacistickou érou, ktorá na Balkáne v dueli četníkov s ustašovcami bola veľmi krutá. Preto sa snažili problém riešiť maximálne pragmaticky.